SME

Martin Marek: Robo

17. jún, niekoľko rokov po nežnej revolúcii

(Zdroj: Foto - Ján Síposz.)

17. jún, niekoľko rokov po nežnej revolúcii

Je už takmer letný deň. Ulica zaplavená autami a ľuďmi v čiernom ponúka pohľad na zvláštne mravenisko. Dojaté babičky v krojoch, šťastní, usmievaví rodičia, hrdí farári, to všetko vyvoláva v budúcich diakonoch zmiešané pocity. Zvláštne pocity. A ešte k tomu to slnko. Aj to je dnes akési iné. Roba to čaká tiež. Fajčí na zadnom dvore preplnenom ľuďmi, ktorých by teraz najradšej nevidel. Má ich plné zuby, hoci väčšinu z nich vôbec nepozná. A tí, ktorí ho poznajú, pristavujú sa pri ňom a dookola omieľajú tie nezmysly o tom, aký len z neho bude pekný farárko. Na to im kašle. Rodičov a príbuzných poslal do kostola nech si vychutná ešte posledné chvíľky slobody v samote. Ešte raz... Na dvore začalo byť rušno. Jeden z budúcich vysvätencov si tam priviedol hlúčik celkom pekných dievčat. Chichotali sa a zbožne na neho hľadeli. Teraz sú ti už tie šumienky na nič, pomyslel si Robo, a mne tiež. Do nástupu mu zostalo ešte dvadsať minút. Letný vzduch a zelené stromy ho volajú kamsi von, preč z tohoto miesta, ktoré nenávidí. S úľavou si zapálil ďalšiu cigaretu. Sedí v tieni pod stromom a dym z cigarety mu pripomína čas, ktorý tak rýchlo uplynul odvtedy, čo nastúpil do tohoto „učilišťa“. Pokúša sa rekapitulovať, aj keď mu to nespôsobuje veľkú radosť. Sám pre seba si v mysli premieta obrazy, ako radostne obliekal prvýkrát novú reverendu, ako sa náhlil do kaplnky a všade prekypoval aktivitou. Chcel byť kňazom a výhradne slúžiť Bohu i ľuďom. Potom si spomenul na prvé predvolanie na rektorát. Vraj sa o ňom dozvedeli, že chodieva na pivo a nosí rifle. Bože, aký bol vtedy ustráchaný. Zmohol sa iba na tichú otázku: „A kto ma to, otec rektor, videl?“ ale odpoveď, samozrejme, nedostal. Prichádzali prázdniny, návraty z nich, nové predvolania k prefektovi i na rektorát. Prichádzalo vytriezvenie i chuť odísť. Pomaly sa z neho vytratila všetka zanietenosť pre kňazské povolanie a zostala iba zotrvačnosť, ktorá ho tlačila kamsi, kam možno ani nechcel ísť. Len sa nedokázal zastaviť. Teraz je rád, že to vydržal. Aj preto, že po nežnej revolúcii sa veľa vecí zmenilo. K lepšiemu. Dnes ho vysvätia za diakona a potom mu už všetci môžu... Bude mať istotu, peniaze a školu ho už nechajú dokončiť aj keby ako bolo, pretože keby ho mali zbaviť svätenia, prepadlo by sa zase pol katolíckeho Slovenska od hanby. To neurobia a tie predvolania na rektorát sa už tiež nebudú opakovať. Môže si robiť čo chce. A potom... vysvätia ho za kňaza, bude kaplánom, farárom, dostane faričku, kúpi si Fiat Uno alebo favoritku, a bude navštevovať zopár kamošov, s ktorými si rozumie. Škrie ho na tom celom trochu iba to, že týmito svojimi predstavami zapadá do šedého priemeru svojich spolužiakov. A on túžil byť odjakživa iný. Nikdy nechcel byť tuctový, ale teraz sa už pomaly zmieril s tým, že táto škola mu jeho ideály navždy ukradla. Nemá sa teda prečo naháňať. A nemá si ani čo vyčítať. Všimol si, že ruch na ulici pomaly utícha. Všetko sa už presunulo do katedrály. Nastal čas... Robo pokojne vstal a veľkým gestom odhodil ohorok z marlborky. Umyl si ruky a pobral sa do hlavnej budovy. Na ulici už stálo auto svätiaceho biskupa. Robovi sa však tentoraz pri pohľade naň nerozbúchalo srdce ako vždy, keď to zelené auto biskupa Jozefa zazrel. Sám nevedel tú zmenu pochopiť. Vošiel do budovy na druhej strane cesty. Po bokoch pod bránou už stáli mladší bohoslovci v reverendách a bielych superkách pripravení na slávnostný sprievod. „Pridaj, starý, lebo ťa tu necháme!“ ozval sa nosič kríža, ktorý stál na čele sprievodu. „Choď do riti!“ precedil Robo pomedzi zuby a vykročil hore schodmi. Tam ho už čakalo pripravené biele rúcho. Obliekol sa. Pohľady ostatných spolubratov neposkytovali príliš veľa optimizmu ani istoty, hoci trom z nich akosi bezprizorne a sväto žiarili oči. Vám je dobre, pomyslel si Robo a zaradil sa. Na chodbe bolo cítiť všetko, nervozitu, strach, dojatie, lásku i nenávisť.


