Mesto aj Bratislavská vodárenská spoločnosť naďalej odmietajú, aby v blízkosti chránených vodných zdrojov viedol ropovod. O prepojení Bratislavy s rafinériou v rakúskom Schwechate sa hovorilo už v roku 2004. Nesúhlasili s ňou samosprávy mesta, Petržalky ani Podunajských Biskupíc.
V pondelok sa na túto tému rozprával primátor Andrej Ďurkovský s ministrom hospodárstva Ľubomírom Jahnátkom. Kým minister obhajoval štátny záujem, aby Slovensko nebolo závislé len od ruskej ropy, Ďurkovský považuje za prioritu ochranu rezervoára pitnej vody.
Mesto malo negatívny postoj už pred tromi rokmi, primátor ho potvrdil. „Dá sa hľadať riešenie tak, aby nebol ohrozený zdroj pitnej vody,“ povedala hovorkyňa magistrátu Eva Chudinová.
Výsledkom bola dohoda, že sa vytvorí pracovná skupina, ktorá bude takéto riešenie hľadať. „Zároveň sa primátor s ministrom dohodol, že sa budú navzájom informovať o vývoji situácie,“ dodala Chudinová.
K novej situácii sa vyjadrila aj vodárenská spoločnosť, ktorá ešte v roku 2004 proti trase ropovodu protestovala. „Môže ovplyvniť množstvo a kvalitu podzemných vôd, ktoré zásobujú obyvateľov hlavného mesta aj záhorského, malokarpatského a seneckého regiónu,“ povedala hovorkyňa vodárenskej Jana Štulajterová.
Postaviť ropovod pri vodnom zdroji umožňuje novela zákona o vodách z roku 2004. Tá hovorí, že výnimku možno urobiť vtedy, ak ide o verejnoprospešnú stavbu alebo ak sa preukáže, že bude zabezpečená ochrana vôd.
Výstavba ropovodu sa chystá v čase, keď svet hovorí o klimatických zmenách a globalizácii, ktoré ohrozujú vodné zdroje. Havária v Slovnfate spred 30 rokov znehodnotila vodný zdroj v Podunajských Biskupiciach, ktorý je dodnes mimo prevádzky, upozornila Štulajterová. Zdroj pritom zásoboval pitnou vodou východnú a severovýchodnú časť Bratislavy. Po havárii používali ľudia asi rok vodu z cisterien.
Podľa plánov z roku 2004 mal ropovod merať 60 kilometrov. Mal začať fungovať už vlani s ročnou prepravnou kapacitou 3,6 milióna ton ropy. To by urobilo so Slovenska dôležitú krajinu v tranzite ropy. Výstavba mala stáť 28 miliónov eur, väčšinu mala zaplatiť rakúska strana.
