Pán Cmorík sa ani nepohol. Sestričky neverili, že sa ešte niekedy preberie k životu. Manželka Sabína ho každý deň chodila pozrieť. Doslova pozrieť. Nikdy nič nehovorila. Dcéra Sára sa otcovi prihovárala. Pán Cmorík ju počul, ale pre neho bolo dôležitejšie niečo celkom iné. Keď predvčerom spal, prisnil sa mu sen. Prihovoril sa mu svätý Peter a povedal mu, že mu zostávajú na svete už len tri dni. Dôležité ešte bolo, že mu svätý Peter povedal:
- Prídi najneskôr o tie tri dni, lebo potom ďalších päť rokov nebudeme prijímať. Sme preplnení, máme slabé zásoby, musíme šetriť. Všetci pôjdu do pekla. A ty aj tak už dlho žiť nebudeš. Máš prepitú pečeň. Aj keď nepiješ.
Pán Cmorík najskôr nevedel, ako sa má k nebeskej bráne dostať do troch dní. Samovražda sa mu nezdala. Za to by šiel rovno do pekla. Povedal si, že si ľahne do nemocnice. Nechcel zomrieť doma, aby s ním nebola oštara. Niečo si vymyslí, aby ho tam prijali. A keď bude iba ležať a ležať, dušu to prestane baviť a odíde.
Vedel, že bude musieť ísť najneskôr dnes. Isteže mu bolo ľúto, ale chcel s manželkou a dcérou byť potom, naveky. Ony dve pôjdu zaručene do neba. Sú poklady. Keby bol v pekle, žil by osamelo, aj keď medzi ľuďmi. Do neba sa musí poponáhľať.
Bolo veľmi nepríjemné, keď k večeru prišiel k nemu lekár, čo mal službu a prekvapujúco láskavo sa mu prihováral:
- Pán inžinier, musíte vstať, otvoriť oči! Musíte chcieť žiť! Takto zomriete. Zarmútite ešte viacej svoju dcéru, ktorá je už teraz veľmi smutná. Vaša manželka to neprežije, keď ju opustíte.
Pána Cmoríka zožierali protichodné myšlienky. Manželka nesmie zomrieť, od zajtra by už prišla k bráne neskoro. Je mladá, smútok za ním ju nemôže zlomiť. Nesmie.
Pán Cmorík zatvára silno oči. Najskôr ide všetko podľa jeho predstáv. Tunel, za tunelom svetlo, príjemné pocity a na konci akýsi pán s bradou:
„No, kde si?“ oslovuje ho pán s bradou, ktorý ale nebol svätým Petrom.
„Svätý Peter povedal, že mám dôjsť do troch dní.“
„Svätý Peter to poplietol, mal si dôjsť do dvoch.“
„Poplietol?! Svätý Peter?! Do dvoch dní?! A kde je?!“
„Všetko nám poplietol, tak sme ho poslali do dôchodku.“
Pán Cmorík sa o niekoľko rokov so ženou stretol. Dostala sa do pekla, lebo keď ešte žil, podvádzala ho so susedom Bočkajom. Ten je z neznámych príčin v nebi. Napokon došla aj dcéra, lebo keď jej dával pán Cmorík ako dobrý otec peniaze na školské obedy, obedy si nekupovala, lebo chcela chudnúť. A peniaze míňala na cigarety.
Pán Cmorík si vydýchol. Ešteže na odchod zo sveta počkal tri dni.
Dnes
Fero Mackovič si nakázal, že už jej to dnes povie. Na rovinu. Tá jej silná voňavka sa mu síce páči, o tom potom, ale žena nemá byť oblečená tak vyzývavo. Keď je pracovníčka v práci, má pracovať, a nie zbytočne upútavať na seba pozornosť. Chlapi si idú oči vyočiť, keď ju vidia. A čo iné majú, chudáci, robiť? To boli časy, keď sa museli povinne nosiť do roboty modré plášte alebo montérky! Parom ho!
Aj Štovíčkovi o tom už hovoril a niekoľkokrát, ale ten sa len uškŕňa. Tak mu povedal, že s ňou už odmieta sedieť v kancelárii. Ale ani so žiadnou inou ženskou! Nemá čas na ich sprosté reči. Má zodpovednú prácu. Ide o dopravu celého podniku. Jeho nezaujíma, či majú v obchode čerešne z Afriky, cukor z Guajany, alebo či dostali v piatok supermoderný nový prášok na pranie, čo zničí aj fľak po dedkovi z vojny na Pijave. Dôležité predsa je, či tá Avia s Mišom v pondelok ráno vyrazí a či je do večera bez patálií naspäť. A cestou zoberie v Púchove tie batérie. A na druhý deň musí zafungovať to isté. Drôty z Prešova musia doraziť do Senca do deviatej, inak sa zastaví celá stavba. A Pokapovičovi nedovolí „túrovať“ vétriesku vnútri areálu podniku. Chujovi sprostému. Veď pohonné hmoty sa v športke nevyhrávajú a nikto zdravý nemusí čuchať ten chorý smrad.
