U pána farára Dreweka sme dostávali teplú bábovku. Jedného rána pána farára komunisti zavreli. Potom sme šli do pionierskej klubovne na Ulici Červenej armády dnes Grösslingová, lebo v klubovni sme zasa dostali pomôcky na letecké modelárstvo. Modely lietadiel možno dodnes visia po chodbách Štefánikovej školy.
To všetko sme stihli ráno – ešte pred vyučovaním. Škola bola dosť nudná, lebo bola rýdzo chlapčenská. Dievčenská škola bola v budove cez školský dvor. Začiatkom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia boli školy nekoedukované. Ale od piatej triedy sme chodili do školy už aj s dievčatami – a bolo po nude.
Podaktorí frajeri už nosili dievčatám zo školy tašky, aby si u nich šplhli. Ale zdravé jadro zostalo antifeministické. Na naše alotrie nám začala byť Dunajská ulica úzka a krátka. Po škole sme podnikali "spanilé výpravy" do iných štvrtí.
Najatraktívnejším miestom bol pre chalanov Firšnál. Obrovské námestie (istý čas sa volalo Gottwaldovo a Klema tam mal aj sochu) nebolo dláždené a na udupanej zemi mali eldorádo cirkusanti, lunaparkári, majitelia bábkových divadiel a rôznych detských atrakcií. To bol raj bratislavských štricákov. Všeličo sa dalo vidieť, všeličo sa dalo šmajznúť.
Môjho dobrotivého otca napadlo kúpiť vo vojenskom výpredaji z pozostatkov druhej svetovej vojny periskop! Ako majiteľ ozajstného vojenského periskopu som sa dostal na špicu štricákov Dunajskej ulice. Požičiaval som periskop za korunu. Kovová rúra so sústavou zrkadiel a šošoviek umožňovala aj tým najmenším krpcom vidieť, čo sa robí na celom Firšnáli, prípadne – čo sa deje za rohom. Ten periskop mám ešte schovaný! Na Firšnáli som sa cezeň díval na bábkové divadlá (už vtedy to boli Stražanovci!) a na jazdy motorkárov na klopenej dráhe. To bola atrakcia! V obrovskom bubne jazdili na kolmej stene dokola motocyklisti a my sme stáli hore a dívali sa na jazdu v bubne! To bola rozkoš! Z Firšnálu nás nevedeli dostať domov na večeru. Mamy zúrili. Chodili sme domov až za tmy (večer bol Firšnál nádherný!) a dostali sme poriadnu bitku. Túžba po dobrodružstvách bola neprekonateľná. Po Firšnáli - keď ho obstavali budovou Vysokej školy technickej, chemickou fakultou a inými zbytočnosťami, nám bolo veľmi smutno.
Po roku 1948 mali na Firšnáli (ešte nedláždenom námestí) „vojenské“ prehliadky nevojenské Ľudové milície. Úderná sila víťaznej robotníckej triedy sa poobliekala do parádnych montérok s baretkami. Na rukávoch mali naši otcovia pásku s nápisom ĽM a tešili sa na ten deň, lebo chodili s puškami, samopalmi a dostali zadarmo obed aj pivo.
Milicionári strážili slobodu pracujúceho ľudu a svetový mier. Muselo to socialistický štát stáť dosť peňazí, ale vtedy bolo peňazí ako pliev. Hodnotné papierové korunáčky, trojkorunáčky – aj keď milicionári peniaze nepotrebovali. Všetko mali zadarmo. Chlapci z Dunajskej ulice peniaze potrebovali, aby mohli pozvať baby do kina na Pád Berlína.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