Do odchodu ostávalo posledných päť minút. Chvíľa na ktorú tu čakali celých päť rokov. Celých päť neľahkých rokov plných úskokov, odriekania a pretvárky. Chvíľa, ktorá bola na konci dlhej tŕnistej cesty a predsa stále iba na jej začiatku. Robo prešiel dlhou vysokou chodbou. Na ľavej strane boli vo výklenkoch v stene malé okná, cez ktoré presvitalo na kamennú chodbu slnečné svetlo. Robo nechápal, prečo má dnes to svetlo nad ním takú moc. Na pravej strane chodby boli na stenách zavesené obrazy svätcov a svätíc. Robo mal rád tieto obrazy, pretože ich hodnota sa dala vyčísliť aj peniazmi. Veľmi sa tu naučil milovať peniaze. Obrazy vypĺňali prázdne miesta medzi dverami do učební a do izieb, ktorých bolo na tejto chodbe asi desať. Iba jedny z nich boli otvorené. Robo vedel, čo je za nimi. Takto to vyzerá vždy pred vysviackou. Biskup usadený na malej barokovej stoličke a plno farárov, ktorí si myslia, že bez nich by to nebolo platné. Robo zacítil štipľavý dym z kadidla. Otvoril dvere na kúpeľni, sadol si na vaňu a zapálil si. Cez otvorené okno naňho dopadali lúče slnka, ktoré ho stále ťahali preč z tohto miesta a stavu. Ale Robo už bol pevne rozhodnutý. „Poďme v pokojíí!“ ozval sa spev spoza dverí. Robo zahodil nedofajčenú cigaretu a rozbehol sa k sprievodu. „Kde sa zase motáš?“ zašepkal rektor a klepol ho po pleci. Kráčali dolu po schodoch. Robo si jasne uvedomil, že rektorov prístup k nemu je odrazu celkom iný. To poklepanie a tá výčitka... to bolo zrazu čosi celkom iné ako kedysi. Vyjadrovali istú rovnosť a možno až akúsi novú úctu. Odrazu... Ale teraz Robo dobre vedel, že tú zmenu v rektorovom správaní spôsobil iba ten fakt, že oddnes si už budú obaja v niečom rovní. Obaja budú nositeľmi nezmazateľného znaku príslušnosti k cirkvi a preto ho už dnes musí rektor brať celkom ináč. Ako seberovného brata v diakonskej službe. Aj keď Robo veľmi dobre chápal, ako strašne je to rektorovi proti vôli. Odjakživa jeden druhého neznášali. Odjakživa...


