Po prekonaní mestskej dopravy a Prístavného mosta sme vyrazili na diaľnicu. Teda „vyrazili“ je silné slovo.
Obidva pruhy sú plné. Tesne pred Sencom sa ukáže, že naša časová rezerva bola smiešna. Stojíme. Kdesi vpredu sa stala nehoda. Nevieme, ako ďaleko, lebo tu už premenlivé značenie nie je. Ale aj tak by nebolo úniku. Na tejto diaľnici sme si všetci rovní – bratislavskí, mimobratislavskí i tranzitní.
Pomaly sa hýbeme. Ešte pár kilometrov a míňame nešťastníkov s rozbitými autami. Zrýchľujeme, no niektorým to nestačí. Pán v modrom Mercedese predbieha autá sprava, cez odstavný pruh. Kedysi sa nazýval krajnica. Hazardér má dosť miesta, diaľnica je široká. Mohol by tu byť aj tretí pruh.
Áno, šesť pruhov by možno na päť rokov stačilo. A ak začnú kamióny Slovensko obchádzať, lebo rýchlo nepostavíme alternatívnu diaľnicu, tak možno aj na desať.
Šťastnú cestu.
