a rozkrútil a nevedel zastaviť, v jednej chvíli vstúpil do otáčacích dverí pán, ktorý mal nohu v sadre.
Hotovým eldorádom pre chlapcov z Dunajskej ulice boli otáčacie dvere na budove Slovenskej sporiteľne. V kinách premietali Chaplinovu grotesku, v ktorej slávny komik zápasil s otáčacími dverami. Tu sa mu medzi ne dostala prechádzková palička, potom ich zasa rozkrútil a nevedel zastaviť, v jednej chvíli vstúpil do otáčacích dverí pán, ktorý mal nohu v sadre.
Rehotali sme sa v kine ako diví. A boli sme veľmi pyšní, že také otáčacie dvere má nielen Chaplin v Amerike, ale aj my - na Dunajskej ulici v Bratislave!
Banka bola panská záležitosť. Po druhej svetovej vojne sa do nej nerojilo denne od rána toľko milionárov ako teraz.
Dvere boli väčšinou prázdne a mohli sme sa medzi nimi dosýta krútiť. Bankári nasadili na nás - aby sme dvere nepokazili - prísneho zriadenca, ktorý nás z otáčacích dverí vyháňal. Nadával veľmi škaredo, ale jeho gramatické tvary dávali mrzkým slovám poetické zafarbenie.
Bol pôvodom Maďar a slovenské skloňovanie mu neprešlo celkom do krvi. Keď sa na nás naštval, kričal za nami: „Hoďte do riťu!“ Svojrázna koncovka nás privádzala do situácií, keď sme od smiechu nevládali ani utekať a boli sme zbuchnátovaní. Ale stálo to zato, lebo okolo otáčacích dverí na sporiteľni bola vždy zábava
Neskôr – už ako školáci – sme sa dostali do sporiteľne oficiálne – na školský výlet. Áno, na školský výlet! Podľa osnov sme boli aj v Demänovskej jaskyni, aj pri priepasti Macocha, boli sme v Dobšinej aj na Brnianskom veľtrhu... ale aj v sporiteľni na Dunajskej ulici. Školský výlet vošiel na čele s učiteľkou do sporiteľne a bankový úradník nás previedol špeciálnym zaskleným schodiskom do suterénu, kde boli bankové trezory. Pamätám sa v podzemí pod Dunajskou ulicou na dlhú chodbu, ktorá sa krútila všelijakými smermi.
Vodili nás sem a tam až k obrovským pancierovým dverám. Hotový labyrint! Steny v podzemných chodbách banky boli celé zo zrkadiel, aby vraj bolo vidieť bankových lupičov aj za rohom... Školský výlet do trezorov Slovenskej sporiteľne na Dunajskej ulici bol pre nás obrovským zážitkom. Priamo peňažnú hotovosť, ako aj finančné rezervy v papierových peniazoch nám radšej neukázali, aby sa nám zbytočne nezbehli slinky.
Videli sme len množstvo uzučkých kovových šuplíkov, v ktorých mali slovenskí boháči svoje úspory. Ale zrejme tam mal peniaze aj slovenský štát, lebo šuplíkov bolo hrozne veľa.
Začudovane sme pozorovali v hlavnej dvorane, obloženej mramorom, bazénik s fontánou, v ktorom boli nasadené sýtočervené rybičky. Dve boli sýtožlté. Všade sa nájdu ryby, ktoré sa chcú od ostatných rýb silou-mocou odlíšiť...
Všetko bolo na tom školskom výlete do banky úžasné, ale – nedá sa nič robiť – otáčacie dvere pri vchode nám, chlapcom z Dunajskej ulice, učarili najviac!
Aj sme sa dohodli, že dvere pokazíme, a kým ich budú opravovať, sporiteľňu vylúpime. Ale namiesto nás ich potom pokazili komunisti, ktorí tie otáčacie dvere na sporiteľni spolu so sochami pri vchode na dlhé roky kdesi schovali, lebo otáčacie dvere – to bol symbol kapitalizmu!
Medzitým sa Paľko Nérer stal riaditeľom pošty v Austrálii, Ivanko Kosiba žije v Toronte, Kájo Viceník v Kalifornii a Elenka Krajčovičová, ktorá nám mala robiť pri lúpeži storočia „stenu“, sa vydala do Juhoafrickej republiky.
Otáčacie dvere už sú zasa na mieste, sporiteľňa funguje. Akurát som na Dunajskej ulici zostal žiť z našej partie len ja – výrazný antitalent na tunelovanie akéhokoľvek typu.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je j kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
