Takmer polstoročie učil na Fakulte architektúry STU v Bratislave, podieľal sa na riešení viacerých vedeckovýskumných úloh a urbanisticko-architektonických štúdií.
Petržalke ste sa venovali už pred 50 rokmi, v roku 1967 ste boli spoluautorom jedného z víťazných súťažných návrhov jej riešenia. Zrealizovalo sa niečo podľa vašich predstáv?
„Bola to ideová súťaž, nešlo o konkrétne riešenie, ale o základnú myšlienku, ako riešiť záplavové územie, ktoré bolo dovtedy tabu. V konečnom riešení uplatnili niektoré naše zámery. Napríklad v celej dĺžke petržalského toku Dunaja sme navrhli asi 400 metrov široký pás na vyššiu občiansku vybavenosť. To sa realizuje.“
Teraz, po štyridsiatich rokoch?
„Postupne. Najprv postavili Vysokú školu ekonomickú, potom Inchebu a teraz sa v tejto lokalite pripravuje výstavba celomestského pravobrežného centra mesta (ide o územie medzi Starým a Prístavným mostom – pozn. red). V návrhu sme určili základnú priestorovo-dopravnú kostru rozvoja Petržalky. Nadväzovala na tri potenciálne mosty a pokračovala smerom na juh. Mala dve tangenty a centrálnu nosnú os. Tangenty sú vybudované – ide o Dolnozemskú a Panónsku cestu. Zatiaľ však chýba vnútorná os – vedúca stredom územia. Táto časť Petržalky, ťažisko, má všetky predpoklady na to, aby bola dobudované. Mala by „niesť“ Petržalku ako celok a sústrediť by sa tu mali najvyššie hodnoty – kvalitatívne aj kvantitatívne.
Čo sa ešte „splnilo“?
V návrhu sme vytypovali polohu východozápadného prepojenia, dnešnú Einsteinovu ulicu. V jej vnútri sme navrhli autostrádu pod terénom – v súčasnosti tu je diaľnica. Chybou však je, že ide po povrchu a je oddelená mantinelmi. Vytvorila sa tak bariéra, ktorá sa dá ťažko preklenúť. Žiadne pešie lávky plnohodnotnú väzbu medzi zázemím a centrom zabezpečiť nedokážu. Sú mŕtve, nevytvárajú prirodzený vzťah – priestorový, optický, prevádzkový, peší či dopravný.
Dá sa to napraviť?
„Dalo by sa to riešiť komplexným premostením diaľnice v ťažiskových úsekoch. Petržalka má tú charakteristickú črtu, že život, najmä peší s vybavenosťou, sa tu dvíha do druhého podlažia, tak to bude asi aj v prípade celomestského centra, takže priestorovo-vzťahová kontinuita v tejto polohe by bola prirodzeným riešením.“
Páčil sa vám ako urbanistovi v súťaži o ideový návrh riešenia územia Petržalky aj nejaký alternatívny návrh?
„Zaujímavý bol americký návrh. Mali to byť akési Benátky – Petržalku riešili ako sídlisko na vode. Boli by tu obrovské solitérne domy omývané spodnými vodami. Medzi nimi mali premávať hydrobusy. Bola to veľmi zaujímavá, ale nereálna myšlienka. Na rozdiel od nás nevytvárala z Petržalky mesto, ale len obytnú štruktúru. Práve miesta ležiace na veľtoku rieky však ponúkajú najväčší potenciál na vytvorenie najatraktívnejšieho a najkomplexnejšieho mestského prostredia.“
Tým, že Petržalka si nemohla kostru vybudovať tam, kde podľa vás je na to priestor, budovali sa mestské prvky na iných miestach. Vznikla tak situácia, že časom Petržalčania prijali za mestské tie prvky, ktoré vznikali na okraji a na centrálnu časť pri ramene si zvykli ako na prírodné územie. Petržalka sa nevyvíjala celkom podľa vášho plánu.
„Vyvíjala sa, len sa zatiaľ nedovyvíjala. Nemohlo sa stavať tam, kde to bolo prirodzené. Nevyjasnenosť nosného systému MHD zablokovala stavbu ťažiska. Takže organizmus Petržalky hľadal východisko z núdze. Ak niečo prestane v tele fungovať, hľadá si cestu a často povýši, napríklad z núdze, podružnú cievu na nosnú. Pomôže si, ale nie je to ono. Je to provizórium, vývoj Petržalky to pribrzdilo a zdeformovalo. Je totiž zákonité pre každú urbanistickú štruktúru, že nosné najvyššie hodnoty a aktivity sú umiestnené v ťažisku organizmu.
Kde má chrbticu Bratislava ?
„Je to podobný prípad. Keď sme napríklad v roku 1955 riešili územný plán mesta, zavolali sme si na konzultáciu uznávaného architekta, akademika Beluša. Povedal nám: Váš návrh je pekný, ale to mesto nemá chrbticu. Nemá to, čo má každé plnohodnotne komponované mesto, vývojovo sa trápi. Chýba jej hierarchická priestorová sústava: neviete, čo je dôležitejšie, či Obchodná, Špitálska, alebo iné radiály. Sú to ulice, prístupové cesty ústiace do jadra mesta, ktoré postupne bezkoncepčne obstavali. Napriek tomu tvoria v určitom zmysle jeho nosnú kostru. “
Ochranári tvrdia, že má – zelenú.
„Všeobecne presadzujú jednostrannú ideu, že hodnota urbanistického prostredia rovná sa zeleň. Ale to nie je pravda. Zeleň je neoddeliteľnou súčasťou a obohacujúcim fenoménom mestského prostredia, ale nie je jeho primárnou hodnotou. Primárne sú mestotvorné a centrotvorné štruktúry.“
Ako táto idea podľa vás vznikla?
