Na čiringle sa chodilo k Bulharom, lebo tam boli už v máji najsladšie a najchrumkavejšie. Priamo na Dunajskej sa chodilo na moruše. Ale to až neskôr.
V máji sme sa vydávali na májovky k okoliu Malého Dunaja. Pozemky okolo Malého Dunaja obrábala bulharská menšina, ktorá potom na Centrálnom trhovisku vykrikovala od skorého rána „paradajkata, paprikata, kalerabata“.
Bulhari boli veľmi veselí a družní ľudia. U Pajčeva boli vôbec najsladšie čerešne na svete. Malý Dunaj tečie do veľkého Dunaja ešte dodnes, ale čerešňových stromov je podstatne menej.
Bratislavčania ovocné sady vyrubovali, lebo potrebovali miesto na nové panelákové sídliská. Ani nie tak pre seba. Bratislava sa stala pre horniakov i Východoslovákov Mekkou, New Yorkom, sídelným mestom. Aj Bulharom išiel kšeft. Čerešní im síce po nájazdoch chalanov z našej ulice zostalo menej, ale zato cibuliek, reďkoviek predali hodne.
Tie čiringle rástli v dlhých alejach. Cesty boli prašné, asfaltéri nastúpili až po vojne. Môj otec vyšiel chlapcom z Dunajskej v ústrety a kúpil záhradu pri Malom Dunaji. Hneď pri bráne bola čerešňa s nádherne sladkými bledými čerešňami. Boli pukotavo tvrdé a mamky ich zavárali.
Uprostred záhrady rástla obrovská čerešňa, pod ktorou bol - čuduj sa svete – bazén! Amerika, Afrika – paradajka, paprika! Najprv sme sedeli na čerešni ako sliepky na pántiku, a keď sme sa najedli, skákali sme do bazéna. Pri Malom Dunaji sa rodil životný štýl naskutku slovenskej aristokracie, ktorú tvorili chlapci z Dunajskej ulice.
K frajerskému štýlu konzumácie čiringlí patrilo jesť ich aj s kôstkami. Kto kôstky vypľúval, bol bedár, niktoš, pľundriak! Skutočne sme jedli čerešne aj s kôstkami a môžem vám povedať, že sa nám nikdy nič nestalo. Len vás prosím, nedávajte tieto noviny do rúk deťom - aby nás nenapodobňovali! Ktovie, čo by urobili čiringlové kôstky v bruškách dnešnej – bez urážky – dengľavej generácie Bratislavčanov?
V máji začali chlapcom z Dunajskej ulice pomaly rásť chĺpky pod nosom a Bulhar Grančar - ktorý mal najkrajšie dcéry z celej Dunajskej a okolia - spozornel. Ale v tom veku nás ešte viac zaujímali čerešne ako čučoriedky. Na čučoriedky sme začali chodiť, až keď sme boli starší gymnazisti.
Pri Malom Dunaji mali Bulhari už vtedy dômyselné závlahové systémy. Hadice s vodou používali aj na nás, čo sme sa nenápadne začali motať v máji pod čerešňami. Občas sme dostali „špricer“ aj niekoľkokrát, takže sme mali denne niekoľkonásobne prepraté košele. Košele uschli, ale šmuhy okolo úst od čerešní nás prezradili.
Ktovie, kam chodia chlapci z Dunajskej ulice na čiringle dnes. Lebo kam chodia Bulhari, to viem. Majú príjemný klub na Laurinskej ulici.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
