cov, Habsburgovcov, Masaryka, Tisa, Beneša, boľševikov a vždy sa volala Dunajská.
Musí sa volať Dunajská, lebo voľakedy v stredoveku tu namiesto ulice tiekol naozaj Dunaj. Nie síce hlavný prúd, ale bočný, ktorý vtedy dávno obtekal okolo akéhosi ostrova (priestory terajších ulíc Dostojevského, Grösslingovej, Jakubovho námestia až po Mlynské Nivy).
Na Dunajskej ulici sme vyčíňali po druhej svetovej vojne my – chlapci z Dunajskej ulice. Tu sme liezli po strechách, hrali futbal, chodili do školy, obúvali prvé korčule a naháňali prvé dievčatá.
My, chlapci z Dunajskej ulice, si zaslúžime, aby aspoň jeden z nás v týchto ctihodných lokálnych novinách prerazil ako kronikár našich dobrodružstiev. Nesmiete sa na mňa hnevať, že som sa za pisára vymenoval ja. Som jediný „vielschreiber“ z našej bandy dunajošov. Ostatní kamaráti z detstva i dospelosti sú väčšinou – chválabohu – „nichtschreiberi“. (Ale inak samí vzácni jedinci.)
Na Dunajskú ulicu sme sa prisťahovali v roku 1945, po fronte. Bratislava bola „na rane“. Rok predtým bombardovali mesto Američania pre nemeckú Apolku. Potom prechádzali cez mesto smerom na Berlín sovietske „kaťuše“ (rýchlopaľné rakety, umiestnené na korbách nákladných áut).
Náš rodinný dom pri blumentálskom kostole dostal zásah a zhorel do tla. Počas bombardovania sme boli v pivnici pod domom. Keď stíchli sirény a nálet sa skončil, vyzerala Bratislava hrozne. Samá rozvalina, sem-tam mŕtvoly – vyzeralo to tu prinajmenej ako v Libanone.
Hrabali sme sa z pivnice v náhlom tichom májovom ráne. Dvere sa nedali pre obhorené trámy a sutiny otvoriť. Cez škáru vo dverách sme kričali do ulice o pomoc. Nakoľko sme boli echt Bratislavčania – trilingválne: „Pomoc! Hilfe! Segítség!“
Po tichej rannej ulici išli ruskí osloboditelia s automatmi. Kvitli čerešne. Keď Rusi začuli kričať hilfe, – mysleli si, že sme Nemci, vyhnali nás z pivnice a postavili s rukami za hlavou k múru.
Neviem, kedy ste naposledy stáli s rukami za hlavou pri múre... nie je to bohvieaký pocit. Najmä keď máte päť rokov. Našťastie mal otec v pivnici dvadsaťpäťlitrový súdok s tuzemským rumom. Nastala taká družba s Rusmi, že tí chudáci vytriezveli zrejme až niekde pred Berlínom. Ale nechali nás nažive. Tu v Európe ide v tomto storočí najmä o to. Keď vás nechajú nažive – dáko už bude!
Najprv sme bývali chvíľu u tety na Zvolenskej ulici, a keďže ďalšia teta si vzala bratislavského Nemca, veľkého ctiteľa Adolfa Hitlera, museli pred Rusmi utiecť. Zostal po nich na Dunajskej ulici prázdny byt, v ktorom zopár dní bývali Rusi s bárišňami.
Keď aj Rusi byt vyprázdnili, nastúpila moja mama s personálom a začali čistiť nový príbytok. Upratovali po Rusoch dva týždne. Vojaci nepoužívali záchod. Využívali na to celý bytový priestor bez rozdielu. Ale mali sme kde bývať! Rusi a Nemci boli preč – Dunajská ulica ožila džavotom hrajúcich sa detí.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčínav edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszký –Malébné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom. Obrázky z prešporského geta (tieto aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
