„Jenom tam básník zapomněl připsat, co tím chtěl říct,“ sťažoval sa včera naobed český turista partnerke, prechádzajúc sa Hviezdoslavovým námestím.
Hlavná atrakcia, pri ktorej sa v týchto dňoch fotografujú turisti v Bratislave, sú tri pospájané staré Dacie. Pred šrotoviskom ich zhrdzavené podvozky zrejme zachránil len nápad výtvarníka.
Inštaláciu si ľudia zblízka chodia študovať, dokonca ohmatávať, keď zbadajú hrdzu a skrutky, vydýchnu si. „No to je sila, to sú fakt autá!“ radovala sa včera skupina študentov. Hneď aj vyťahovali mobil a dielo si fotografovali. „To je pozliepané alebo čo to je?“ pýtali sa medzi sebou.
Visiaci tank sa, naopak, obchádza veľkým oblúkom. Mnohí by ho radšej „zaparkovali“ inde. „Afganské rodiny, Andersen, srnka a do toho tank, no úplný maglajz!“ komentoval situáciu na šachovnici dôchodca. Na námestí sa totiž aktuálne stretávajú viaceré výstavy naraz, o sochách ani nehovoriac.
Naopak, hradná terasa sa mlčky bezvýhradne podriadila železným ľuďom. Sochy mužov zo železa v nadživotnej veľkosti sú rozostavené až k vyhliadke. Jednotlivé odliate diely sú k sebe pripevnené obrovskými skrutkami. Golemovia, spomenú si hneď niektorí pri pohľade na nich.
Promenáda je mĺkva, na lavičkách oddychujú turisti, pomedzi ich zaťaté päste obzerajú Bratislavu. Len podaktorí sa na megatelá pozerajú zbližšia, kým spredu sú sochy takmer rovnaké, zadné časti sa líšia. Hlavne rôznymi dierami. „Chýba mu kus zadku,“ dvíhajú obočie mladí Američania. Odliatky si fotografujú z rôznych strán a uhlov, obzerajú tabuľu s vysvetlivkami. Ani oni neodolajú dotyku s ťažkým červenkastým železom. „Sú pravé,“ zasmejú sa a zaklopkajú soche prsteňom po stehne.
Podujatie sa v uliciach koná už dvanástykrát. (dot)
