SME
Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Víťo Staviarsky: Miniromány

Šiel okolo koľajníc, pil dezertné víno, našiel drôt, keďže bol medený, začal ho zmotávať na palicu. Zbadal ho výpravca, udal ho policajtom. Než chlapa chytili, prerušil spojenie s Poľskom.

„V Ostrave som bol zavalený. Pol roka v bezvedomí,“ hovorí mi ráno. „Oko som mal vonku. Šľachy na ruke potrhané. Prstami nepohnem. Lebku som mal prasknutú, hrudník rozmliaždený, rebro mi prepichlo pľúca. V krku som mal trubičku, zuby už nemám, na jedno ucho nepočujem. Uhoľné bane, pán doktor! Dajte mi cigaretu.“

Zaviedol som chlapíka do izby, lebo ktosi zazvonil. Keď som otvoril, na chodbe stála malá, chudá žena s pehavou tvárou. Dívala sa do zeme cez hrubé okuliare. Na mňa sa hanbila pozrieť. Má štyri deti, vraj. A ten nôž včera, to bola iba náhoda! Muž ju nechcel zabiť. Prosila ho, aby sa liečil. Po ceste si to však rozmyslela. Policajti. Záchytka. To všetko muselo jej muža vystrašiť. Chce ho vidieť! Aspoň sa naň pozrieť okienkom. Plače. A kompótik, papuče, pyžamu, či mu tu nemôže nechať? Veď ešte na záchytke nebol. Nie je mu zima? Má čo jesť?

Hnal som ju kade ľahšie.

Ten jej slávny manžel ležal na posteli oblečený, zviazaný. Keď som ho odpútal, vypadol mu z vrecka fínsky nôž. Zamrazilo ma. V duchu som videl, ako sa mi ten nôž zabodáva do žalúdka. Radšej som chlapa znovu zviazal.

Ďalší zvonček. Mladý muž, slušne oblečený, pod očami kruhy. Chcel, aby som mu vystavil potvrdenie, že bol v noci na záchytke. Bol včera s frajerkou, žena sa bude pýtať, kde sa túlal.

„Prečo na záchytke?“ krútil som hlavou.

„Znie to presvedčivo,“ povedal. „Keby som sa vyhováral, tak mi neuverí.“

Napísal som mu to potvrdenie, keď som mu ho podal, hodil mi na stôl päťsto korún a utekal, až sa za ním prášilo.

Uvaril som si kávu a začal som telefonovať.

Polícia- juh. Nemohli prísť. Mali mŕtvolu, no nemali auto. Na železničnej stanici zasypala hlina robotníka. Než ho vyhrabali, chlap sa zadusil. Vytočil som sever. Tiež nemohli prísť. Našli mínu. Nákladné auto vysypalo pred činžiak piesok. Na samom vrchu ležala mína. Musia teraz prehádzať piesok z kopy na kopu. Čo ak by tam bola ešte jedna mína? Tú, čo sa našla, zobrali policajti do auta, označili ju lístkom, priniesli na oddelenie. Náčelník ich s krikom vyrazil. Vyhodia vraj celé oddelenie do vzduchu! Odviezli mínu naspäť, volali pyrotechnikov.

Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod. Súrili ma, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú, nech si ich rýchlo podajú. To naše pivničné prostredie ich ubíjalo.

Iba jeden sa tu cítil dobre. Mladý chlap. Šlimak. Musel som ho vyduriť z postele. Keď si spomenul, že mal byť v robote, rozosmial sa. Šlo o zriadenca pohrebných služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre, že sa opil.

„Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi. „Nevedeli sme ju nastrkať do truhly. A to sme jej vybrali najväčšiu, aká bola. Opreli sme sa do nej a pchali. No stále jej vyliezla noha alebo ruka. Posadili sme sa na ňu všetci a tlačili, ako sme vládali. Dve hodiny sme sa s ňou mordovali...“

Zakiaľ som fajčil a popíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.

„Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval. „Lenže truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným a pochovať ju na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca, rakva vypadla, Cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia na ďalší pohreb.“

Konečne prišli policajti z juhu. Asi som sa tých historiek napočúval málo, policajt prihodil ďalšiu.

„Vpadneme do domu, vyrazíme dvere. Všade plno krvi. Mláky ako na bitúnku. Na posteli žena. Mŕtva. Muž sedí na skrini, nepríčetný pohľad, trasie sa. Besnota, človeče! Museli sme naňho hodiť sieť, aby sme ho dostali do sanitky...“

Na obed, keď sa záchytka vyprázdnila, ľahol som si na diván, prikryl sa bielym nemocničným kabátom. Tá káva mi vôbec nepomohla, naopak, uspala ma.

Asi o dve hodiny ma zobudili policajti. Priviezli baču zo salaša. Riaditeľ ho našiel ležať medzi ovcami opitého na mol. Hodinu som chlapa vyzliekal. Mal na sebe osem svetrov, medzi nimi bodliaky ako tmelivo. Celé telo mal obsiate ekzémom. Keď som ho vliekol do izby, lupiny sa sypali na dlážku ako sneh.

Neskôr sa bača prebral. Bol smädný, dal som mu napiť a on si sadol na lavičku s plechovým hrnčekom v ruke. Mal vraj kamaráta. Tiež baču. Sedeli raz takto v lete pred salašom, pili borovičku. Mali už v sebe celú fľašku. Tu sa zadíval na kamaráta a spozornel.

„Jano, nehýb sa! Máš kliešťa!“ hovorí mu.

Kliešť bol obrovský, riadne nacicaný, priamo na prsiach.

„Tak mi ho vyber! Chytro!“ zľakol sa Jano.

Chytil teda kliešťa medzi prsty, ťahal, všelijako ním krútil, no kliešť sa nechcel pustiť! Polieval ho borovičkou, olejom, benzínom, no držal sa, mrcha.

„Ja mám v rukách silu dobrú!“ vystrčil bača veľké, krivé prsty. „Hovorím Janovi: Posaď sa na stoličku opačne a drž sa! Začal som kliešťa ťahať, že ho vydrapím! Krv sa liala, ešte som nevidel toľko krvi z jedného kliešťa. Na druhý deň mi Jano hovorí: ,Fero, to nebol kliešť! Ale materské znamienko!’ On, sprostý z pálenky, zabudol na znamienko, zľakol sa, tiež videl kliešťa ako ja.“

„Preboha! Toto mohlo dopadnúť zle!“

„Aj dopadlo! Jano do roka zomrel. Farár na pohrebe hovorí, že vraj Božia vôľa! Čerta starého! Pálenka! O tri mesiace šiel farár autom, bol nachladený, vybral vreckovku, poprosil kostolníka, nech mu podrží na chvíľu volant, kým sa vysiaka. Zrazu kýchol, kostolník sa zľakol, strhol volant, vyleteli z cesty. Všade dokola široké pole, mäkká ornica, náhodou tam bol kamenný kríž s Ježišom. Auto doň vrazilo, farár sa zabil. Božia vôľa, osud, náhoda? Čo ho zabilo? Nádcha, kostolník, Ježiš či kto?“

„Co som to zrobel?“ bedákal muž v kockovanej mäsiarskej košeli a zakryl si rukami tvár.

„Znace jaky to bul dobry vedzuci? Šicko vybavel! Včera mal šescdzešat roky. Kus sme popili. Hvári mi, Palku, odrubaj mi kusek švičkovej na nedzeľu!“

Vedúci sedel na zemi v kabáte, opretý o dvere. Ruku mal zabalenú do zakrvavenej handry. Vstal som, že bližšie preskúmam, čo mu je. Keď som sa dotkol handry, starec zjajkol od bolesti, prišli naň mdloby.

„Skadzi? Stadzi abo stadzi? Že stadzi!“ rozhadzoval mäsiar doširoka rukami.“ Ja vžal šekerú a šmyk!!!“

Zarúbal dlaňou do vzduchu. Pomaly som rozbaľoval špinavú handru. Dvaja mladí policajti stáli uprostred ošetrovne ako sochy, ani sa nepohli. Starec sa triasol, pri každom dotyku syčal od bolesti.

„Ja znal že tam ochabi paľce???“ skríkol mäsiar naliehavo.

Rozbalil som handru. Starec mal prsty na ruke odťaté jediným hladkým rezom.

„Na chirurgiu!!! Rýchlo!“ skríkol som. Policajti priskočili a zdvihli starca na nohy.

„Mali ste volať záchranku!“

„Šak sme volali! Ale prišli tote!“ ukázal mäsiar na policajtov.

„Kde ostali prsty?“

Starec zajachtal, ukázal na vrecko. Siahol som mu do kabáta a našiel skrvavenú vreckovku. Rozbalil som ju. Boli tam prsty. Všetky štyri.

„Splietli si číslo,“ vysvetľoval mi policajt, zakiaľ sme viedli starca do auta. „Volali nás, nuž sme ich zobrali, nebola s nimi rozumná reč.“

Aby som sa vzpružil, uvaril som si kávu, no len čo som si z nej odpil, už zasa kohosi vliekli. Tentoraz muža v čiernom. Z karu. Bol celý skrvavený. Silou-mocou chcel ísť na cintorín vykopať hrob svojho otca. Urobiť tak skôr, než ho predbehnú iní. Chcel získať otcovu hlavu stoj čo stoj, má vraj cenu veľkých peňazí. Otec bol na fronte zranený, mal platinovú lebku. Hovoril už o tej hlave ľuďom z pitevne, no vyhovárali sa, že nemôžu. Komu však bude tá hlava chýbať? Zobral by si len platinu. Lebku by tam pokojne nechal.

„Pusťte ma a budete mať podiel,“ navrhoval mi.

„Jasné!“ pritakal som a spútal ho.

Na kare sa pohádal s bratom, buchol päsťou do stola, nechtiac rozbil pohár a porezal si ruku. Ťahali ho na ošetrenie, no on sa chytil stola, nechcel sa pustiť. Ťahali ho aj s ním. Rozzúril sa, zdvihol stôl, hodil ho do brata, brat sa uhol, stôl preletel sklom do vestibulu. Nastal harmatanec.

Vo vedľajšej sále bola svadba. Vbehol tam. Naháňali ho medzi tancujúcimi. Než ho chytili, stihol si utrieť do nevestiných šiat zakrvavene ruky.

Spoločnými silami ho vyviedli pred budovu. Chytil sa zábradlia. Nevedeli ním pohnúť. Opäť sa im vytrhol, vbehol do sály a zasa si poutieral ruky do nevestiných šiat.

Cyklus Miniromány v denníku SME a Rádiu Devín pripravujú K. K. Bagala a Karol D. Horváth. Viac na http://knihy.sme.sk/poviedka


O autoroch

Víťo Staviarsky sa narodil 22. októbra 1960 v Prešove. Na Strednej filmovej škole v Čimeliciach študoval produkciu a na pražskej FAMU dramaturgiu a scenáristiku. Istý čas žil v Prahe, kde robil kulisára, potom ošetrovateľa v psychiatrickej liečebni a päť rokov pracoval na protialkoholickej záchytnej stanici. V súčasnosti je živnostníkom v Prešove. V roku 2001 získal prémiu v literárnej súťaži Poviedka, pripravuje na vydanie svoju debutovú knihu.

Autor obrazu Jozef Mrva (1961 v Trnave) je absolventom SFŠ Čimelice, pôsobí v Českej republike ako grafik na voľnej nohe.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  2. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  3. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  4. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  8. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  9. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  10. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 138
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 179
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 21 680
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 033
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 571
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 398
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 10 538
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 538
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 524
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 431
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu