Voľakedajší cintorín mestského lazaretu sa premenil na detský raj. Boli tu nielen hojdačky a kolotoče, ale aj dva bazény so sprchami, šatne pre návštevníkov kúpaliska, obrovské trávniky pod stromami, kde sa v lete ležalo na dekách - jedným slovom: Amerika, Afrika, paradajka, paprika.
Na miestach, kde je teraz reštaurácia Prešporská kúria, bývalo pódium a prírodný amfiteáter s hľadiskom približne pre dvesto ľudí. Smelé deti z Dunajskej ulice nacvičovali pre verejnosť programy s tancom, scénkami a kvízmi.
V zime správca cez noc popolieval ihrisko hadicou a ráno sme mali obrovské klzisko. Zimné radovánky sa každý rok zdokonaľovali: začalo sa korčuľovať aj večer pri elektrickom osvetlení. Vzadu bol bufet s horúcim čajom. Robili sme maškarné plesy na korčuliach, znela hudba, baby mali džeksne. Na rohu Dunajskej a Kempelenovej mal holičstvo pán Hojdem. Bol malého vzrastu, ale ženu mal vysokú ako jedľa (ako keby ju jedna mater mala). Oproti postával pred svojou bodegou Číňan. My sme ho volali Číňan Li, ale možno sa celým menom volal inak. Musel to byť kozmopolita, lebo okrem čínskych korenín predával aj turecký med, ruské vajcia a francúzsky koňak. Ale jeho bodega dodávala Dunajskej ulici svetácky šmrnc. Ktovie, kde sa stratil vo svete ten šikmooký dobrák Li?
Chlapci z Dunajskej chodili do ľudovej školy najprv za Tržnicu k uršulínkam na Nedbalovu ulicu. Učili nás mníšky uršulínky, ale jednej noci ich komunisti odviezli kdesi do neznáma a vo výučbe pokračovali civili. Aj keď to boli civili, museli napodobňovať sovietske školstvo. Na začiatku vyučovania sme sa už nemodlili, ale spievali Znej, pieseň práce vznešená... potom podal týždenník učiteľovi vojenské hlásenie: „Súdruh učiteľ, III. A trieda je nastúpená na hodinu slovenčiny. Prítomných tridsaťdva, chýbajú traja.“ Malo to byť strohé, vojenské – ale vždy sa niekto rozrehotal a všetci sme vyhoreli. Začiatkom päťdesiatych rokov nastala v školstve reorganizácia a chlapci z Dunajskej boli preradení do deväťročnej školy na Ulici Červenej armády (teraz Grösslingová). Školy boli vlastne dve: dievčenská a chlapčenská. Musím povedať, že nám bez báb bolo skvelo! Nemali sme nijaké ideologické rozpory, hovorili sme škaredo a tvorili sme dobrú partu. Od Gašparíka, Nérera, Hýbelu, Križana, Moucu, Suchána, Poláka až po Vilikovského, Varsíka a Viceníka (aby som menoval len časť triedy) sme boli všetci veľkí kujoni.
Učitelia a učiteľky boli väčšinou zo stredného Slovenska. Zrejme aby naučili Bratislavčanov ľubozvučne hovoriť po slovensky. Lebo bratislavská slovenčina je doteraz čosi hrozné, ale sústavným tréningom prekonateľné.
Medzi chlapcami z Dunajskej ulice už v tom veku vynikal eleganciou Paľo Pogány – malý lord. Veľmi som obdivoval jeho nonšalantné pohyby a brilantnú chôdzu. Z diaľky, ale skutočne len z diaľky sa mu mohol vyrovnať Libert Eliáš z Lazaretskej ulice. Libert si pomádoval vlasy a bol idolom dievčat. Dávno som tých nedostižných džentlmenov nevidel. Trošku mi je za nimi smutno.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
