pokazil Stalinovu povesť, začali sme chodiť na našej ulici do prvej cé triedy Pedagogickej školy pre vzdelanie učiteľov prvého stupňa.
Kto by bol vtedy tušil, že sa začína história najslávnejšej triedy najslávnejšieho učiteľského ústavu na Dunajskej ulici? Naša trieda – pod menom IV. C – vošla do dejín maturantov ako najsúdržnejšia a najneskrotnejšia trieda v dejinách! IV. C bola aj poslednou triedou Pedagogickej školy. Ustanovizeň tohto typu v roku 1959 zrušili.
Ak pôjdete po Dunajskej ulici 26. júna tohto roku okolo piatej popoludní, uvidíte pred našou školou hlúčik stareniek a starcov. V ten deň bude mať slávna IV. C stretnutie po štyridsiatich rokoch. Neviem, či nás zbadáte, ak budete vyzerať starenky a starcov... Náš hlúčik nebude ani z diaľky, ani zblízka vyzerať starobylo! IV. C trieda bude vyzerať – ako každých päť rokov už od roku 1959 (keď sme zmaturovali) rovnako: zo tridsať rozjasaných tridsaťročných dievčat a zopár serióznych tridsaťročných chlapcov.
Široko-ďaleko nenájdete serióznejšiu skupinu tridsaťročných maturantov, ktorí slávia štyridsiate výročie od matury! Najelegantnejší zo živých bude ako vždy Jožo Krištofovič, hneď po ňom Bohuš Čajkovič a, samozrejme, „pán doktor“ Róbo Šimončič. Chlapcov sedem, dvaja momentálne už maturujú hore u Všemohúceho.
V roku 1956 fungoval v budove uprostred Dunajskej ulice na prvom poschodí slovenský učiteľský ústav a na druhom poschodí maďarský učiteľský ústav. Strednú školu knihovnícku presťahovali na Lazaretskú (vtedy Ulicu SNP, neskôr Dukelskú, Dukliansku, teraz opäť Lazaretskú). Akokoľvek sa budova tvárila oficiálne, pre nás to bol útulný druhý domov, v ktorom bývala jednak pani riaditeľka Václavíková s manželom a jednak pani školníčka Kutlíková - tiež s manželom.
Céčkari mali hneď prvú triedu vzadu pri zubnej ordinácii, takže máme doteraz všetci perfektný chrup. Najprv okná triedy viedli do Rajskej ulice, ale neľutovali sme. Chlapčenská sekcia chodila do školy už na siedmu, lebo z okien triedy bolo vidieť do okien dvoch pekných sestier L.
Sestry sa každé ráno najprv vyzliekli z nočných košieľ a až potom bežali do kúpeľne. Pre nás bolo dôležité vystihnúť ten moment pred štartom do kúpeľne.
Ale keď sme sa neskôr rozhľadeli po našej prvej cé triede, zistili sme s úľavou, že aj spolužiačky začínajú mať určité predpoklady. Naše a ich predpoklady sa napokon všetky splnili.
Každých päť rokov už od apríla zasadá prípravný výbor maturitného stretnutia a chystá oslavu. Za tých štyridsať rokov sme oslavovali všelikde: v reštaurácii na Železnej studienke, v hoteli Bratislava, Fórum, Peruggia, minule aj U Dežmára – ale tohto roku sa konečne vrátime na Dunajskú ulicu: rovno pri múroch našej Alma mater funguje Prešpurská kúria s výbornou kuchyňou a prízemnou polohou. (Prízemie je pre maturantov v našom veku ideálne. Nieto schodov. Nohy budú vďačné.)
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
