Kam ideš, Lao Čchi?¶
Tak ako inokedy, aj teraz stála na zastávke a čakala na autobus s odchodom presne o trištvrte na osem. Presnejšie, o trištvrte na osem večer, teda 19.45. To už dobre vedel, mal to odskúšané, odpozorované. Zväčša, keď sa pobral na tento spoj, cestoval spolu s ňou. Teda, cestovali každý osve, ale tým istým autobusom. „Kam len ide?“ pýtal sa v duchu sám seba. Mala karamelovú pleť a úzke tmavé oči, čierne vlasy a na to, že bola Číňanka, sa obliekala až príliš európsky, našsky, hoci mu nebolo známe žiadne pravidlo, prečo by Číňanky nemali byť oblečené práve takto. Inými slovami, takúto Číňanku ešte nikdy nevidel. Akurát zakaždým na zastávke a potom vo večernom autobuse o trištvrte na osem. „Kam ideš, Lao Čchi, či bohvie ako sa to voláš?“ myslel si, keď stál za ňou na schodíkoch a díval sa, ako si kupuje lístok. „Kam len ideš?“ myslel si, keď sedel na zadnom sedadle, pozeral sa z okna, po očku však sledoval jej krehkú siluetu. „Kam, preboha, ideš?“ kládol si v duchu otázku, keď ju videl odchádzať z autobusovej stanice. Pracuje v reštaurácii? V nočnom podniku? Alebo v nejakom erotickom salóne? Našetril by si z úbohej výplaty a prežil by s ňou celú noc plnú vášne, pretože nik z jeho okolia s Číňankou nielenže noc, ale ani intímnu polhodinku jakživ neprežil. Jeho pokusy zblížiť sa s ňou boli neobratné. „Dobrý večer,“ pozdravil ju, ale nezbadala to. „Kam cestujete?“ spýtal sa, keď si k nej prisadol po pár rumoch na podguráženie a podporu logického myslenia vôbec. „Stretávam vás vždy v tom istom autobuse.“ „Ja viem, aj vy chodievate vždy o trištvrte na osem,“ povedala nečakane milo a so širokým ázijským úsmevom. „Pamätám si vás veľmi dobre.“ Dohodli si prvú schôdzku. Na druhej prežili noc plnú vášne. Tak to bolo pred štyrmi rokmi, keď sa zoznámili. Často na to myslí, keď sedí doma v kresle, civí na televízor a ukradomky sleduje, ako sa Lao Čchi oblieka a obúva. Je pol ôsmej, zasa len ide na ten autobus... „Lao Čchi?“ povie jej, osloví ju takto spisovne, nie poslovenčenou podobou Luči ako zvyčajne. „Lao Čchi, vari by si mi už mohla konečne prezradiť, kam ideš,“ povie, ale kým jeho slová doznejú, schodiskom sa už rozlieha klopkanie jej ostrých opätkov.
Tma
Vyšli von z krčmy a vplávali do tmy. Akoby sa tejto chvíle nevedeli dočkať, zastali, objali sa a pobozkali. Vtedy mu zišla na um myšlienka, na ktorú už celé roky nemal dôvod myslieť: ako vlastne milenci zistia, že práve teraz majú zastať, prerušiť prechádzku, rozhovor a venovať sa iba dotykom, bozkom a nežnostiam?
Vytiahla z vrecka cigarety a ponúkla aj jeho. Na okamih ich tváre osvetlil plamienok zapaľovača, vykročili a uvideli oproti sebe hlavu. Hlava trčala z prízemného okna a patrila starej babke. Zrejme videla celý výjav, prešli okolo nej s tichým chichotom a išli ďalej tmavou ulicou lemovanou rodinnými domami.
Vytiahla z vrecka zvoniaci či skôr vibrujúci telefón.
„Ahoj,“ povedala. Kráčal vedľa nej mlčky, snažil sa nevnímať obsah telefonátu, len predjarnú vôňu, ktorú bolo cítiť vo vzduchu. Vôňu budúcich kvetov, listov a stebiel trávy.
„Nemôžeš si to tak brať...“ vravela do telefónu. „Tak mu povedz... Povedz mu... Alebo mu radšej nič nehovor, radšej si to ešte rozmysli, vyspi sa, oddýchni si a potom uvidíš, pretože...“
„Aj ja si zavolám,“ zahundral si sám pre seba. Vytiahol z vrecka telefón.
„Ahoj,“ povedal. „Áno... áno, idem už z práce, ale ešte som bol... A ešte pôjdem... Nakúpim, áno, idem ešte do obchodu, tak som len, že čo treba... Mydlo, toaletný papier, chlieb, jogurty, paradajky... Ale tie sú teraz drahé... Ak si na niečo spomenieš, pošli mi ešte esemesku. Deti spia? Tak dobre... Ahoj.“
Skryl telefón do vrecka, ona ešte stále volala. Chytil ju za drobnú ruku schovanú v čiernej vlnenej rukavici. Preplietli sa im prsty, kráčala po obrubníku, musel už také čosi vidieť v dajakom filme, a teraz sa to dialo naozaj. Keď dotelefonovala, vzdychla si a povedala:
„Prepáč.“
„Ty prepáč,“ odpovedal jej a na základe nedohovoreného signálu opäť zastali a pobozkali sa, tentoraz dlhšie a vášnivejšie. Zatrúbilo na nich auto, čo išlo okolo. Blížili sa k hlavnej ulici, na ktorej už bola zastávka. Prestali sa držať za ruky a vyplávali z tmy. Netušili, že v nasledujúcich rokoch sa vďaka svetelnému znečisteniu už nikdy nezotmie.
Nedorozumenie
Peťko Pomalý zbožňoval večerné nákupy v hypermarkete. Po ôsmej už ľudí ubúdalo, pravda, tovaru tiež, ale mrazenú i čerstvú zeleninu, šunku, chlieb, jogurty, smotanu a kolu lajtku, to všetko vždy spoľahlivo dostal a odniesol v ruksaku domov hladnej a smädnej rodine. Navyše sa cestou mohol zastaviť na svoju obľúbenú čapovanú dvanástku v krčme na rohu.
V onen večer bolo ľudí v obchode akosi priveľa. A ani jeden vozík voľný! Odrazu zbadal, že kyprá červenovlasá pani, ktorá práve platí pri pokladni, má vo vozíku už iba pobalenú tašku, ktorú istotne čochvíľa vezme do rúk a odíde. Podišiel k nej.
„Vozík si môžem rezervovať, pravda?“ povedal veselo, ale pani ho prepichla nenávistným pohľadom. Nervózne vyberala z peňaženky kartu. Podala ju predavačke, vyťukala svoj PIN a čakala.
„Momento!“ odvrkla Peťkovi.
„Len pokojne, počkám,“ snažil sa ju upokojiť Peťko, pretože sa mu zdala nervózna. Namiesto odpovede však naňho zagánila, uchopila tašku do mocnej ruky a podala Petrovi prázdny vozík.
Toho večera sa Amanda Crescendo-Buzattiová vrátila do svojej hotelovej izby mimoriadne roztrpčená.
„Títo Slováci nemajú nijaké spôsoby,“ povedala svojmu mužovi Paolovi Crescendo-Buzattimu. „Nech sa len tešia, akú o nich napíšem správu, aký to bude referát. Kým sa nenaučia móresom, nebudú sem chodiť turisti a basta!!!“
Peťko Pomalý zasa raz popíjal obľúbenú dvanástku vo svojej obľúbenej krčme. Spokojne sa vracal z nákupu, oproti nemu sedel nešťastný kamarát Vladko Francko, donedávna prevádzkar v istom horskom hoteli.
„Nejaká krava z Európskej únie na nás nabrýzga v nejakej brožúre... A nám potom nedajú grant,“ rozčuľoval sa Vladko. „Turisti nechodia, šéf zúri a asi zavrie podnik. A ja som na ulici. Čo jej tu kto spravil? Takých somárov, čo nám robia hanbu, by mali zatvoriť, zaškrtiť, utopiť!“
„Veru tak,“ nepresvedčivo prisvedčil Peťko Pomalý a glgol si piva.
Cyklus Miniromány v denníku SME a Rádiu Devín pripravujú Koloman Kertész Bagala a Karol D. Horváth. Viac na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autoroch
Márius Kopcsay sa narodil 21. 4. 1968 v Bratislave. Pôvodne študoval chémiu a fyziku, po Nežnej revolúcii v novembri 1989 však podľahol vábeniu slobody prejavu a stal sa novinárom, v súčasnosti je komentátorom v mienkotvornom denníku. Je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka roka a vydal tri zbierky poviedok - Kritický deň (1998, Cena Ivana Kraska), Stratené roky (2004, český preklad 2007) a Zbytočný život (2006). Poviedky publikoval v Čechách, Maďarsku, Slovinsku, Rakúsku a Nemecku. Jeho prvý román Domov (2005) získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru, ktorú udeľuje rakúsky KulturKontakt. Na Slovensku bol dvakrát nominovaný medzi 10 najlepších kníh v roku 2005 a 2006 a nominovaný na prestížnu cenu Anasoft Litera. V súčasnosti dokončuje román Mystifikátor, ktorý vyjde 1. septembra.
Autorka fotografie Barbora Haviarová je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií v Ateliéri Filipa Vanča.
