va zrejme patrí k obchodnému domu Tesco a je v nej tepláreň.
Keď vyjdete na Dunajskú z Liga pasáže a prejdete na druhú stranu ulice, zistíte, že stojíte pri čomsi nepochopiteľnom. Nie je to dom, ale len akási stavba obložená hrubým nepriehľadným sklom. Táto časť zástavby sa súdruhom staviteľom zvlášť vydarila. Budova zrejme patrí k obchodnému domu Tesco a je v nej tepláreň.
Rozvod tepla, kotolňa... človek nevie, ako nazvať dom, ktorý je v zástavbe Dunajskej ulice, a nikto v ňom nebýva. Brána je kovová, ale nepoužíva sa. Keď sme s deťmi raz položili tomu domu-nedomu zvyčajnú detskú otázku: „Domček, domček, kto v tebe býva?“ nikto sa neozval. Odborne by som stavbu nazval nadúrovňová kotolňa.
Do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia stál na tomto mieste starobylý trojposchodový dom, tzv. Meinlov dom. Julius Meinl z Viedne tu mal najväčšiu bratislavskú filiálku. Prekrásny obchod s obrovskými mosadznými vyleštenými nádržami na kávu, obložený tmavým drevom, lákal dlhé desaťročia milovníkov Meinlovej kávy. Julius Meinl vlastnil aj sálu na poschodí, ktorú si prenajímali majitelia bábkových divadiel a rôzne bratislavské spolky na svoju činnosť.
Po komunistickom puči v roku 1948 obsadil sálu a neskôr celý dom spolok s veľkou kompetenciou – nazýval sa uličná organizácia komunistickej strany. Uličný výbor v sále zasadal, vyhotovoval zoznamy kandidátov, členov, vylúčených členov, emigrantov, špekulantov a podával správy o znárodnených obchodoch na Dunajskej ulici.
Zlatníkovi Ürgemu, mäsiarovi Vargovi, holičovi Hojdemovi, Závodskému (hudobniny), cukrárovi Polačekovi a ostatným majiteľom obchodov na Dunajskej ulici obchody pobrali, majiteľov povraždili alebo aspoň - buržujov nenávidených! - pozatvárali do Ilavy.
Chlapci z Dunajskej boli zvyknutí chodiť do Meinlovho domu na bábkové divadlo, ale bábkari po štyridsiatom ôsmom zmizli. Chodili sme sa kukať na uličný výbor. Občas zvolali verejnú stranícku plenárku, na ktorej bola veľmi disciplinovaná atmosféra. Bodaj by nebola, keď strednú vrstvu obchodníkov vyvraždili. Tí, čo zostali nažive, rýchlo povstupovali do komunistickej strany (alebo sa prihlásili aspoň za kandidátov) - aby sa im nič nestalo. Chodili na schôdze uličnej organizácie strany k Meinlovi a pred voľbami aj do agitačných stredísk. Doteraz mi je záhadou, ako sa udržal tancmajster Krisztiniak na svojom poschodí oproti Meinlovi. Krisztiniak mal súkromnú tanečnú školu. Namiesto nej malo byť agitačné stredisko, ale nebolo. Agitátori boli zrejme na tanečného majstra krátki. Aj dom, v ktorom na poschodí bola súkromná tanečná škola, padol za obeť rozverným staviteľom (lepšie povedané búrateľom) našej ulice.
Krisztiniakova tanečná škola bola na mieste, kde je teraz parkovisko a zopár drevených kioskov. Z pekne zastavanej Dunajskej ulice zostalo málo. Teraz tu stojí nezmyselná tepláreň a provizórne drevené kiosky.
Ale chlapci z Dunajskej ulice boli vždy optimisti. Naša hŕstka, ktorá prežila všetky režimy, už uličnú organizáciu KSS v Meinlovom dome obnovovať nebude. Naša hŕstka investuje do novej zástavby ulice. Chlapci z Dunajskej ulice sa chystajú vytvoriť novú vyššiu vrstvu.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú
vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je
aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
