Lido sa rozprestieralo na petržalskom brehu rieky približne oproti zimnému prístavu. Pred druhou svetovou vojnou to bolo parádne kúpalisko. Niekoľko bazénov, mramorové chodníky, palmy (skutočne nejaký podnikavec presadil k Dunaju palmy!), sídlo vodných skautov, elegantní plavčíci... Amerika, Afrika – paradajka, paprika.
Keďže na druhom brehu bola aj rafinéria nafty Apollo a tá pracovala pre Hitlera, americké letectvo v roku 1944 bombardovalo nepriateľský cieľ a okrem Apolky pri kobercovom bombardovaní ľahlo popolom aj Lido. Lido bolo na rane, aj keď nemohlo za to, čo vyrábalo Apollo. Lidári boli pobúrení a vznikli protiamerické nálady.
Čiastočne si to po vojne Američania vyžehlili vojnovými filmami Päť Sullivanov a Konvoj do Murmanska. My chlapci z Dunajskej sme videli v kine Liga tie filmy najmenej tristokrát.
Cez prázdniny sme na Lide prežívali raj. Lido totiž po vojne prebrali Bratislavčania k životu. Zmizli palmy, mramor, ale zostal jeden bazén, tráva, kabíny, a hlavne – vedľa tiekol Dunaj. V rokoch päťdesiatych ešte stále čistý. Použiteľný aj na plávanie a kúpanie.
Prejavom odvahy pre nás, chlapcov z Dunajskej ulice, bolo skočiť zo Starého mosta. Nebolo by to až také riziko, keby na dne rieky neboli pozostatky bombardovania. Koncom vojny totiž vyhodili do vzduchu most Nemci. Ustupovali pred Rusmi a ničili za sebou všetky mosty.
Keď Rusi oslobodili mesto, nahnali k Dunaju nemeckých zajatcov a tí museli most znovu postaviť. Najprv pontónový a potom železný – aby sme mali z čoho skákať do vody. Nebolo mi všetko jedno, vždy keď som skákal, ale bol som chlapec z Dunajskej ulice. Inak to nešlo.
Od mosta som plával po prúde ku kúpalisku Lido. Celé leto tam boli tí, čo žili bezprácne. To znamená bratislavské deti na prázdninách a ostatní. Ostatní, čo žili bezprácne, nemali z toho žiadne zisky, lebo za socializmu boli bezprácne zisky zakázané.
A tak by sa na kúpalisku Lido dosť hladovalo, keby nás naše mamy poriadne nenabalili jedlom na celý deň. Vždy zostalo niečo aj pre príživníkov, ktorí žili bezprácne, ale veselo. Za všetkých musím menovať aspoň Feuerböbla.
Niektoré mamy chodili priamo na Lido a trávili s nami letné dni. Málokto z nás mohol o sebe povedať, že nabil v pingpongu vo veľkých setoch Lasicovu mamu – tetu Editu! Bola to prvotriedna športovkyňa a dodnes si zachováva sviežosť a dobrú náladu. Po vojne už na petržalskom brehu – bohužiaľ – nevztýčili zástavu makabejskí na svojom futbalovom štadióne.
Do rokov šesťdesiatych sa chodilo ešte tancovať do Au Café – záhradnej reštaurácie pri prístavisku propelera. A v máji bývali majálesy pri letnom divadle Aréna (ktoré dal do poriadku teraz koncom storočia slávny mím – náš spolužiak a svetobežník Milan Sládek).
Láska chlapcov z Dunajskej ku kúpalisku Lido pretrvávala dlhé roky, hoci kúpalisko chátralo a Bratislavčania sa sťahovali na Tehelné pole a na Zlaté piesky. Plávali sme aj dlhšie trasy. Od Kajak Clubu pri Pečnianskom ramene na Lido. Ale Pečnianske rameno vysušili a dlhé roky tadiaľ viedol ostnatý drôt... zrejme pomenovaný podľa slova Ost.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú
vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
