SME
Nedeľa, 7. marec, 2021 | Meniny má TomášKrížovkyKrížovky
AGDA B. PAIN

Working Class

Nejaký hajzeľ nám spravil z WC Working Class. Stačilo to len dopísať k písmenám na dverách toalety.

Takže všetci z reklamky, čo sídli na tomto poschodí, teraz chodia z jednej roboty do druhej. Krivé písmo svedčí o náhlom vnuknutí niekoho, kto už zrejme nevydržal. Aj teraz ktosi vybehne z dverí oproti a uteká hneď na záchod. Cinkne výťah. Vystúpi skupinka mladých, ktorí sa stratia oproti v presklenom vchode s červeným logom Son & Son – Propabanda CD. Kreatívne oddelenie na štvrtom poschodí tvorí jedna veľká hala so štyrmi stenami. Okrem neho si reklamná agentúra prenajíma vo výškovej budove ešte ďalšie tri poschodia nad ním a všade to vyzerá približne rovnako. Dole na kreatívnom je rušno 24 hodín denne, všetok priestor haly zaberajú rady a rady dlhých stolov. Na každom stole dva-tri počítače a za nimi desiatky mladých ľudí, ktorí si kazia oči. Exujú veľké kávy a redbuly, zívajú a šúchajú si červené viečka. Alebo čelo s otlačenou klávesnicou ako Murko, ktorý tu dnes makal celú noc. Krik, nadávky, vtipy a iné živočíšne zvuky nabíjajú vzduch elektrizujúcou atmosférou, ktorú spoza masívneho stola na konci miestnosti riadi traffic manager. Má na starosti tunajšiu premávku: koľko za koľko a odkedy dokedy, aká práca komu či kto s kým. Chýbajú mu už len dve veľké kladivá, ktorými by do rytmu búchal po veľkých začernených kotloch na hriešnikov. Každý preto veľmi rád unikne z tohto dusného miesta nadýchať sa aspoň na záchod, zapáliť si a prebrať klebety. Tu, v podpalubí s pokazenou ventiláciou tečie skutočný pot a sliny sa miešajú s horkým pieskom šiestej predobedňajšej kávy.

V tomto pekle sa človek ľahko stratí a ešte ľahšie stratí dušu. Keď si ľudia raz zvyknú, nevidia nič, dočista oslepnú. Aspoň tak dajú pokoj, aj keby som došiel rozmontovaný do poslednej skrutky. Teraz už pokojne môžem mať škrabanec krížom cez celú tvár, nikto to nevidí, hoci ten, kto tu nevidí, som skôr ja. Nakloním sa nad stolom ešte viac a pozriem lepšie do blikajúceho monitora okom, ktoré obišlo bez ujmy.

Na stoličke za monitorom sedí grafik Murko, civie do bedne a šúcha si bradu.

„Murko, Murko,“ krútim hlavou. Kontrolujem svoj text na pripravovanom plagáte a opravujem chyby. Čiarky, dĺžne, mäkké a tvrdé i. Očami pozorne prechádzam slovo po slove, lebo Mirko je taký expert, že doserie text aj pri kopírovaní. Bezmocne zdvihne ruky nad hlavu a nevinne sa usmeje.

„Ty vieš, Bárby, že ja som dislektik…“

Kdesi vzadu sa v kočíku rozplače dieťa, ktoré grafička dnes nemala kde odložiť a brechotom sa k nemu vzápätí pridá pár psov, ktoré sú dnes na tom rovnako. Našťastie sa z reproduktorov v budove ozve ako uspávanka sladký ženský hlas: „Dobrý deň, milé dámy a páni, želáme vám dnes veľa elánu a mnoho pracovných úspechov. Pekný deň.“

„Ešte ju to stále neprešlo?“ zasmejem sa.

Murko sa roztočí na stoličke. „To vieš, blondína!“

Sedím za svojím počítačom v rohu miestnosti s nápisom Copycentrum. Tu sedia copywriteri, preto to označenie. Kopíci majú na starosti všetky texty – od sloganov, prvotných nápadov a ideí cez kompletné scenáre televíznych a rozhlasových spotov až po štylistické úpravy a korektúry. Ešteže sa nemusia všetky pracovné záležitosti vybavovať slizkým jazykom reklamy.

„este Vaas netrafilo, milyy paan traffic?“ píšem mejl povolanému, „lebo mna aj hej. takze ako sme uz spolu hovorili niekolko najblizsiich dnii musiite zvlaadnut bezo mna. kde inyy kreujuu, ja rekreujem! s pozdravom Tony Barbara.“

Keď pri odchode z budovy prechádzam cez vrátnicu, presladene sa na blonďavú vrátničku usmejem. Nahlas sa pozdravím: „Dovidenia.“ Starnúca chudá žena s prefarbenými dlhými blond vlasmi sa víťazoslávne usmeje.

„Dovidenia! Pekný deň!“ zakričí za mnou poriadne nahlas, aby som si mohol dozvuky vo veľkej vstupnej hale vychutnať až k východu.

Konečne na vzduchu. Vykročím. Z jednej roboty do druhej.

Dnes v noci sa točí v lese za mestom hudobný klip a ja si preto musím vziať na miesto natáčania taxík. Cieľ cesty vidím už z diaľky. Svetlá svietia, umelý dym oblizuje konáre polonahých stromov, kamery ťažia na pleciach. Bokom od ruchu na pľaci stoja dve tmavé siluety mužov v hrubých zimných vestách. Jeden so zrkadlovými okuliarmi, druhý v šiltovke. Nakláňajú sa nad monitorom a sledujú posledné nakrútené zábery. Čosi si šepkajú a obracajú sa každú chvíľu chrbtom ku všetkým, čo celí uzimení netrpezlivo prešľapujú a pozerajú ich smerom. Muž v zrkadlovkách vytiahne zozadu z nohavíc malú fľaštičku, odkrúti na nej uzáver a z plných pľúc z nej potiahne nosovou dierkou. Na krku mu navrú žily ako telefónne káble, sánky sa napnú, tvár v momente zahorí sýtočervenou a nozdry sa rozšíria na maximum, no za pár sekúnd je po všetkom. Napraví si na nose okuliare a pozrie ponad ne na pripravený pľac. Nakloní sa k druhému a čosi mu potichu šepne do ucha. Na pľaci je úplné ticho, nikto nevypustí z úst ani obláčik pary. Druhý sa konečne obráti, obráti si čiapku šiltom na chrbát a hneď kričí do megafónu na celý les: „Vážení, takže pôjdeme ostrú!… Pripravíme sa!“ Pozrie na muža v zrkadlovkách, ktorý po chvíli pomaly prikývne.

„Kamera! Klapka! Na tri… Akcia!“

Raz, dva, tri.

Na čistinke vedľa stojí provizórny bufet s umelohmotnými stolmi a stoličkami. Sadnem si a hodím rukou na pozdrav hlavnému protagonistovi Činkymu, hercovi, ktorého pustili z basy a len nedávno aj z protidrogového liečenia. Činky. Starý vetroplach. Ťažko s ním. Sedí v bufete, fajčí, smeje sa a trepe dve na tri spolu s pankáčmi, ktorým sa tu točí ten klip. Strapatí hudobníci popíjajú pivo, Činky kofolu. Činky to má vôbec teraz ťažké, musí hrať viac divadla v súkromí ako na javisku. Veď aj v tomto klipe hrá opicu. Tesný huňatý kostým je na jeho objemnej svalovej sústave na popukanie. Keď si Činky na spotenú tvár nasadí aj huňatú goriliu hlavu, je kráľom džung­le. Nič mu nerozumieť a tak sa dnes výnimočne nemusí na nič vyhovárať. A veď jeho veľké žiariace zreničky v úzkych otvoroch na oči ani nevidieť. Našťastie je teraz už po všetkom a dnešný natáčací deň prebehol pomerne hladko.

„Bude to tučák!“ pochvaľuje si Feri Banana, čo tu robí asistenta réžie, a otočí si na hlave čiapku šiltom späť dopredu. Režisér Džudy v zrkadlových okuliaroch sedí bez slova, iba čo podchvíľou odkiaľsi znova vyloví tú svoju malú fľaštičku. Ukáže na veľký škrabanec na mojej tvári: „To čo máš?“

„Buchol som sa…“

„Hej? A do koho?“ vtipkuje Banana.

Džudy akoby ma tými zrkadlovkami röntgenoval.

„To je tvár na titulku, poviem ti. S takou najlepšie do spoločnosti.“

„Presne,“ prikývnem a usrknem si z kávy. „V noci idem na knižný veľtrh do Pešti.“

Džudy naoko zvážnie. „Dávaj pozor, čo robíš. O necelý mesiac je prvá klapka!“

„O dva dni som späť,“ snažím sa ubrániť presile. Feri Banana ma chytí za tričko na bruchu.

„Bárby, Bárby!“ Potiahne ním niekoľkokrát smerom k sebe. „Sme kamaráti! Ale keď sa ti niečo stane… Varujem ťa! Ja si ťa nájdem! Tie scenáre napíšeš hoci aj v base!“ pohrozí mi prstom so špicatým úsmevom na perách.

Musím už ísť. Prišiel taxík. Vstanem od stola a kráčam pomaly k autu. Feri Banana za mnou ešte na rozlúčku zakričí: „Hej, a vieš o tom, že Jaro Buček sa žení?!“

Zasmejem sa aj starému vtipu. Ale ešte viac ma pobaví, keď mu skočí na chrbát Činky v grilom kostýme.

„Banána, Banána! Poď sem, nech ťa zjem!“ kričí a naháňa Feriho Bananu okolo stola.

Darmo, Činky je predsa len náš.

Neskoro popoludní sa dovalím na hotel s visačkou, bulletinmi, letákmi a všetkým tým svinstvom, čo mi zavesili na krk pri akreditácii. S úľavou sa toho všetkého strasiem. Hodím sa oblečený do postele a niekoľko hodín spím ako malý. Tu nie som žiaden kopík, žiaden textár, žiaden písací stroj. Tu som umelec, artist, ako stojí napísané na farebnej plastovej visačke. Aby som večer vyzeral k svetu, natiahnem na seba tričko KISS. S písmenami v tvare krvavých fľakov. Jednu krvavú šmuhu na tvári už mám. Stačí to už len dotiahnuť. Vytiahnem pred zrkadlom v kúpeľni tubu s umelou krvou a celý sa ofŕkam. Ako sa na správneho autora krvákov patrí.