„Vznikla preto, že tu sa 40 rokov nestavali mestá, ale sídliská, nocľahárne, kde človek spí a odkiaľ chodí do práce. Nie je to komplexné mestské prostredie. Vytvára len obytnosť, ktorej kvality sú ticho, príroda, intimita, maximálne odstupy, veľké priestory. Vyššia kvalita, ktorá sa vytvára zákonite následne, dodatočne a dlhodobo, je mestskosť. Jej hodnoty sú ruch, atraktivita, mnohofunkčnosť, identita, rôznorodosť, krása. Meradlom mestskosti je okrem iného napríklad počet ľudí, ktorí sa v priestore pohybujú a zdržiavajú. Čím ich je viac, tým je prostredie z hľadiska mestskej kvality atraktívnejšie.“
V Bratislave je najviac ľudí asi v hypermarketoch.
„Do veľkokapacitných obchodov síce chodí veľa ľudí, ale tí len prídu a odídu. Nezdržiavajú sa tu. To mestské prostredie nevytvára. Ale u nás to tak nie je. Tým, že tu chýbali mestské prvky, ich funkciu suplujú hypermarkety situované najbližšie k centru – Aupark či Polus. Oba komplexy síce integrujú funkčné aktraktivity, ale nie sú organicky začlenené do štruktúry mesta. Neponúkajú verejné urbanistické priestory. Svojím spôsobom suplujú mestské centrá v závislosti od polohy, súčasne tým však ochudobňujú centrá o centrotvorné prvky.“
Túžia obyvatelia Petržalky po meste a mestskosti? Chýba im?
„Potrebu mestskosti si ľudia uvedomujú, až keď ju zažijú. Prežiť sa dá aj bez nej, ale nie plnohodnotne. Treba si však uvedomiť, že mestskosť nevzniká na objednávku, ale spontánne, zákonite ako odraz života spoločnosti. My pre jej postupný vznik vytvárame podmienky – či chceme, alebo nie.“
Prečo sa v Bratislave tak bojuje proti výškovým budovám?
„Podľa mňa ide o určitý konzervativizmus, to čo je zažité, na čo sú ľudia zvyknutí, je dobré a nechcú nič nové. Podľa nich sú v poriadku 12-poschodové domy v Petržalke, zvykli si na ne. Tu je asi nutné porovnanie s urbanizáciou vo svete. Výstavba výškových budov je jedným z charakteristických znakov súčasných miest. Vertikálne dominanty boli a sú hlavnými nositeľmi symboliky a identity obrazu mesta a dôležitými orientačnými prvkami v zložitej priestorovej spleti rozrastajúcich sa miest.“
Kde by mali byť v Petržalke?
„Je dôležité kompozične vytypovať správne polohy pre lokalizáciu dominánt. V našom súťažnom návrhu Petržalky mala byť vysoká zástavba len v centrálnej osi a na nábreží, v ostatných častiach bola nízkopodlažná a individuálna bytová zástavba. Pyramidálne to stúpalo smerom k ťažisku, čo do výšky, hodnôt a polyfunkčnosti.“
Ľudia tvrdia, že o tom, ako bude vyzerať mesto, chcú rozhodovať. Že architekti a urbanisti ich názor nerešpektujú.
„Žiaľ, architektúra a urbanizmus nemajú takú odbornú suverenitu, ako napríklad medicína. Tam sa ľudia spoľahnú na odbornosť lekára, neovplyvňujú operačný zámer a postup. Architekti podľa mňa rešpektujú správne názory a pripomienky, pokiaľ nie sú v rozpore s prirodzeným rozvojom mesta a nepresadzujú „nulový variant“, čiže nestavať nič. Uvedomme si, že demokracia znamená, že sa hlasuje a väčšina spravidla odhlasuje to, čo je priemerné. Keď vznikli vysoké hodnoty v urbanizácii, zväčša stál za nimi diktát - náboženský, politický, ekonomický a pod. Nebyť diktátu faraónov, nie sú pyramídy. Nebyť diktátu cirkvi v stredoveku, nie sú katedrály. Nebyť diktátu peňazí, nie je Manhattan či iné bankovo-obchodné centrá.“
Ale diktát komunizmu toho veľa architektonicky hodnotného nevytvoril.
„Nie je to celkom pravda. Vytvoril hodnoty vlastné ideologickej orientácii doby. Ťažiskom bola napríklad pamätníková tvorba. Vznikol bratislavská Slavín, Pamätník SNP v Banskej Bystrici, Dukla a ďalšie. Vzniklo aj najväčšie sídlisko v Európe – Petržalka. Žiaľ totalitné podmienky nevyužili na realizáciu kvalitatívne vyšších urbanistických konceptov, ako napríklad vytvorenie priečnej osi mesta. Mala ju tvoriť sústava atraktívnych objektov v zeleni. Začínať mala pri Hlavnej stanici a vyústiť na nábreží. Časť zelene už existovala – Ondrejský cintorín, Medická záhrada, záhrada a park pred Úradom vlády. V ťažiskách mali byť významné objekty – umiestňovali ich však v iných častiach mesta, napríklad Televíziu v Mlynskej doline, ministerstvo v Ružinove v Karlovej Vsi a ďalšie, ktoré mali byť v tejto osi. Torzo tejto idey tvoria len solitérne budovy - Rozhlas, ministerstvá, budova NBS, STÚ, VÚB a budova Národného divadla. Títo solitéry sa však do ucelenej urbanistickej koncepcie priečnej osi nespojili.“
