ár daroval, sa dali robiť krásne sošky.
Dvory boli otvorené, striedavo sme sa hrali raz na jednom, raz na druhom - nikde nijaké mreže, závory. V tom čase do dvorov zlodeji nechodili. Vôbec sa mi zdá, že zlodejov bolo v tom čase podstatne menej.
Vo dvoroch na našej ulici pulzoval radostný život. Občas vošli do dvora kone s vozom. Priniesli sudy s vínom alebo burčákom. Prázdne odniesli.
To do dvora U Rašov. Tam bola ešte dlho do šesťdesiatych rokov celkom solídna viecha. Bolo to približne tam, kde teraz predávajú autá - škodovky.
Darmo je, Bratislava sa stala veľkomestom. Na Dunajskej ulici namiesto krámikov, cukrární, bodeg, krčmičiek a viech jestvujú teraz predajne áut a filiálky bánk. Hotový Wall Street. Vo dvoroch za nášho detstva rástla tráva, kvitli kvetinové záhony, aj zelenina sa sadila, rástli stromy, pod ktorými sedávali susedia – penzisti, pamätníci narodení ešte v Rakúsko-Uhorsku.
Najviac nás deti bavilo cez deň hrať po dvoroch našej ulice raba-suli. Jedni boli raba - zbojníci, druhí suli - policajti. Naháňačka trvala dlhé hodiny, pretože sme dôverne poznali všetky vchody, priechody, ploty, múriky, vedeli sme o každých dverách na povale.
Na jednej povale sme si dokonca zariadili klubovňu. Vtedy sme obdivovali Rýchle šípy a Timura s jeho družinou. Tiež sme mali klubovňu na povale. Samozrejme, že do nej sme púšťali len tých, čo vedeli heslo. Heslo sa menilo každý deň.
Do klubovne každý poznášal staré obrázkové časopisy, mapy, petrolejové lampy, vyteperili sme sem staré stoličky a plagáty. Z klubovne na pôjde bolo dobre vidieť do okolitých dvorov.
Keď sme sa otrkali na povale, začali nás lákať prieskumné výlety po strechách. Musím povedať, že neviem ako teraz, ale v časoch môjho detstva boli šikmé strechy pokryté škridlami dosť šmykľavé. Doplatil na to Milan B. Nezabil sa. Len spadol do otvorenej drevenej kade s nehaseným vápnom. Razantní rodičia z Dunajskej ulice vtedy urobili raziu v našej klubovni a zrušili ju. Plné meno kamaráta, ktorý spadol do nehaseného vápna neuvádzam, lebo som zistil, že tieto noviny čítajú Bratislavčania po celom svete a kontrolujú pravdivosť spomienok. Dostal som milý list od Ivana K. z Kanady, ktorému sestra poslala noviny na nahliadnutie.
Ďalšieho kamaráta z našej ulice, ktorý žije v Južnej Afrike, pobúrilo, že som písal o Podrume a nebol to Podrum! Všetkým chlapcom z Dunajskej roztrúseným po celej zemeguli oznamujem: nebol to Podrum! Pomýlil som sa. Bola to krčma U Töröka.
Török bol na Dunajskej (chodili tam rodičia na „kis gulyás“ - malý guláš) a Podrum (neskôr Albánska reštaurácia) bol z druhej strany - na Špitálskej ulici oproti Kostolu sv. Ladislava.
Odpusťte, chlapci z Dunajskej ulice starému kamarátovi! Som rád, že nás čítate aj v ďalekej cudzine.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
