Sadla som si vonku, že sa pokochám. Pred jedným z domov stál hlúčik japonských turistov. Naraz sa rozpŕchli do strán ako sliepky na dedinskej ceste. Stredom ich kruhu prefrčala rikša. Šoférka kľučkovala medzi ľuďmi.
Rikše majú povolené len určité trasy a na Panskej len krátky úsek. Na druhý deň som si jednu objednala telefonicky pred Paparazzi. Tam nemajú povolený vjazd. Bez jediného slova či zdráhania mi ju prisľúbili.
Riaditeľ nadácie Ekopolis, ktorá rikše vlastní, to označuje za „prozákaznícke“ správanie. Vraj rikšiar pre mňa šiel síce na zakázané miesto – ale „ústretovo“. (Upozorňujem, že nejde o sociálnu službu – 15 minút vozenia v rikši stojí 100 korún.)
Nevolala som sanitku na predmestie, ale rikšu za stovku pred drahý podnik. A náš fotograf tam odfotil nie jednu, ale rovno dve – zaberajúce takmer celú cestu aj s chodníkom.
Riaditeľ píše, že som ohrozila projekt propagujúci ekologickú dopravu. Podľa mňa arogancia rikšiarov ohrozila chodcov, ktorí sú vrcholom takéhoto spôsobu dopravy.