Ale Štovíček je bambuľo a ako vedúci je úplný srab. Ženská pred ním zatrasie ceckami a on jej splní všetko, čo si vie len taká koza v hlave s dvoma závitmi vymyslieť. Jasné, ona chce mať kanceláriu na prízemí, lebo keby chodila každý deň po schodoch, tak by jej zhrubli lýtka a narástol zadok. Musí predsa nejako vyzerať, keď všetci sa majú z nej poondiať! Ale on je nútený mať kanceláriu na prízemí, aby mal blízko k šoférom, doparoma! Aby mohol promptne riešiť veci.
Aj včera mala taký rúž, nech sa na neho nehnevá, no vyzerala ako strašidlo. A ešte vie na chlapa vypliešťať tie zmaľované očiská, akoby ho chcela zjesť aj s jeho koženou peňaženkou. Aj jej to už včera skoro povedal. Dobre, on je starým mládencom, ale nie preto, že ho žiadna nechcela. Ale to jemu, jemu sa nepáčila žiadna z tých, čo sa po ňom „ciapali“. Tých ženských bolo za vagón! Čo vagón, celý plný vlak! Ani si ich mená nemôže pamätať. Aj sa ho včera pýtala, že kedy naposledy s nejakou spal. Nespal so žiadnou, teda na základnej chytil spolužiačku, ako sa volala, no, tá, kurnik, nevedel si spomenúť, tá ryšavá, chytal ju za prsia, ale to sa asi neráta. Chvalabohu. A včera bola náramne zvedavá, či je plodný a tak, či nemá niečo s hlavou, no to bol už vrchol, čo si taká ťapa dovolí, no čo jej ho tam má položiť na stôl alebo čo?! Skoro už chcel za tú urážku ísť aj za Štovíčkom, ale on, mäkkýš jeden, by aj tak nič neurobil. Zaslúžila by si oficiálne pokarhanie! Akože, keď si ho ona dovoľuje zosmiešňovať, a to mu určite robí aj za chrbtom, pred jeho podriadenými, pred šoférmi, tak nech ju presťahuje k niekomu inému do kancelárie! K Jarjabkovi! Ten by jej švihol za také reči riadnu po ústach! Aj maľovka by jej zbledla! Ten by sa nedal, možno by si to s ňou prišla vybaviť aj jeho tlstá Viera. I keď, nakoniec, baby sa vždy dohodnú. Baby držia spolu, ako lekári, keď niektorému umrie pacient.
Ženskej umrie muž na mŕtvicu a na vine je zlé počasie, nie ona, čo ho stále dennodenne rozčuľuje, podvádza ho s kolegami, fajčí s nimi vonku pred vrátnicou ako taká fľandra. Keď je chlap normálny a chce mať zdravé potomstvo, tak ju aj preplieska za tú cigaretu.
Včera sa ho pýtala, kam chodí na pivo. On jej povedal, že na pivo chodia len tí, čo im nestojí, lebo riadny chlap si nenechá ničiť prostatu tými bublinkami. Ona mu na to povedala takú vec, čo sa ani nedá napísať na papier. Papier by sa z toho sám skrčil a sám by sa aj bez vplyvu človeka dotrhal na márne kúsky. Ale ona to aj tak vypustila z úst, oštoba jedna. Včera mal pre ňu hrozný deň. Večer ho ani telka nebavila a celú noc nemohol zaspať.
Dnes trochu mešká, ale práve došla. Má zase zmaľované ústa, na očiach linky, sukňu obtiahnutú okolo bokov, akoby nemala peniaze na väčšie číslo. Chce jej to povedať. Požiada ju, aby nosila plášť. Nemusí modrý, môže aj biely, ako dajme tomu sestrička alebo doktorka, to je jedno, a ak treba, aj sám jej ho kúpi, len nech je pokoj.
Ona sa usmieva a spokojne mu vraví ešte vo dverách, ako sa včera večer k nej zase vrátil muž. Ako im bolo dobre. V posteli. Vraj ten celý rok, ako boli bez seba, akoby ani nebol.
Zbledol. Nedokázal povedať ani slovo, zabudol na plášť, díval sa meravo na jej krásne zakrojené ústa, do jej hlbokých očí. Nemá inú možnosť, iba požiada toho truľa Štovíčka o predčasný dôchodok. Avie budú chodiť aj bez neho. A Pokapovič si môže spokojne túrovať vétriesku aj priamo u nich v kancelárii. Jej pod nosom.
Bledý
Pán Gusto Viola si sadol za stôl. Ovoňal kvietok, ktorý mal vo váze pred sebou. Pomyslel si: „Nikdy sa neožením. Aby som nejakej žene kupoval kvet a ona by ma k nemu nepustila, nedovolila mi ovoňať ho? A pritom je to najkrajšia vec na svete.“
Pán Viola sa ešte raz naplno nadýchol: „ Nedám kvet na balkón, lebo mi ho ukradnú muchy, včely, vtáky.“
Pani Anna Violová došla domov. Otvorila chladničku a vykladala nákup. Pozrela sa na muža. Skontrolovala ho letmým pohľadom, či je v poriadku. Zase bola rada, že ho má. Je tichý, pokojný, neháda sa, nechodí s chlapmi do krčmy a každú sobotu bez reptania povysáva celý byt. A čo je už ozaj netypické, každý večer, predtým, ako ide spať, polieva všetky kvety v byte. Keď ho kedysi dávno doviedla k rodičom, mama jej neskôr tajne povedala:
„Anka, ten Gustík je dobrý chlapec, ale nie je akýsi bledý? Neviem, či tu bude dlho. Dobrých ľudí si Pánbožko rýchlo berie k sebe, aby mal nimi naplnené nebo. Lebo vieš, ako to chodí, nebo nebude plné, svätý Peter sa pomýli a omylom im tam šupne aj dákeho pľuháka, čo im celé nebo rozbabre. Chyba sa môže urobiť aj v nebi, a takéto chyby sa len ťažko naprávajú.“
Anka sa usmiala a ticho povedala: „Všetko bude, ako má byť.“
Gustík Viola kontroloval okvetné lístky na fialke v malom kvetináči, niečo sa mu nezdalo, preto kvietok ešte raz niekoľkokrát za sebou ovoňal a potom si nahlas kýchol.
Anka ho pozvala k stolu. Pomaly bez slov obedovali. Gustík, akoby ani neregistroval, že sú za stolom dvaja. Ale Anke to nevadilo. Presne takto sa tváril, keď sa po chvíli na ňu pozrel a len znenazdajky vyriekol:
„Dievča, buď mojou ženou.“
Anke hrozne zaimponovala tá jednoduchosť a priamosť. Stretávali sa pol roka, vždy v piatok a v sobotu pred večerom. Tú pravidelnosť si nedohodli, vznikla sama od seba.
Gustík Viola skoro nikdy nič nehovoril, hľadel pred seba, občas bol smutný, niekedy sa len tak potmehúdsky pousmial pod fúzy, ale Anke to prichodilo, akoby rozprával o zážitkoch z celého týždňa. Niekedy si doniesol knihu poézie a nahlas, bez toho, aby jej niečo bližšie povedal, z knihy kúsok prečítal. Keď dočítal, zase dlho spolu mlčali.
Na svadbe mali veľa hostí, každý sa bavil a jej kamarátkam sa Gustík veľmi páčil. Pokukovali po ňom, ale on si ich nevšímal. Smutné bolo, že na druhý deň po svadbe, na svitaní, jeho otec skonal. Vierkina mama len zašepkala: „A aký dobrý človek to bol.“
Gustík na pohrebe neplakal, ani jeho mama, akoby to všetci očakávali.
Dojedli polievku, aj mäso so zemiakmi. Anka spratala zo stola. Gustík sa postavil od stola a ako vždy ticho za obed poďakoval. Sadol si do kresla na druhej strane obývačky ich dvojizbového bytu. Anka umývala riad a rozprávala mu, koho dnes stretla na Žilinskej na trhu. Niečo sa vraj musí diať, lebo dnes tam boli všetci. Zbadala aj mladého Fratrika, ktorý pred dvoma rokmi odišiel do Anglicka, a keď odchádzal, tak na celú ulicu vykrikoval, že sa sem už nikdy nevráti. Mala pocit, že videla aj Zdena Chúravého, toho elektrikára, o ktorom sa hovorilo, že sa zabil, keď robil niečo na elektrickom stĺpe v Saudskej Arábii. A on žije! Jeho žena Cilka sa má na čo tešiť. Keď si ten vypije, bude určite vyčíňať ako za starých čias. Prúd ho možno v tej Arábii aj kopol, ale nezabil ho, lebo zlá burina nevyhynie.
Anka sa otočila na Gustíka, lebo sa ho už druhý raz spýtala, čo si o tom myslí, a on nič. Gustík Viola, sediac v kresle, mal akosi neprirodzene spustenú bradu na hruď, a navyše mal ešte aj plecia ovisnuté. Anka Violová si tej chvíli uvedomila, že jej mama mala pravdu.
Cyklus Miniromány v denníku SME a Rádiu Devín pripravujú Koloman Kertész Bagala a Karol D. Horváth. Viac na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autoroch
Laco Kerata (1961) je absolventom réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Po škole pôsobil ako herec a režisér v Trnave, Čadci a v bratislavskom divadle Stoka. V súčasnosti predstavuje svoju tvorbu vo vlastnom divadelnom združení MED a hudobnom projekte Sisas Food & Keratas Drink. Je aj autorom viacerých divadelných a rozhlasových hier. Vydal básnické zbierky Hriešny spánok (1991), Prišiel som, videl som... (2000), dve zbierky dramatických textov Rádiové hry (1998) a Večera nad mestom (2001) a zbierku krátkych próz Mám sa (2004). Publikované miniromány sú z pripravovanej knihy s názvom Malé domov.
Autorka fotografie Bronislava Štecherová je študentkou na VŠVU v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií v Ateliéri Filipa Vanča.
