Sasa: Hra

Myknem hlavou. Nič. Ďalej si poletuje okolo mojich strapatých vlasov, sadne mi na ucho. Niečo sa jej znepáči a odletí. Precvičujem si očné buľvy. Blik, blik, dohora, dole, doprava, doľava, skúšam to tak intenzívne, až ma to zabolí. Nejaký nerv či čo. Sedím si vlastne naozaj celkom pokojne, a napočudovanie sú pančucháče zatiaľ suché. Chce sa mi smiať, v takejto situácii ma napadnú pančucháče. Sú mi dlhé, pri chodení sa mi motajú popod nohy, také tie hnedé, komunistické, otrasné. Občas sa zač­nem jašiť, pančucháče si na spodkoch nôh zaviažem do uzlíka a so spojenými nohami hopkám po byte. Pritom si špáram v nose a rozmýšľam. O hocičom. Potom ich rozviažem a pozorujem pokrčenú látku. Vplyvom pančúch sa mi chodidlá predĺžia. Nohy mám takmer ako otec. Vopchám ich do jeho sandál, a pančuchy natiahnem na maximum. Vtedy mám nohy väčšie ako on. Koniec hry.

Poď! Trhne mnou mama. Vystri sa! zahučí jej hlas. Vtiahnem hlavu ešte hlbšie medzi plecia. Nechcem byť videná nikým. Chránim si svoje súkromie na rastúcich prsiach, chrbát vytvára ovál. Mama sa ponáhľa. Práca nepočká a ja ju zdržujem. Zacítim úder medzi lopatkami. Povedala som, vystri sa! A švihaj! mama začína mať podráždený hlas. Staršia pani sa obzrie. Rozmýšľam, čo tak môže vidieť. Pozerám sa na seba jej očami. Pani s dorastajúcou slečnou. Pani so zahanbenou dorastajúcou slečnou. Nervózna pani s ubitou dcérou. Pani s maznavou dcérou. Dcéra s pracujúcou matkou. Čo ešte? V tej chvíli ma napadá strčiť hlavu medzi plecia ešte viac. Vôbec to mame nerobím naschvál. Vážne nie. Obzerá sa za mnou a oči jej nebezpečne blýskajú. Často takto chodíme. Ona vpredu a ja za ňou. Neznáša to. Núti ma kráčať vedľa nej. Radšej som však pozadu. Nesledujú ma žiadne oči a ja sa strácam vo svojich fantáziách.

Počuj, spíš? zhúkne do mňa Fero. Nespím, prudko sa posadím a zadívam sa na oblohu. Musím žmúriť oči, slnko ma cez škáru oslepuje a ja sa cítim úžasne fajn. Fero spustí ruku do rozkroku a ponapráva si rifle. Zasekávajú sa ti tam? uškrniem sa. Nebuď malá, zazrie na mňa Fero a slamku trávy prežúva medzi zubami. Pomaly vstanem. Nehrb sa, tresne mi Fero medzi plecia. Môžem ja za to? opýtam sa do vetra. No a kto asi, zareaguje Fero. Nevedela som, že mi číta myšlienky. Smeje sa. Veď si to povedala nahlas. Tiež sa zasmejem a poťahám ho za ucho. Chytím ho za ruku a pomaly zo starej šopy odchádzame.

Lastovičky lietajú, muchy bzučia, encián chutí otrasne, sínus a kosínus neznášam. Pani ťava stará sa darmo namáha. Vidí, že ju vôbec nevidím. Nevidím ani to, ako sa pozerá smerom ku mne, nevidím, ako ku mne kráča, nevidím, ako sa ku mne zohýna. Nevidím vôbec nič. Snažím sa nepočuť. K nevideniu nepočutie, zdá sa mi, že v tej chvíli je to skvelá kombinácia. Takže nepočujem. Ani to, ako ma oslovuje, ani to, ako sa snaží vyvolať ma k tabuli. Tvárim sa sprosto, to zaberá dokonale. Zato cítim. Pach sa nedá zastaviť, a jej smrdí košeľa od potu. Mohla by si vyholiť pod pazuchami alebo čo. Prsia jej kolembajú, má ich vyťahané takmer po pupok. Otierajú sa jej o seba a priehlbinka medzi nimi je zaparená. Predstavím si, ako jej vchádzam medzi prsia. Ako do sauny. Pri tej predstave ma napne, a ťava stará ma pošle do kúpeľne. Predtým mi však tučnou spotenou dlaňou prejde po čele a mne je ešte viac na zvracanie. Rýchlo sa odpracem z triedy. Vrátim sa asi po polhodine, na vecku som si bola šluknúť. Hneď mi je lepšie. Ťava stará si vypýta žiacku a posiela ma domov. Asi mám horúčku. Z nohy na nohu prešľapujem pred našou bytovkou. Fakt sa mi nechce ísť dnu.

Dávam sa na kresťanstvo! Ja! Pred očami sa mi mihne môj triapolročný syn. A muž. Dodatok tvoria svokrovci. Čo som ja ochotná pre nich urobiť! Nechápavo krútim nad sebou hlavou a pri takom vykrúcaní mi takmer sekne v krku a zabehne rožok. Brh – vypľujem kus rožka do vzduchu. Manžel ma tresne medzi lopatky. Zagánim na neho. Netrieskaj ma! Netrieskam, sklopí oči a pohladí ma. Nechcem, aby si sa mi zadusila. Joooj, milujem ho. Fakt.

Nič svetoborné, naši sa hádajú, až mi to v ušiach duní. Láska, maska, kráska, páska recitujem si v duchu. Nesklamú ma. Pár pohárov zarinčí, tanier sa zázračne odrazí od zeme a jedna facka letí mame. A jedna mne. A potom ďalšia otcovi. A posledná mne. Daj žiacku, zrúkne otec. Do ticha zažmurkám. Čo žmurkáš? vyhŕkne mama. A otec ma tresne medzi lopatky. Vystri sa! A just zhrbená podávam žiacku. A pančuchy sa mi pľantajú pod nohami. Debil! pomyslím si o svojom rodičovi. Krava, povie rodič svojmu potomkovi, mne. Čo robíš s tou matikou? Fľask, cez moje líce preletel ako vysmrknutý sopeľ. A začína drezúra. Sadám si k matike a počítam, počítam. S úľavou zisťujem, že ani potomkovi rodičia nevedia z matiky viac ako ich potomok. Zjavne ich to rozčuľuje. Láska, maska, kráska, páska – recitujem si počutý veršík. Len tak popod nos. Rodičia to napokon vzdajú. Vzdialia sa z mojej izby do obývačky, kde pokračujú v hádke. Otec si vezme ošúchanú bundu a frčí do krčmy. Mama pozerá televízor. Je nervózna. Vidím na nej, že by najradšej pokračovala v hádke. Nemá s kým. Poženie ma do vane, nechce sa mi. Nakoniec vo vani zaspávam, ruky mám zložené v lone a je mi tak dobre. Asi sa zo mňa stáva žena. Spať idem o jedenástej. Na druhý deň dostanem ženské dni. Krámy.

Čo ti je? zhúkne mi Fero do ucha. Mám pocit, že často húka. Asi mu to robí dobre. Takmer mám chuť povedať mu – h... Ale krotím sa. Fero je fakt fajn. A má džointa. A má aj iné veci. Ale to neskúšam. Akýsi podvedomý strach mi v tom bráni. Zapálim si. Obyčajnú cigaretu a dám si šluk. A čo keď nefajčím trávu? A čo keď nefetujem? Idem s dobou. Deti kvetov sú už dávno fuč. Vystriem ruku a nahmatám sedmokrásku. Odtrhnem ju a stonka zakvíli. No a čo? Zastoknem si ju za ucho, lupienky ma šteklia po pravom líci. Asi vyzerám otrasne. No a čo? Fero na mňa hľadí s údivom. Zreničky sa mu pomaly rozširujú. To tá tráva. Berie do rúk nejaké svinstvo a zafetuje si. Začínam mať toho fakt dosť. Mám krámy a brucho ma bolí. Vstávam. Fero vyvalí oči, a ty kam ideš? spytuje sa. Domov, odvrknem, pohodím hlavou a sedmokráska spadne na zem. A just ju zašliapnem. No a čo? Fero sa tiež pomaly dvíha. Doslovne. Fakt pomaly. Trošku ho metá zboka na bok. Začína čpieť fetom a mne je z toho zle. Otáčam sa a odchádzam. Fero chce niečo povedať, ale nakoniec si to rozmyslí a znovu si sadá na zem. Teraz už vážne idem.

Vykrúcam sa pred zrkadlom. Na nohách mám mamine najkrajšie lodičky. Takmer sú mi dobré, ešte zo dva centimetre. Mama má ozaj malú nohu. Potkýnam sa v nich do kuchyne. Jeden chlieb za šesť korún, polovica masla za päť a jedno polotučné mlieko za dve štyridsať, čítam na lístku. Odšuchcem sa do spálne, zhodím mamine lodičky a obliekam si rifle. Na tvár nanášam tony maminho mejkapu. Modrý tieň, červený rúž, cítim sa dospelo. Beriem nejaké drobné, tašku a z prasiatka desiatku. Dolujem ju dlhým pravítkom. Vypadne, a s ňou trochu hliny. Vkladám ju do vrecka, zabuchnem dvere a odchádzam. Obchod mám hneď za rohom, nakúpené mám raz-dva. Po ceste očkom pozorujem ľudí, ktorí sa poberajú do herne. Zaradím sa do pomysleného radu a za chvíľu vhadzujem ulúpenú mincu do automatu. Ozve sa známy zvuk. Božský zvuk, božský pokoj. Pri hre ma nik neruší. Trepem do stroja možno desať minút, možno dve hodiny. Čas nehrá žiadnu rolu. Pre nikoho z nás, čo sme tam, sa svet vonku nehýbe. Auu, zrazu sa mi vyvráti hlava dozadu a urobím nežiadanú otočku. Nič nevidím, len ma niekto mláti po tvári. Odvážim sa otvoriť oči. Mám chuť útočníkovi jednu zavesiť, líca mi horia a hlava bolí. Pred očami sa mi zjavuje mama.

A tak si zas pokojne sedím a zas sa ma to netýka. Po rukách mám modriny a chrbát mi tiež červenie. Cítim to. Pozriem si medzi nohy. Mám tam fľak. Začínam sa hanbiť. Nie za tú herňu. Za to, že neviem udržať. Mimovoľne mi ujde moč vždy, keď zo mňa naši vytĺkajú neposlušnosť. Nič necítim, aj keď otcova pravica sa neustále zdvíha a zasahuje ma. Len ten fľak ma trápi. Skončia a ja sa pomaly posúvam do kúpeľne. Zmyť zo seba tú hanbu.

Ráno ma budí mama. Obliekam si modrú rovnošatu a pred zrkadlom si uväzujem pioniersku šatku. Mám to rada. Stratím sa v dave a cítim, že som aspoň trošku dôležitá. Nohy mám nejaké rozklepané a modriny na nich mi mama prekrýva mejkapom. Odchádzam. Strašne ma štve, že nemám kyticu pre učiteľku. Fakt. Sviatok, a ja idem ako hulvát. Bez kytice. Vchádzam do vestibulu a obúvam si namiesto papúč cvičky. Blízko mňa leží kytica. Obyčajné tri karafiáty, a vyzerá to, že ju nik nepotrebuje. Poobzerám sa okolo a potom akoby nič beriem kyticu do rúk. Hlas sa mi zadrháva, keď ju podávam svojej učiteľke a ďakujem jej. Pozrie na mňa so súcitom. Tak toto nepotrebujem. Len žiaden súcit, prosím. Rýchlo odchádzam. Po hodine si ma volá do kabinetu. Sedí tam Jana a ukazuje na tri karafiáty na stole. Boli jej. Červenám sa a vykokcem ospravedlnenie. Nik sa ma nepýta, prečo som to spravila.

Môj syn sa hrá. Má v rukách meč a masku na tvári. Som Šrek, vytasí meč a pomyselne bodne. Pohladím ho po hlave. Pritúli sa ku mne a z úst mu vychádza otázka. Ľúbim, najviac na svete, usmejem sa na neho. Manžel sa pritúli tiež. Aj mňa ľúbiš? opýta sa. Mám chuť mu povedať, ty starý cap. V duchu sa teším. Mám krásnu rodinu. Syn odbehne a manžel krája mäso na polievku. Chvíľu sa na neho pozerám a idem do chladničky vybrať zeleninu.

Fero sedí na lavičke. Opieram sa o strom a hľadím na jeho vyholenú lebku. Neviem zo seba vydolovať slovo. Pokrúti hlavou holou ako koleno. Často takto krútieva. V rukách má handričku a prikladá si ju striedavo raz k nosu, raz k ústam. Začína poprchávať, ale Fero nevníma. Vedľa neho leží plechovka a Fero má tendenciu spadnúť z lavičky. Nemá síl udržať rovnováhu. Potrebujem ešte, nemáš? vykokce zo seba. Otec má v pivnici, odpoviem. Mal by si... chcem pokračovať, ale nemá to cenu. Donesieš? pozrie na mňa sklenenými očami. Zreničky má rozšírené, hnedá farba sa pomaly rozmazáva. Prikývnem. Fero takmer leží. Nahnem sa k nemu a vtisnem mu bozk na líce. Zrazu sa mi chce plakať.

Cyklus Poviedka na piatok pre SME pripravuje Koloman Kertész Bagala.

Archív poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka