Ako keby sa ocitla v klepci. Ako keby sa dostala medzi klepetá, ktoré ju nezvierajú silou, ale láskou a dobrotou ju sputnávajú, a preto nemôže prasknúť ako obruč, zhrdzavieť ako železo, rozletieť sa ako rozstrieľaná skala. Ako by ju vysadili na koňa chrbtom v smere jazdy a bola opačnou jazdkyňou, ktorá je pre koňa bremenom a pre ktorú je zase bremenom kôň, hoci spočiatku bol darom, ktorý prijala. Dar sa vzpína, krúti sa v kruhu alebo ju nesie smerom, ktorý nezvolila Božena, ale ktorému sa podrobila.
Je tu, v Žofkinej izbe so ženou s rozpraskanými rukami, ktorá sa hrá s Ryšavkou, stráži ju a stará sa o ňu, ako by ju sama porodila. Netuší, čo Ryšavka stvára, kým žena ubíja súkno. A kým sa súkno ubíjaním zmenšuje, Ryšavkina voľnosť rastie a rastie aj Ryšavkina radosť, ako sa driape hore chvostom a hore chrbtom po šiji k rohom plemenného býka. Deväťdesiattrikrát vylezie býkovi na krk a spustí sa po jeho chrbte k chvostu. Býk sa z času na čas pohne a iba vtedy mrdne chvostom, keď ho Ryšavka šteklí stužkou po vlasoch. Býk ľúbi Ryšavku. Dovolí jej štverať sa po svojom chrbte, ktorý je teplý a hladký a vôbec nie je zahnojený, lebo žena s rozpraskanými rukami sa vie k uviazanému býkovi priblížiť hrebeňom sponad ohrady a vie nebadane pootvoriť vrátka a vyhrabnúť spod býka hnoj, v ktorom je steperený, vidlami podhodiť slamu a znovu nebadane vrátka zavrieť, spustiť mu vodu a nepriblížiť sa k býkovým rohom, ktorými sa vovalil do chalupy, keď v obloku zazrel odraz svojej hlavy. Keď v izbe nič podobné býčej hlave nevidel, bez záujmu cúvol a s obločným rámom na rohoch ručal pred domom.
K tomuto býkovi pristupovala žena tak, aby ju čo najkratšie videl alebo nevidel vôbec, dotýkala sa ho tak, aby ju čo najmenej cítil, možno necítil vôbec. Smela ho napojiť, smela ho kŕmiť. Smela byť v jeho blízkosti. Ešte stále smela byť v blízkosti Jána. Smela mu slúžiť tak, aby ju Ján nevidel, aby ju nepočul, ale smela byť na dohmat a on ju nehnal preč, hoci ľudí okolo seba si vyberal ako dievčatá. Čím viac peňazí vytŕčalo z Jána, tým rozkošnejšie naňho vycierali zúbky, tým rýchlejšie si rozopínali blúzky, tým zvodnejšie a vo zvodnejšej bielizni sa predkláňali. Kúpil krčmu aj s dievčatami. Kúpil humno. Kúpil plemenného býka. Cítil sa silný, lebo čokoľvek si zmyslel, mohol kúpiť. Cítil sa ako býk. Keď už mal všetky dievčatá a keď už každé z tých vypudrovaných dievčat bolo uňho v izbe, prestal si ich všímať. Všímal si Ryšavku. Hojdal ju v plachte, hojdal ju v náručí, hojdal ju za nohy dolu hlavou, za ruky ako v somárskom tanci sa s ňou krútil. Vyložil si ju na plecia a pochodoval s ňou somársky pochod. A kým mu Ryšavka obopínala krk nohami a držala ho za uši, híkal ako somár, nadskakoval a erdžal ako žrebec, vzpínal sa ako kôň. Ale cítil sa ako býk, ktorého zúrivosť roztápa Ryšavkin zadok.
Si moja malá, moja ryšavá, moja milovaná!
Nie som a nie som a nie som, drme sa Ryšavka. Nie som malá a nie som ryšavá! A teba, Ján, nechcem a nebudem ťa mať nikdy rada. Spusť ma!
Beží k Božene.
Nechcem ho! Za celý svet ho nechcem!
Zase je mrzutá, povie žena. A bude mrzutá, kým neodletia vtáky, ktoré tiahnu po toku Oravy a po toku Váhu. Teraz ju treba nechať na pokoji a potom ešte tri mesiace, v ktoré nesvieti do dediny slnko, si ju nesmieš všímať, lebo malá po celú zimu ostane ako malý medveď, darmo by ju ktokoľvek bral na kolená, darmo by sa s ňou krútil a darmo by ju natriasal, darmo by si pred ňou kľakal. Bude sa tváriť, ako keby spala, ako keby sa mala zobudiť na jar, keď proti doline budú letieť vtáky. A iba keď dolinou Váhu prekĺznu vtáky k Orave a obrátia sa severnejšie, až potom sa preberie zo spánku a bude striehnuť na lastovičky a na škorce a napínať uši, ako keby rozumela vtáčej reči. Bude sa ich vypytovať, či nevideli niekde človeka s vlasmi takej farby, ako má ona a bude ukazovať vtákom svoje vlasy, aby vedeli, aká to má byť farba a bude na ne kričať, pravdaže ryšavá, čo ste hlúpe?! Aká iná by to mohla byť farba?! Možno iba o niečo menej ryšavá ako moja, pretože najryšavejšie vlasy na svete mám ja, takže otcove budú o stupienok odtieňa tmavšie alebo o stupienok odtieňa svetlejšie, ale dozaista budú dosť ryšavé, aby ste ich neprehliadli! Nezabudnite mi, prosím, povedať, ak by ste niekedy niekde zazreli veľmi ryšavého človeka a nezabudnite ho pozdravovať!
Tichšie! Tichšie!
Zaspáva?
Spí.
Zo spánku sa usmieva, lebo vtáky, ktoré odlietajú, štebocú, že Ryšavkine vlasy majú farbu slnka, že na ceste k slnku ich povedú Ryšavkine vlasy.
Ryšavke sa sníva, že vie lietať a že letí na juh. Ako keby bol v ohrade. Ako keby sa bol narodil v poslednej dekáde znamenia býka. Ako keby ho doviedli do ohrady s vrecom na hlave, s handrou na nohách. Ako keby si sám pre seba postavil tú ohradu.
Keď bol malý, chytal Žofku za prsia. Rozbehol sa k Žofke a chytil jej prsník. Poťažkal ho, pohladil, potom k nemu pritlačil tvár ako k stredu sveta.
Mama?
Materské mlieko sa vyrovnalo vesmírnej hudbe. Lenže Žofkin prsník bol už bez mlieka a Ján nevedel, ako nájsť miesto, kde počuť hlas, ktorý by si napriek chuchlaniu prepadlísk uchoval čistý tón a znel by ako píšťalka v horách, ako srdce zvona, ako láska zamatová a nežná, v ktorej smie spočinúť, a do ktorej sa nezamotá. Materské mlieko, srdce a zvon súvisia vo zvuku, ktorý vyviera zvnútra. Počuť ho zažblnknúť, zahvizdnúť, zvoniť. Prejavuje sa vo farbe. Vidieť ho vo svetle, ktoré vyžarujú veci v prítomnosti Žofky aj dlho potom, ako Žofka odíde.
Ján?
Nepovedal som nijaké dieťa?! Dieťaťom ma nepritlačíš k stene. Nevravel som ti, že máš počítať dni v mesiaci a že mi máš dať vedieť?! Tvoja záležitosť, tvoja vec. Nevravím, že máš ísť na papraď a vypiť odvar. Keď chceš ostať, ostaň v tomto dome. Keď chceš jesť, jedz z tohto hrnca. A keď chceš, môžeš mať syna, lebo všetky moje deti budú synovia a iba jedna dcéra bude v mojom živote, no jej čas ešte nenastal a ty s ňou nebudeš mať nič spoločné, darmo si mi nastražila vo svojom lone klepec. Miloval som sa s tebou vždy potme. Miloval som ženu, ktorá bola v tebe. Nemiloval som v žene teba. Zaujímaš ma tak málo ako usušený divozel, ktorým si si podostlala. Stojíš mi v ceste ako lavička. Ako hajov. Ako kompa.
Ako keď postretneš psa.
Toho dňa žena zomrela a toho dňa sa narodila.
Toho dňa dostala meno.
Od toho dňa ju začali volať Divozelka.
Divozelka?
Áno. Podľa kvetu, čo rozkvitne v hocijakej priekope, na sutine, uchytí sa pri trati, kde nič poriadne nerastie, tam zlatým kvetom svieti z diaľky divozel, ktorý nazývajú aj býčím chvostom. A tak ako so zahnojeným býčím chvostom, ani s divozelom nechce mať nikto poriadny nič spoločné. Ani tebe sa nechce zapodievať burinou s hrubou byľou, čo sa dá ťažko zlomiť, skôr odrezať, prekopnúť motykou, odrýľovať rýľom alebo hoci skrútiť a ťahať. A keď ju napokon vytiahneš zo zeme a držíš ako rozožatú sviecu, nevnímaš hladkosť kvetu, peľ na tyčinkách, vlhkú bliznu, ale po rukách sa ti lepia chĺpky, ktoré pichajú, ako keby si mal všade roztrúsené drobulinké ôstie, na prstoch, pod šatami, na perách. Je priľnavé a nevieš sa ho zbaviť. Povieš si, hnusná burina. Siahneš si rukou posiatou chĺpkami na tvár a chĺpky ti vniknú do záhybov kože. Zanesieš si ich pod viečko. Očné bielko ti prekrižujú zapálené vlásočnice. Nevieš, čo ťa tak vytrvalo štípe. Chceš sa zbaviť toho, čo ťa tak odporne dráždi. Prejdeš cez most. Popri rieke prejdeš do Párnice, do Veličnej. Pridáš do kroku. V Kubíne zaklopeš na Jánosove Jonásove dvere.
Apatiekar! Apatiekar! Nenašli by sa niekde račie lapides?
János Jonás vyjde pred dvere.
A to sa pýtaš práve ty? Od teba , Ján, by som najmenej takéto otázky čakal. Raky vykapali. Veľmi dobre vieš, že tu nieto nijakého raka. Na račí mor vykapali absolútne všetky. Alebo si niekde nejakého videl?!
Cyklus Poviedka pre SME pripravuje Koloman Kertész Bagala. Viac na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autoroch
Rút Lichnerová sa narodila sa v Martine. Detstvo prežila na Orave v Dolnom Kubíne. Študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Žije v Banskej Štiavnici. Profesionálne sa venuje súčasnému výtvarnému umeniu. Scenáristicky pripravila viac ako sto výstav, ktoré realizovala na Slovensku i v zahraničí. Vydala monografiu o maliarovi Jozefovi Kollárovi (1996). Debutovala knihou poviedok V Kremenisku (1989), za ktorou nasledovala trojnovela Šahíziho tabíja (1984). Vlny literárneho života rozvlnila knihou Slepá rybka (1998). Túto knihu literárna kritika priradila k najvýznamnejším postmoderným dielam v slovenskej literatúre. K umeleckému majstrovstvu dospela v knihe Rieka - Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000). Vo svojom najnovšom diele Anna Regina (2006) spracovala tému manželstva geniálneho polytechnika a kartografa l8. storočia Samuela Mikovíniho a jeho manželky Anny Reginy a vytvorila znepokojujúci obraz ženskosti schopný citovo i intelektuálne iritovať zaspaté svedomie súčasnosti. Ani zďaleka tu však nejde o tradičnú beletrizáciu biografie výnimočnej osobnosti z našich dejín, ale o výsostne modernú prózu so stále prítomnou poéziou, kde veľký cit páchne vášňou a hriechom, krv otvára dvere do veľkých tajomstiev, hrôza susedí s nehou, drsnosť je odvrátenou stranou pochopenia, sen prestupuje realitu, magično sa zhmotňuje v rituáloch, Biblia kladie napoly zodpovedané otázky. Kniha Rút Lichnerovej Anna Regina je zaradená medzi 10 najlepších slovenských prozaických kníh minulého roku a nominovaná na ocenenie Anasoft Litera 2006.
Autor fotografie Dalibor Krupka je študentom na VŠVU v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií v Ateliéri Filipa Vanča.
