SME
Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Inge Hrubaničová: Odchyt túlavých psov

Ilustrácia - Vladimír Popovič.Ilustrácia - Vladimír Popovič.

To sa tak stane a nikdy sa nedozviete prečo. Predchádzali tomu udalosti, na ktorých by nebolo nič zvláštne, keby sa neobjavili v jeden deň a v takej koncentrovanej podobe, a keby im nepredchádzal sen, ktorý sa mi v tú noc prisnil.

Vystúpila som z lietadla v akejsi sivej prázdnej krajine, všade iba betón. Ani jeden strom, ani trs trávy, hladká tvrdá plocha. Farba atmosféry a oblohy zodpovedala betónovosivej, takže pri pohľade do diaľky nebolo možné zrakom rozlíšiť horizont. Spolu so mnou vystúpil ešte jeden človek, akoby niekto blízky, ale tvár som nevedela prisúdiť nikomu zo svojich známych. V okamihu, keď naše chodidlá zostúpili z posledného schodíka mobilných letiskových schodov, začula som pukavý súvislý zvuk strieľajúceho samopalu. Strhla som sa v predzvesti zlého, no nestihla už nič urobiť. Nábojnice jedna po druhej vnikali do mojej hrude. Vtedy som zazrela anonymného strelca asi sto metrov pred sebou. Bezhlasne som pootvorila ústa a klesla na betón, celkom mäkko, nebolestivo, vlastne nebolelo ma nič, iba som ležala a zreteľne pozorovala pravdepodobne vlastné umieranie. Nuž ale neviem, ako to dopadlo, pretože v tej chvíli som sa zobudila. Vstávalo sa mi ťažko a ešte aj pri pití rannej kávy nalačno som na hrudi cítila tie prierazné, no paradoxne nebolestivé zásahy.

Po káve som odhrnula záves a vytiahla rolety. Prekvapilo ma netypické svetlo, akoby prírodu a objekty ktosi prisvecoval zboku, podobne ako pri filmovaní alebo v divadle, keď kontrou zboku nasvecujete hercov na úrovni ich hláv, zvýrazňujete obrysy ich tiel, a napriek zjavnej prítomnosti posilňujete zdanie nereálnosti ich existencie. Nik však neprisvecoval, všetko bolo v kompetencii provokatívneho nízkeho zimného slnka.

Bola sobota, týždeň pred Vianocami. Zima tento rok suchá a veľmi, veľmi teplá. Akoby sa obetovala, poprela svoju prirodzenosť a neprirodzeným teplom chcela čosi nahradiť.

„Aj štyri ročné obdobia už stratili svoju tvár,“ vravím susedovi miesto pozdravu. Obaja stojíme vo dverách, on svoje práve zamyká, ja som svoje práve otvorila, v hrudi ešte stále plný zásobník.

„Ále! Nič výnimočné sa nedeje. To sú všetko cykly,“ pragmaticky zmätie zo stola môj pokus o moralitu. Výrazný dôraz na slabiku cy-, úsmev a zdvihnutá ruka na pozdrav. Ekonomická komunikácia.

Veď áno. Všetko sú cykly, všetko sa opakuje. Ale predsa len! Býva niečo aj prvý raz, niečo, čo je v individuálnom zážitku nevšedné, čomu nevyhnutne musíme prisúdiť pozíciu neopakovateľnosti a jedinečnosti. Ako ten môj sen, ktorého dôsledky ešte stále cítim. Tak sa nesníva často.

Táto sobota bude výnimočná. Sama pre seba si v duchu zdôrazním slabiku bu-. Nejdem na trh, nenakupujem. Tieto Vianoce budú bez darčekov, budú tiež výnimočné. Dnes si dám darček sama. Trasu, ktorú mám rada: bláznivý dom na Jaskovom rade á la pseudo Gaudí, papagáj žako v drobnochove, miniatúrne koralovočervené jabĺčka v Prezidentskej, zvonkohra oproti trojici, káva v Prašnej, večne zamknutý pravoslávny kostol pod Hradom a potom... Potom smer Slavín, ktorý nepôsobí morbídne, iba keď je srieň, vtedy je prirodzene mäkký. Dnes však podľa všetkého nebude. Zo Slavína Novo­svetskou, tam poobdivujem krásne vily, prečítam menovky na bránach, a nakoniec Horáreň. Dám si medovkový čaj! Hádam sa mi podarí rozchodiť nočnú moru, pridobre sa cítiacu na mojej hrudi. Kto by to povedal? Snové náboje a aké reálne sú ich odtlačky! Sme utkaní z tej istej látky ako naše sny, prebehne mi mysľou Prosperova veta.

Druhý raz otváram dvere a cítim, že do niečoho vrážajú. Odsotia dievčenskú postavu v ružovej bunde, zatacká sa, prúd vlasov sa jej uvoľní zo spony nad spánkom a prekrýva pravé oko.

„Čo tu robíte?“

„Ja, ja... ja čakám... ja... hľadám... som si zabudla...“ Neviem rozlíšiť, či je sfetovaná, opitá alebo iba rozrušená.

„Koho hľadáte?“

„Neviem... neviem, zabudla som si tam... peňaženku... peňaženku som...“

„Pošlite ju preč, susedka,“ počujem strohý hlas z pavlače. „Prišla sem ešte v noci a búcha na dvere, niekoho hľadá, ale nevie ani koho, už som ju trikrát vyhodila, zamkla vchod a stále otravuje, zavolám políciu.“

„Počkajte, pani Hornová, vyriešime to.“

Dievča má asi šestnásť, chveje sa, rukou si zakrýva čelo a oči, akoby nechcela, aby jej bolo vidno do tváre.

„Nechcú mi otvoriť, nechcú mi otvoriť...“

„Viete, kde ste?“

„Viem, povedzte im, aby mi otvorili... zabudla som...“

„Obávam sa, že neviete. Nebýva tu nik, kto by vám mohol otvoriť... myslím nik vo vašom veku... iba ak by ste boli niečia príbuzná... koho hľadáte?“

„Neviem... zabudla som si peňaženku...“

„Potrebujete peniaze?“

„Nie, ja mám... v peňaženke... poč­kám, kým mi otvoria...“

„Och, bože. Dám vám peniaze a choďte domov, tu nemôžete byť...“ nestihnem dohovoriť, dvere z chodby na dvor sa otvárajú, vstupujú dvaja policajti, vo výraze predpísaná vážnosť, za nimi pani Hornová.

„Dobrý deň, tak aký máme problém, už si v tejto štvrti? Ty si šprintérka! No tak poďme!“ chytajú dievčinu pod pazuchy, nebráni sa, bez vysvetlenia odchádzajú.

Asi pol minúty bez mrknutia hľadím na pani Hornovú, ktorá spokojne vystupuje po schodoch k chodbovým dverám. Strácam chuť na pseudo Gaudího, aj na papagája žaka v klietke v obchode so zvieratami, ktorý mám cez ulicu. Pridávam do kroku, rýchlejšie, rýchlejšie, lístie pod nohami v parčíku šušoce, míňam aj koralové jablone v Prezidentskej, slnko provokatívne svieti, akoby sa vysmievalo húkačkám sanitiek a hysterickému zavíjaniu urgentných politických limuzín. A v hrudi... ale to už poznáte. Ešte stále to neodišlo. Sen.

„Haló! Ahoj!“ dvíham mobil. „Som na prechádzke práve... V kaviarni? Áno, som na ceste... Daj mi pätnásť minút, mám za sebou traumu, musím si poskákať po zvonkohre... Áno, poč­kaj ma.“

Musím počuť aspoň ten zvuk, keď už som všetky míľniky na doterajšej trase minula. Zvuk zvonkohry, tri krát tri kovové štvorcové doštičky pre nohy, ten nenápadný hudobný nástroj, ktorý tu nedávno osadil nejaký zahraničný rozprávkar. Prichádzam bližšie a... neverím vlastným očiam. Dnes som naozaj vo virtuálnom svete, v rozprávkovej krajine. Blízko pri zvonkohre na drevenej trampolíne sedí starena v pletenej čiapke, celkom zošúverená, nad ňou dvaja silní chlapci v tmavých nepriestrelných vestách, žena nič nehovorí iba krúti hlavou, chlapci bez slova odídu smerom k zaparkovanej bielej dodávke, otvoria zasúvacie zadné dvere, každý z nich si nasadí na jednu ruku chirurgickú rukavicu, blížia sa späť k žene, starena škrekľavo, no veľmi slabo kričí Nie, nie, nie, chlapci synchronizovane vsúvajú svoje hygienicky chránené končatiny pod pazuchy ženy... ďalej sa nedívam, bežím rýchlo do bezpečia kaviarne, ešte pretrpieť ten pach kyslého vína a starej masti šíriaci sa centrom počas mesiac trvajúcej verejnej predvianočnej hostiny.

„Čau, čo je?“ víta ma brat.

„Nič.“

„Čo sa stalo?“

„Nič.

„Čo si dáš?“

„Nič. Čaj. Máš tu, prosím ťa, auto? Vypijem čaj a potom ma odvez na Slavín.“

„Čo ideš, zapáliť sviečky? Veď nie sú Dušičky. Je sobota. A ešte k tomu zlatá!“

„Vieš čo, nech je zlatá, bronzová, medená, kamenná, maslová, smotanová, odvez ma na Slavín. Potrebujem výhľad... potrebujem si na niečo spomenúť... potrebujem si niečo pripomenúť...“

„Máš so sebou aj ohňostroj?“

O desať minút nasadáme do bratovej striebornej Felicie, môj veľký brat mi vždy vyhovie a málokedy hlbšie analyzuje dôvody požiadaviek, ktoré naňho kladiem. O ďalších desať minút auto brzdí pod monumentom.

Na Slavíne ani živej nohy. V doslovnom aj v prenesenom význame. Stojím, dívam sa na panorámu, slnko pomaly klesá. A predsa niekto! Po kamennej dlažbe smerom ku mne beží pes. Na chvíľu zastane, díva sa, potom uteká zas.

Konstantin Petrovič Odinčuk, Vasilij Vasiljevič Kuzinkov, Alexander Vasiljevič Bodajev, Jevgenij Stepanovič Kobeľ, Vitalij Nikolajevič Antropov a iní a inde... po celom svete... ktorí to zažili na vlastnej hrudi a nedostali šancu zistiť, že je to len sen. Načo som sa sem terigala?! Práve teraz potrebujem tento pseudoexistencializmus?

Pes, ktorého som stratila z dohľadu, sa opäť vynoril spoza kríka. Pribehne celkom blízko, zastane, bočí pohľadom, no nedá mu to a občas zabehne očami, aby skontroloval, či si ho všímam. Neekonomická komunikácia, milý môj. Tvárim sa, že si ho nevšímam. Buď úprimný, kamarát, a po­vedz rovno, čo chceš. Nie som Sloboda zvierat. Pohýnam sa smerom dolu, pes za mnou. Trasie sa ako tá slečna predo dvermi.

„No čo chceš? Aj tebe nechcú otvoriť? Alebo si sa stratil? Asi. Robíš mi tu spoločnosť už pol hodiny a pán nikde. Milý môj, ak nemáš číselko, nepomôžem ti.“

Ale pes má. Má ho dômyselne vy­gravírované v kovovej časti koženého obojka.

„A myslíš, že mám mobil? No mám, no! Mám teda vyťukať, vravíš.“

Vyťukám číslo, oznámim nález, na druhej strane radostný výraz, našťastie. Stojíme na parkovisku a čakáme. Prifrčí auto, pani ďakuje a berie miláčika na ruky.

Stmieva sa, kráčam dolu. Pred bránou nášho domu vidím ružovú siluetu. Je tam, opäť. Stláča všetky zvončeky, nepoddajná v predstave, že práve v našom dome si niečo zabudla. Nik jej neotvára. Pani Hornová sa vykloní z okna, vtom do jednosmerky ľahko zacúva policajné auto.

Míňam dom, akoby som v ňom nebývala. Kam idem, ešte presne neviem. Zatiaľ rovno. Zrejme do Tesca. Ešte je otvorené. Tak predsa nákup na zlatú sobotu. Áno, do Tesca, kúpiť si jeden obojok. Taký netradičný šperk. A hneď si dám naň vyraziť telefónne číslo svojho brata.


Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala.Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka


iv>
O autorovi

Inge Hrubaničová (1965) vyštudovala Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove. Od roku 1988 žije a pracuje v Bratislave.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  4. Päť chýb pri zateplení strechy
  5. Vitajte v postapokalyptickom svete
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  3. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  6. Úprava osobného motorového vozidla
  7. Important information for Brazilians living in Slovakia
  8. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  9. Vitajte v postapokalyptickom svete
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 514
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 332
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 15 150
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 621
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 896
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 946
  7. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 9 929
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 524
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 442
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 250
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu