Ešte v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch viedli krížom cez mesto koľajnice k Dunaju a cez železničný most. Poslednou zastávkou osobných vlakov smerom na Viedeň bola Malá stanica za Ondrejským cintorínom. Bola to štýlová prízemná budova z devätnásteho storočia s perónom, staničnou reštauráciou a starými gaštanmi okolo.
Ponad ulicu Mlynské Nivy viedol železničný nadjazd pre peších. Bol celý zo železa, schody mal drevené a pre nás, chlapcov z Dunajskej ulice, znamenal vyhliadkové miesto. Dlhé chvíle sme postávali hore pri zábradlí a pľuli na medzinárodné vlaky.
Najčastejšie nás naháňal trafikant spod nadjazdu. Mal najmenšiu trafiku na svete rovno pod schodmi - murovaný domček s udržiavanou záhradkou. Keď sme šli okolo, vždy sme kričali: „Domček, domček, kto v tebe býva?" - „Já, bohavášho, vy darmožráči, naničhodníci..." vyvalil sa trafikant z trafiky a bežal za nami s palicou na zatváranie rolety na obchode. Palica mala na konci hák – takže hore schodmi na železný most sme vždy pridali do behu.
Na Malej stanici bolo veselo dlho do večera. Znela harmonika, na peróne sa čulo obchodovalo a doteraz mi je ľúto, že tá saroyanovská stavba zmizla.
Najprv sa stalo železničné nešťastie. Niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov sa vykoľajil pri Malej stanici vlak a narazil do železničného nadjazdu. Ešteže sme v tej chvíli blicovali niekde inde... Zmizol most, trafika, záhradka, gaštany a napokon po rokoch aj celá Malá stanica.
Teraz je neďaleko tých miest veľká autobusová stanica - pre dnešných chlapcov okno do veľkého sveta.
Romantické na Malej stanici bolo to, že ste si skutočne mohli kúpiť lístok do stanice Petržalka. Ďalej nie. Ďalej už boli hranice s Rakúskom, západná hranica tábora mieru. Ďalej ste už mohli cestovať len s cestovnou doložkou.
Cestovný pas nestačil. Musela byť aj doložka, aj dolárový prísľub, pečiatka ROH, KSS, ČSM atď. To všetko mohol získať len bezúhonný plnoletý občan. Chlapci z Dunajskej ulice neboli ani plnoletí, ani bezúhonní, a tak si kupovali za štyridsať halierov lístok na vlak do Petržalky.
Viete, čo to bolo prejsť ponad Dunaj v kupé tretej triedy? To bol veľkopanský kúsok! Aj na záchod sa vo vlaku na dunajskom moste dalo stihnúť, aj pozrieť z vlaku nábrežie.
Načierno sme necestovali – na tom sme si my z Dunajskej ulice veľmi zakladali. Čierni pasažieri boli z Jakubáku a od Kablovky.
Malá stanica na Mlynských Nivách stála na svojom mieste ešte zopár rokov, aj keď už nešli okolo nej žiadne koľajnice. Občas sa sem nasťahovali filmári, keď nakrúcali dobový film, v ktorom ukazovali starobylú Malú stanicu. Vlak už ukázať nemohli. Už tam nijaký nechodil.
Namiesto koľajníc tam teraz do noci svetielkujú modré neóny bratislavského bankového mrakodrapu. Harmonika stíchla. Chlapci z Dunajskej sa rozpŕchli do sveta (financií).
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
