Hovor s ňou
Konečne nasnežilo. Komíny šlukovali do ostrého vzduchu. Popri rieke kráčal pekný párik mladých ľudí. On trochu pako, ona trochu fúria. Bystrík a Lujza. Bystrík si pred hodinou kúpil nové DVD od Pedra Almodóvara. Dlho váhal, pretože je šporovlivý, len Lujza vraví, že skúpy. Nakoniec sa rozhodol správne. Naštval ho len predavač. Kýchol priamo na jeho nákup. Musel si Almodóvara trikrát obtrieť navlhčeným obrúskom.
Teraz už ale Bystrík smelo študuje informácie na obale, jemne sa usmieva. Usmial by sa viac, keby do neho Lujza nehučala:
- Chcem s tebou dieťa. Cítim, že aj ty to chceš, len o tom nevieš. Tak ti to vravím.
Bystríka potešilo, že medzi americkou a slovenskou premiérou bol taký krátky časový posun. Vedel oceniť kvalitné snímky. Rád si ich doma zhromažďoval, ale nepozeral. Nebolo kedy. Keď bol menší, vedel si tak šetriť sladkosti. Všetky sestry mu závideli. Až kým sladkosti neskončili po záruke v koši. DVD boli drahšie, ale odolnejšie.
- Vieš, aká je tehotná žena krásna? Budem mať veľké, naliate prsia, poriadne bradavky. V maternici dieťatko. Lenže ty si skúpy! Nie si schopný pre mňa obetovať ani jednu spermiu!
Bystrík spozornel, keď bola reč o bradavkách. Na dieťatko sa ešte necítil. S jemným úsmevom sa znova vrátil k pútavému obalu. Nevšimol si, že Lujza výstražne zafučala.
Vyšklbla mu z ruky DVD a prudkým pohybom ho nasmerovala do rieky. Ešte preletelo len cez zábradlie, už Lujza naisto vedela, že toto prehnala. Almodóvar pristál na ľade. Vrhli sa naň kačky. Na to, že boli mestské, ďobali ako divé. Lujza zbehla po schodoch k rieke. Polámaným konárom zaháňala vtáky a prisúvala si dvd. Bola to ťažká robota. A kačky agresívne potvory.
- Len sa pobi s hydinou, - kričal na ňu z mosta Bystrík.
Ale Lujza by nebola Lujza, keby nevyhrala. Ešte rozpálená po boji, vybehla na most.
- Prepáč. Naozaj chcem dieťa, - povedala Lujza a podala mu nákup.
- Tie kačky mohli mať vtáčiu chrípku, - odvetil Bystrík a myslel to vážne. Almodóvar zostal v Lujzinej ruke. Až teraz si prečítala názov filmu. Hovor s ňou.
- Jasné, - nadýchla sa a šmarila DVD do tečúcej časti rieky. Obaja prebehli na druhú stranu mosta. Almodóvar vyplával na povrch ako farebná ryba, kačky v húfe za ním.
Komíny šlukovali o dušu a z mosta hľadel do rieky pekný párik mladých ľudí. Bystrík a Lujza. On trochu pako, ona trochu fúria. Na striedačku vypúšťali z úst obláčiky dymu.
Na koni
Johanka prudko dýchala. Nad hlavou jej lietal vitrážový kôň zavesený na nitke. Biely s červenými krídlami. Spoločne s mužom rozknísali posteľ, posteľ pohla okno, okno koníka. Letel nocou nad sídliskom a dvoma nahými telami. Kratšiu chvíľu sa s mužom rozprávali, dlhšiu milovali. Mráz maľoval po oknách čipkované kvety podľa vzoru Johankinej bielizne pohodenej pri okne. Nič neriešili. Bolo len šťavnaté raz.
Na druhý deň vošla do kuchyne so zníženým stropom. Nadýchla sa vône pomyjí a cesnaku. Položila na zem malú cestovnú tašku, vyzliekla si nedeľné šaty, spodnú bielizeň. Nahé telo zmizlo vo vyťahanej zástere. Načmárala na lístok zoznam potravín, ktoré zajtra nakúpi v obchode s rozličným tovarom.
- Johano, topanky! - ozval sa Vinco zo susednej izby. Tmavé vlasy si stiahla do chvosta a zapla sponkami.
- Johano, poc sluchac spravy.
- Idzem.
- Šicko si v mesce vybavila?
- Šicko.
Kľakla si k mužovým nohám, vyzula mu topánky, zazipsovala papuče. Tranzistor veľký ako malý kufor praskal na polici:
- Dnes popoludní vybuchla v centre Bagdadu nálož, ktorá usmrtila najmenej 57 civilistov...
Vinco sa usmial. Na Johankine prsia pod zásterou. Z nosných dierok a uší mu trčali strúčiky cesnaku. Prechladol.
- Na trhu sa ešte stále vyskytujú konzervy Morkadelly obsahujúce životu nebezpečný botulotoxín. Štátny zdravotný ústav varuje...
- Sluchaš?
- Slucham.
Vinco mal správy ohromne rád. Johanka radšej žila. Za tie roky sa naučila správy nepočúvať. Priveľa nešťastia, hlúposti, s ktorými ona nič nenarobí. Otvorila modlitebnú knižku. Vysádzané písmená jej pripomenuli drobné chĺpky na pohlaví. Zahanbila sa. Vždy si vyberala intuitívne, vždy presne. Potom už len sladko trpela.
Vinco chrápal na gauči. S otvorenými ústami. V nosných dierkach sa mu pohybovali strúčiky cesnaku. Vpred, vzad.
Zazvonil ženin mobil. Muž sa strhol a z ľavej nosnej dierky mu vyletel cesnak Zabohoval. Johanka si nedočkavo prečítala správu a zvláčnela. Ľahko sa prelomila v bokoch, zamiešala teplé pomyje pri okne a prečítala mužovi vymyslenú správu od sestry. Tešila sa, že esemesky budú ešte chvíľu chodiť ako jemné dotyky po milovaní.
Kým Johanka vešala do okna koníka, Vinco vstal z gauča a vyrobenou rukou pripísal na zoznam potravín - jedna Morkadella.
Nad pomyje vzlietol koník s krídlami.
Perpetuum mobile
Tiene oblakov lietali po hroboch ako zdrapy papiera. Vrhli sa aj na Adama, ktorý fajčil pri plote a vyčkával svoju ženu Vilmu. Bol piatok. Adam už dobrú chvíľu myslel na júnový piatok spred dvadsiatich rokov.
Zavŕzgala bránička a na cintorín sa komótnym krokom došuchtala Vilma. Krásna ako odkvitnutá púpava. Ešte vždy Adamovi voňala. Najsilnejšie nad ránom. Adam sa k nej pritúlil a vzal si len, čo bolo jeho. Všetko voňavé pod pásikavou perinou. Lenže to bolo kedysi.
- Kata si včera zlomila nohu, šmykla sa pri jarku. Hej, tvoja Kata, dobre počuješ, - prihovorila sa mužovi.
Adam naisto vedel, o kom je reč. O pekárke s prsiami veľkými ako dve malé prasiatka. Kata vykladala na police voňavé chleby a prasiatka okolo nej cupkali. Odtláčali rypáčiky do bielej zástery. Adam vždy rád vyslobodil prasiatka. Najradšej v piatok. Kata slúžila rannú a Adamova žena mala čerstvý chlieb ohromne rada.
- A Zuze zdochol pes. Motor ho zrazil. Hej, tvojej Zuze, - pokračovala v monológu Vilma.
Ach, Zuza. Taká mladá a taká divá. Ochotníčka. Adamovi vždy zavoňala od stehien. Rada sedávala na čerešni. Vyliezol k nej na strom, slinami jej umýval zelené kolená. Napchávali sa čerešňami a bolo im dobre. Jedli ich aj s červíkmi. Adam jej šepkal do malého ucha básničky. Vymyslel dve. Stačilo. Naplnili sa čerešňovou krvou až po okraj a zvalili sa do trávy. Kata bola na raňajky, Zuza na olovrant. Vilma bola po ruke vždy. O ostatných teraz nehovorme.
Lenže v ten júnový piatok roztúžená Kata hľadala Adama popoludní. Našla ho v Zuze. Mlátila ich trstenou metlou zadok- nezadok. Adam kričal. Od rozkoše. Potom kričala Zuza, neskôr Kata. Od hrôzy. Na Zuze Adam vydýchol naposledy. Dodnes jej to Kata neodpustila.
- Adamko, hnusne varím. Hocičo s hocičím vo veľkom hrnci, už nič nevidím, - sťažovala sa Vilma mužovi. Usilovne mrvila ružencom nad poloprázdnym miestom pre vlastné kosti. Nad vlastnou menovkou so zlatými písmenami. Adam si nežne objal ženu. Odhrnul jej z tváre biely prameň vlasov. Len ju tak striaslo.
Cintorín už olizovala tma a niekde na čerešniach škriekali škorce. Okolo Adamovho hrobu prešla zrelá žena. Úplne čerstvá mŕtvola. Zvedavo jej zazeral pod sukňu. Kata má zlomenú nohu, Zuza chodí popoludní, Vilma večer. V noci mám voľno. Usmial sa a mimovoľne poškrabkal v rozkroku.
Ach, Adam, životaschopný nebožtík.
Starkej pohreb
Anežka sa vezie na svojom starom Mercedese. Je čerstvo rozvedená, tak sa usmieva. Aj nad svojou dievčenskou túžbou vydať sa. Niekomu napospas. Teraz vie, aké je to šťastie visieť mužovi na krku. Smiala by sa na plné ústa, keby jej predvčerom nezomrela stará mama. Mala 93. A do poslednej chvíli šikovne podrezaný jazyk. Už minulého roku jej rodina darovala pod stromček oblečenie do truhly. Bavlnené, mäkučké, kvalitné. Starká veci vyskúšala a bola spokojná. Práve v nich leží vychystaná na smrteľnej posteli.
Anežka zaparkovala Mercedes pred obitým domom. Inštinktívne nakukla cez okno. Starká sedávala za muškátmi, pozorovala svoje pole a ujedala si z orieškovej bonboniéry. Vždy zamávala hrobárovi Šimonovi na druhej strane cesty. Boli priatelia.
- Vážené smútočné zhromaždenie! Z objektívnych príčin začne slávnostná rozlúčka s našou drahou starkou o hodinu neskôr, - zarecitovala Anežka, zatiaľ čo objektívna príčina driemala na cintoríne. Hrobár Šimon sa sťal a vykopal hrob len do polovice. Ďalej nevládal. Určite by všetko stihol, ale včera omylom rozkopal hrob starého otca. Anežka sa krátko zasmiala a so záujmom sa zahľadela na Šimonove ruky ako lopaty. Mohli mať niečo po štyridsiatke. Ostala ich strážiť, aby konečne pripravili hrob.
O hodinu kňaz v dome smútku vyspevoval pravoslávne piesne. Cez otvorené okno prúdili slová:
- Pomiluj, pomiluj, pomiluj... Hospodin...
Anežka a Šimon stáli vedľa vykopanej jamy a mysleli si o kňazovom speve svoje. Obaja radi pomilovali. Chceli zachovať pietu. Myslieť napríklad na to, ako z ničoho, po všetkých tých ťahaniciach, napokon znova vzíde nič. Chvíľu sa im to aj darilo. Kým Šimon nezačal na lopaty naberať Anežkine vlasy, prsia a tak ďalej. Celá sa triasla. Hrozne sa jej chcelo žiť. Do piatich minút sa zaparkovaný Mercedes knísal v rytme pohrebných piesní. Do desiatich sa obaja pripojili k pohrebnému sprievodu. Každý z inej strany. Pozostalí hádzali do hrobu hrudy zeme. Šimon vytiahol spoza susedného hrobu igelitku a začal šuchotať baliacim papierom. Pravou lopatou hádzal do hrobu kúsky orieškovej bonboniéry.
- Naozaj už kvety nemali, - hlučne prehĺtal slzy a sople.
Na Anežkiných lícach už znova kvitli pivonky.
Začínalo tichučko snežiť. Ako keď starká cukrovala kysnuté. Šimon sedel pri hrobe a reval. Nechcel starkú zasypať. Smútiaca rodina hrešila. Už dávno takto nedržali pokope. Zádušné pili rovno z fľaše. Vo vzduchu sa vznášal tymian a starkej duch. Naozaj sa bavil. Rada Anežke hovorila:
- A nebudete ma vedieť ani pochovať.
Cyklus Miniromány v denníku SME a Rádiu Devín pripravujú Koloman Kertész Bagala a Karol D. Horváth. Viac na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autorke
Gabriela Alexová sa narodila 21. októbra 1975 v Poprade, kde pracuje ako učiteľka. V 10. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2006 získala prémiu, preto pripravuje na vydanie debutovú knihu.
