Teraz holdujú deti cédečkám a céderomom - ale príde znovu taká jar, že sa nezdržíme a všetci budeme hrať opäť guľôčky!
Hrávali sme na našej ulici Ameriku, potom o stenu, doteraz počujem vo sne výkriky spoluhráčov "nix-guľka", "nix-machen" - všetko beriem.
Podobne ako bratislavskí kartári, aj guľkári mali svoj slovník - zmiešaninu bratislavskej nemčiny a slovenčiny, tzv. prešpuráčtiny. Prešpuráčtine sa nezrozumiteľnosťou vyrovná hádam len zürišský "schwycedustch" (čítaj "šviceduč"), ale na rozdiel od "šviceduču" prešpuráčtina vymrela.
Vymrela s viechami, domovníkmi, pouličnými predavačmi "kifli" (rožkov) a krachelkami (nealkoholickými malinovkami). Pre mňa - zostarnuté chlapčisko z Donaugasse (čiže Dunautczafijúa) - je živá prešpuráčtina ako nebeská hudba. Naposledy som počul hovoriť prešpurácky staručkú šatniarku v kaviarni Carltonu.
Carlton rekonštruujú, dúfam že sa tej panej šatniarke podarilo utiecť. Ale možno ju tam v tej rýchlosti, s akou Carlton rekonštruujú, zamurovali. Budem načúvať pri vynovených múroch Carltonu, či nepočujem jej hlaholivé "kriskót"...
O guľôčky sme hrávali po dvoroch aj na detskom ihrisku. Po škole sa tašky hodili na hŕbu k múru a začala sa vášnivá hra. Boli medzi nami aj falošní hráči. Rozpŕchli sa do sveta. Keby som bol udavač, tak by som vám udal ich nové adresy. Jeden býva v Toronte, druhý v Kapskom Meste.
Obrali ma postupne o celý mešec guľôčok - a hrali falošne! Rozhodili guľôčky okolo jamky, ale po hode ešte potajme "dohadzovali". Ale darmo by som vám písal o nuansách guľôčkarov. Ak nehráte o guľôčky, ťažko pochopíte unfair spôsoby niektorých hráčov. Občas niektorí z obohratých nevydržal s nervami a skríkol po hre na víťazov: "Šak počkaj! Poviem bratovi! On je policajt!" Ale nezabralo to. Nikto z nás nemal brata policajta. Z chlapčísk z našej ulice sa dal k policajtom akurát Pataj. Ale na Pataja nemôžem povedať zlého slova! Pataj hral guľôčky poctivo, a mal krásnu sestru.
Keď prišli jarné dažde, najviac sme sa hrali v podchodoch pod bránami. Vonku lialo, ale v podchode sa skákalo cez švihadlo alebo sa skákala kriedou nakreslená škôlka.
V našom podchode sme mali tú výhodu, že naša domovníčka pani Smutková mala veľmi rada deti. Občas si s nami aj zaskákala. Mala jediného syna, ale ten bol od nás starší, a kým sme my skákali cez švihadlo, on už preskákal všeličo iné.
Po rokoch prišla aj taká jar na chlapcov z Dunajskej ulice, že už nám guľôčky a švihadlá nestačili. Z nepochopiteľných príčin sme vždy zatíchli, keď šla okolo nás nejaká zrelá pšenica...
Široko-ďaleko najkrajšie staršie sestry mal Ing. Jozef M. (vtedy sme ho volali Jojo). Nebolo ľahké prebojovať sa cez Joja k sestrám. Podarilo sa to Ferovi Š. - aj to len na krátky čas.
A opäť je na Dunajskej ulici jar. Možno pod oknami uvidím chlapcov s korbáčmi a voňavkami...
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