Sprievod vyšiel na ulicu a zamieril do kostola. Staré budovy, mohutné stromy, kamenná ulica a obrovská katedrála, ktorá dodávala celému obrazu príjemný chlad, pôsobili ako oáza v tomto asfaltovom svete. Len slnko nazerajúce spoza vysokej gotickej veže poskúšalo ešte naposledy Robove rozhodnutie. Roba sa zmocnila úzkosť. Cítim sa ako Kristus pred ukrižovaním, pomyslel si a vzápätí ho ovanul pach vychádzajúci z kostola. Prebral sa. Ideme na to... Sprievod vstúpil do chrámu a rozozvučal sa starý organ. Roba na chvíľu zarazilo to veľké množstvo ľudí tlačiacich sa vo vnútri. Na chvíľu zazrel aj svojich rodičov. Plakali... Zbadal aj brata. Vedel sa presne vžiť do jeho vnútra. Určite mu to celé bolo na smiech. On, na rozdiel od Roba, prestal chodiť do kostola už v trinástich. Azda len starodávny zvuk organu ho robil navonok takým neistým. Jeho melódia i zvuk spĺňali predstavu stredovekých staviteľov chrámu. Človek sa tu cítil ako zbytočný malý červík. Robo sa usmial na brata a bolo vidno, že mu to dodalo trocha istoty. Sprievod si postupne kľakal pred oltárom a každý potom zaujal svoje vopred určené miesto. Robo sedel tak ako všetci novosvätenci vpredu pred rodičmi. Cítil ako sa mu ich pohľady zabodávajú do chrbta. Zneistel. Možno preto, že tie pohľady doňho vkladali pýchu celej rodiny, ba i dediny. Ešte pred nejakým časom by pri čomsi takomto pociťoval určite značnú mieru zodpovednosti. Pred sebou i pred všetkými ostatnými. Ale dnes... Nič. Prázdno a žiadne pocity velikášstva. Začala omša. Uvítanie plné dojatia a sĺz. Pekné, kvetnaté reči, nábožná atmosféra a teplo. Zvláštne teplo, ktoré mu rozpaľovalo vnútro a zaplavovalo celú bytosť. Zdalo sa mu, že odpadne. Po dlhej a nudnej biskupovej kázni to prišlo. Vlastný obrad svätenia. Robovi to chvíľu celé pripadalo ako nominácia na Oscara. Ale teraz vyhrali všetci. Započul svoje meno. Podišiel k biskupovi a pokľakol si pred ním. „Sľubuješ mne a mojim nástupcom úctu a poslušnosť?“ „Sľubujem“ vyriekol celkom automaticky.


Ďalšie dve biskupove otázky takmer prepočul. V hlave mu vŕtala poslušnosť. To je to, prečo tu zabil celých tých päť rokov. Aby potom komusi, kto ho vyzve, obetoval svoju vôľu i rozum. Bez rečí. Celkom. Na doživotie. Prečo to robím? - preblesklo mu hlavou. Ale na každé iné rozhodnutie už bolo neskoro. Z Roba sa v tomto okamihu stal právoplatne vysvätený rímskokatolícky diakon. Keď vstával od biskupových nôh, znovu mu do očí udrelo slnko. Akoby zoslablo. Bože môj, to slnko... Čo chce..!?! Ešte stále ho ťahalo von. Ale omnoho menej ako predtým. Emócie pozvoľna opadali. Omša sa pomaly končila. Nasledoval biskupov horlivý príhovor o tom, aké prepotrebné je vychovávať nové generácie kňazov pre katolícku cirkev. Robovi sa zdvíhal žalúdok. Našťastie sa to o chvíľu všetko skončilo. Znovu sa zaradil do sprievodu a spolu s ostatnými vychádzal von. Iný... Poznačený nadosmrti. Až teraz si uvedomil, čo práve pred očami verejnosti vykonal. Vpadol medzi dva mantinely, na ihrisko, na ktorom bude musieť vypľuť aj dušu. Za ideály, ktoré už dávno stratil. A zápas sa práve začína...

17. jún, oveľa viac rokov po nežnej revolúcii

Je už takmer letný deň. Ulica zaplavená autami a ľuďmi v čiernom ponúka pohľad na zvláštne mravenisko. Dojaté babičky v krojoch, šťastní, usmievaví rodičia, hrdí farári, to všetko vyvoláva v budúcich diakonoch zmiešané pocity. Zvláštne pocity. A ešte k tomu to slnko. Aj to je dnes akési iné. Maroša to čaká tiež. Fajčí na zadnom dvore preplnenom ľuďmi, ktorých by teraz najradšej nevidel. Má ich plné zuby, hoci väčšinu z nich vôbec nepozná. A tí, ktorí ho poznajú, pristavujú sa pri ňom a dookola omieľajú tie nezmysly o tom, aký len z neho bude pekný farárko.


Na to im kašle. Rodičov a príbuzných poslal do kostola, nech si vychutná ešte posledné chvíľky slobody osamote. Ešte raz... Na dvore začalo byť rušno. Jeden z budúcich vysvätencov si tam priviedol hlúčik celkom pekných dievčat. Chichotali sa a zbožne na neho hľadeli. Na ulici medzitým zastavilo auto svätiaceho biskupa - nová strieborná Škoda Octavia. Marošovi sa však tentoraz pri pohľade naň nerozbúchalo srdce ako vždy, keď to strieborné auto biskupa zazrel. Sám nevedel pochopiť tú zmenu. Vošiel do budovy na druhej strane cesty. Po bokoch pod bránou už stáli mladší bohoslovci v reverendách a bielych superkách pripravení na slávnostný sprievod. Akýsi bohoslovec sa pristavil pri biskupovom aute a zdvorilo otvoril dvere na strane vodiča. Biskup vystúpil z auta, ťažko vzdychol a zabuchol dvere. Potom s veľkým gestom odhodil ohorok z marlborky, a vôbec si pri tom neuvedomil, že sa to vzhľadom na jeho postavenie asi veľmi nehodí. Nemal veľkú radosť z toho, čo ho dnes čaká. Svietilo také divné, dotieravé slnko. Ako keby sa mu vysmievalo, pretože videlo veľmi hlboko do jeho vnútra. To dnes už vedel... Vysmievalo sa mu už celé roky. Vošiel do sakristie. Tam ho už čakalo pripravené biele rúcho. Obliekol sa. Pohľady ostatných spolubratov neposkytovali príliš veľa optimizmu ani istoty, hoci trom z nich akosi bezprizorne a sväto žiarili oči. Vám je dobre, pomyslel si a sadol si na malú barokovú stoličku.


O desať minút začne vysviacka nových diakonov. A práve on, jeho eminencia biskup Robo, bude v tomto majestátnom chráme vysviacať desať nových diakonov svojej diecézy... Mal strach. Opäť bude vysviacať diakonov, desať diakonov, medzi ktorými bude určite nejaký ďalší Robo, pretože cesty Božie sú nevyspytateľné... A tie ľudské ešte nevyspytateľnejšie...

17. jún...

Je už takmer letný deň. Ulica zaplavená autami a ľuďmi v čiernom ponúka pohľad na zvláštne mravenisko. Dojaté babičky v krojoch, šťastní, usmievaví rodičia, hrdí farári, to všetko vyvoláva v budúcich diakonoch zmiešané pocity. Zvláštne pocity. A ešte k tomu to slnko. Aj to je dnes akési iné. Tomáša to čaká tiež. Fajčí v zadnom dvore preplnenom ľuďmi, ktorých by teraz najradšej nevidel. Má ich plné zuby, hoci väčšinu z nich vôbec nepozná. A tí, ktorí ho poznajú, pristavujú sa pri ňom a dookola omieľajú tie nezmysly o tom, aký len z neho bude pekný farárko. Na to im kašle. Rodičov a príbuzných poslal do kostola nech si vychutná ešte posledné chvíľky slobody v samote. Ešte raz... Na dvore začalo byť rušno. A z oblohy sa smutne cerí stáročiami unavené slnko...

Cyklus Poviedka pre SME pripravuje Koloman Kertész Bagala.

Archív poviedok je na http://knihy.sme.sk/poviedka


O autoroch

Martin Marek (vlastným menom Miroslav Jurika) sa narodil 13. augusta 1970, žije v Novom Meste nad Váhom. Je absolventom Právnickej fakulty UK v Bratislave. Napísal vyše tristo piesňových textov, okrem iného aj pre Vaša Patejdla, Beátu Dubasovú, Roba Grigorova, Team, Elán, Tublatanku a iných. Prozaicky dosiaľ nepublikoval. Poviedka Robo získala prémiu v 11. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2007 Datalock spomedzi 557 súťažných príspevkov a bude uverejnená v zborníku najlepších prác, ktorý vychádza 11. septembra.

Autor fotografie Ján Síposz je študentom VŠVU v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií v Atelíéri F. Vanča.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 27 907
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 919
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 297
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 159
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 866
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 719
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ján Roháč: Čo nám ukázali cyklopruhy na Vajanského?
  2. Michal Drotován: Môže byť Bratislava 15-minútové mesto?
  3. Irena Šimuneková: Čriepky z Bratislavy - Keď utícha ruch veľkomesta...
  4. Radko Mačuha: Ako fénix z popola.
  5. Radko Mačuha: Praskliny na Bratislavskom hrade.
  6. Radko Mačuha: Budova, ktorá dala celému námestiu skutočný význam. (cyklus Bratislavská krutosť)
  7. Ľuboš Vodička: Prešporskí báječní muži na lietajúcich strojoch: Ján Bahýľ
  8. Radko Mačuha: Prešporská kasáreň maľovaná (cyklus Bratislavská krutosť)
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 127
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 649
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 436
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 722
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 457
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 369
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 278
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 433
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu