Netiekla tu voda, klub menil vodo- a elektroinštaláciu, boli v havarijnom stave. Otvoreniu podniku na Radlinského v roku 1996 teda nepredchádzala len hŕba papierovačiek, ale hlavne investícia.
„Problémom bola vzduchotechnika, ostala ešte pôvodná z 50. rokov. Moderná sa tu namontovať nedala. Museli sme fungovať pod tým režimom, ktorý bol, nič sme si nemohli prispôsobovať. Dnes sa kryty už robia modernejšie, štát však nie je taký bohatý, aby bunkre mohol dať každých 10 – 15 rokov prestavovať,“ hovorí.
Prerábaním krytov na verejné priestory však v sebe skrýva aj jednu bizarnosť. Rozmery a účely miestností sa vždy nemusia hodiť nájomcom do „filozofie“. Podľa predpisov napríklad v Dune museli byť dlaždice, pre umývateľnosť.
„Okrem verejne prístupných sme tu mali aj skryté priestory – nasávaciu šachtu, technologickú alebo odmorovaciu miestnosť. Tá sa podobala skôr na plynovú komoru. Na väčšie akcie sa niekedy sprcháreň otvárala a stával sa z nej tanečný parket.“
Podľa Murína sú však kryty aj napriek tomu predurčené na to, aby boli diskotékami. „Nikdy sme nemali problém s hlukom. Výhodou je, že sú zväčša zastrčené.“
To je však zároveň aj nevýhoda. Kryty nie je vidno, takže nikto do nich neinvestuje. „Využívaním na mierové účely sa úkrytový fond určite zlepšil,“ prízvukuje. „A takto aspoň ľudia vedia, kam majú utekať, ak sa niečo stane.“
Autor: dot