„Toto je Vietnam, toto zas Predná hora,“ začnem sa chváliť tetovaniami, keď už večer stojím na pódiu s mikrofónom v ruke. Vyhrniem si tričko a ukážem prstom na farebné dielo cez celú pravú polovicu hrudníka: „A toto je srdce na pravom mieste! Plzeň, tisícdeväťstoosemdesiatsedem…“

Nakoniec som taký uvravený, že ma musia odviesť. Spamätám sa, až keď sa ocitnem uprostred davu pri stánkoch s knihami. Okolo ľudí a ľudí. Úplne sa medzi nimi strácam. A aj tak neujdem. Zo schodiska vedúceho hore na galériu prechádza smerom ku mne pekná mladá žena v sukni až po zem. Mlčky si slamkou mieša nápoj v úzkom pohári a pozerá na mňa veľkými belasými očami. Tie oči poznám. Som v nich čoraz väčší a väčší, až sa v nich vidím od hlavy po päty.

„Anikó?“ zvolám veselo. „Anikó! Ty tu čo robíš?“

„Tebe čo sa stalo?!“ Žena vykrúca krk, prekvapene si obzerá moju tvár a ja si spomeniem, že som krvavý ako západ slnka v Ohňovej zemi.

„Čítal som tu.“

„Jaj ták. Takže stále píšeš?“

„No. Scenáre k Star Ringu momentálne,“ pochválim sa.

Anikó pozrie na mňa, nechápavo sa usmeje a pokrúti hlavou aj slamkou v drinku.

„Tá veľká spevácka šouka, čo teraz chodí na VTV,“ snažím sa vysvetliť.

„No, to je bohovské!“ Opäť sa usmeje, teraz o čosi viac, hoci vôbec nie veselšie.

„Geniálne, bejby, bejby, čo ma nepoznáš?

S Anikó som sa videl raz a ani to som si dosiaľ nepamätal. Až teraz si pomaličky spomínam: študuje žurnalistiku. Alebo multimédiá či iný nový smer, ktorý zväčša vyučujú ošľahaní čerství absolventi. A ešte viem, že si pridŕža nad uchom vlasy, keď počúva, tak ako teraz. A že sa volá Anikó. Ale inak tma, nič, len tma. Tma ako v noci na mojej hotelovej izbe.

„Takže makáš, héj?…“

„Ja makám ako baník! Furt som zavalený!… prácou,“ mrmlem počas toho, ako Anikó bozkám na šiju. Opriem sa dlaňami do jej chladných chudých pŕs.

„A na čom teraz pracuješ?“

Nadvihnem sa na nej a premeriam si ju pohľadom. Pracujem, to je pravda. Tvrdo makám.

„Teraz?“ uškrniem sa ako chlapec, ktorý bude klamať. Klesnem na ňu celým telom. Anikó zavrie oči a ja sa jej konečne môžem s chuťou zahryznúť do ucha. „Teraz pracujem na tebe.“

(Poviedka je z pripravovanej knihy Ako som skončil so šoubiznisom.)

Cyklus Poviedka pre SME pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív poviedok je na http://knihy.sme.sk/poviedka


O autorovi

Agda Bavi Pain, vlastným menom Agbar Baba Pan ( narodil sa 2. 11. 1962 v Koši­ciach). Pôsobí pod rôznymi umeleckými menami a značkami aj ako televízny a filmový scenárista, hudobný textár, reklamný a divadelný tvorca, publicista a spevák zakázanej skupiny Liter Geňa. Debutoval kontroverznou okultistickou zbierkou básní Kosť & Koža (Drewo a Srd). Je signatárom niekoľkých manifestov (Hodená rukavica, Pánska jazda 96, TV Serial Killer, KE mafia a i.), držiteľom viacerých literárnych a scenáristických ocenení a najčastejšie oceňovaným autorom literárnej súťaže Poviedka.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  2. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  3. Nové číslo Historickej revue
  4. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  5. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  6. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  7. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  8. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  9. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  10. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou
  1. Svieže jarné ceny v PLANEO Elektro sú aj v marci extra výhodné
  2. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  3. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  4. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  5. Nové číslo Historickej revue
  6. Veolia dostala exkluzívne do správy projekt SKY PARK
  7. AS EUBA vyhlasuje protest proti novele zákona o VŠ
  8. Firmy sa spojili s učiteľmi, rozhodli sa pomôcť chudobným žiakom
  9. Počas pandémie vzrástli obavy z právnych sporov
  10. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  1. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 23 710
  2. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 13 474
  3. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 11 923
  4. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 11 319
  5. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 10 804
  6. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj 10 684
  7. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 9 386
  8. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele 7 384
  9. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 7 163
  10. Nové číslo Historickej revue 6 956
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu