SME
Sobota, 3. december, 2022 | Meniny má Oldrich

Ivan Roháčik: Ako nenapísať poviedku

Je slnečné ráno, možno trochu priskoro na takéto veci, ale... Chystám sa napísať poviedku. Koketoval som s touto myšlienkou už niekoľko dní a myslím, že teraz je ten správny čas. Vyžadovalo si to, pochopiteľne, niekoľko neodmysliteľných úkonov, medzi ktoré patrí napríklad umytie zubov, osprchovanie sa a odpojenie všetkých telefónov v okolí. To aby ma nikto nevyrušoval.

Káva je na stole, podchvíľou si z nej v blaženom vytržení uchlipkávam a na obrazovke počítača sa zjavujú prvé písmená. Nejde to ťažko, ako sa to zvyčajne prezentuje. Naopak – je to ľahké ako facka.

Dedko z maminej strany, s ktorým sme si boli veľmi blízki, bol totiž dlhé roky kuričom a porozprával mi niekoľko skvelých príhod, ktoré mienim zapísať. Mal úžasnú pamäť, omnoho lepšiu ako budem mať, predpokladám, ja v jeho veku. A pamätal si aj tie najmenšie detaily všetkých príbehov, čo som si od neho kedy vypočul.

Jeden z nich bol napríklad o tom, ako sa raz – bolo to už veľmi dávno – príšerne opil a potom zaspal. Spal poriadne dlho, nič ho nebudilo a v kotle po chvíli vyhaslo, a celý blok zostal bez tepla. Bol treskúci január. Mráz a záľahy snehu. A keď sa ráno ľudia zobudili, ani nemohli vyliezť z postelí, tak im bolo zima.

Ten zaliezavý chlad je pekný symbol. Nejaký obetavý Prometeus im potom musel priniesť oheň, ako to už býva – a tam by sa to celé malo začínať. Socializmus, zima, oheň...

Mám už niekoľko strán, tvár mi horí vzrušením. Nič mi ho nemôže pokaziť, bude to najlepšia poviedka, akú som kedy napísal. Nestáva sa mi to často, ale na krátky okamih mám pocit, že som génius, čo bude musieť uznať každý, kto sa začíta do môjho textu. Určite to bude tak alebo nejako veľmi podobne, som o tom presvedčený. Ale že by predsa len...

Oblieva ma studený pot. Razom ma opúšťa všetka energia.

Keď literárni kritici zistia, že moja poviedka je o kuričovi, hneď povedia, že je podobná románom Petra Pišťanka. Nevadí, že má úplne iný príbeh a že jediná podobnosť medzi mojím hrdinom a Ráczom je iba to, že je tiež kurič. Nie – opciu na kuričov a kotolne bude mať na veky vekov Pišťanek. Doparoma! Už nikdy nikto nebude môcť napísať príbeh o tomto obyvateľovi podzemia – dokonca ani keď to bude málo podstatná postava. Okamžite totiž vznikne podozrenie, že próza je pišťankovská a nikto sa o tom nebude baviť. Nikto o tom nebude pochybovať! Bude to fakt. Nádherné sústo pre zlomyseľných recenzentov, ktorí inak väčšinou netušia, čoho sa chytiť. Orientujú sa totiž iba v klasických veciach. Čokoľvek nové je problém. Najmä keď ešte nikto iný nepovedal, čo si o autorovom výplode vlastne myslieť.

Snom každého literárneho teoretika je totiž text ľahko zaraditeľný do kontextu slovenskej literatúry i autorovej tvorby, s prehľadnou stavbou, témou a ideou, ktorý ich príliš neprekvapí – čiže: nemusia nad ním premýšľať (inak dielo vyhlásia za experiment), text, ktorý sa nevymyká ustáleným konvenciám, ktoré sa konvenciami stali medzi ich dvadsiatym piatym a tridsiatym piatym rokom života (keď ešte naozaj čítali), a ešte by mal byť originálny.

A také niečo je veru sakramentsky ťažké napísať.

Bohužiaľ, sú aj majstri, ktorí to dokážu. Svedčia o tom niektoré literárne ceny.

Otváram okno a musím to predýchať. Takto mi vyfúknuť postavu!

Náladu mi trochu popraví ďalší nápad.

Poviedka, ktorú mám spoznámkovanú, je o dvoch mladých ľuďoch, čo sa rozhodnú prejsť pešo celú Patagóniu. Rozpadáva sa im vzťah a toto je posledný zúfalý pokus, ako ho zachrániť – vydať sa na cestu. Urobia všemožné prípravy, nasadnú na lietadlo, prekonajú všetky úvodné nástrahy a potom sa to všetko začne.

Kráčajú zvláštnou pustou krajinou, len sami dvaja. Zriedka stretnú nejakých ľudí a rozprávajú sa. Snímajú cestou zvláštne čiernobiele fotografie, ktoré akoby neuveriteľne vyjadrujú práve ich vnútornú prázdnotu. Až – keď už sa to celé nedá vydržať (cesta ich nezachránila a oni sú uprostred vyprahnutej krajiny nútení byť naďalej spolu, hoci by sa najradšej rozišli) - ich nakoniec odtiaľ odvezie lietadlo, čo pred pár dňami takmer havarovalo a núdzovo pristálo v púšti.

Asi by sa to najskôr malo volať Patagónia. Je to priliehavý názov. Presný, jednoslovný. Také mám rád. Malo by sa to volať tak.

Určite malo.

Lenže...

Čo na to literárni kritici?

Samozrejme – poviedku si nikdy neprečítajú (bude pravdepodobne až na konci knihy – niečo ako bodka – kam ich domýšľavé oko nedohliadne), ale už vidím tie vety v recenzii: „U autora je možné až príliš ľahko vystopovať literárne vzory. Hneď na prvý pohľad je jasné, že píše v štýle raných Mitano­vých próz.“ A to sa napokon stane leitmotívom celého článku a – bác, nálepka je na čele! Pritom bude celkom jedno, o čom vlastne poviedka je.

V slovenskej literatúre je to ťažké – keď vo vašom texte spadne lietadlo – je to zaručene rankovovské, ak sa tam náhodou vyskytnú fotografie, tak zas krištúfkovské. Otcovia-lúzeri patria Máriusovi K. a hypermarkety Michalovi H. Autori si navzájom nelezú do kapusty, aby náhodou u bdelých literárnych inkvizítorov (ktorí nikdy nespia) nevzniklo podozrenie, že nie sú originálni. Všetko je už rozparcelované. Čo teraz?

Asi sa vrátim k pôvodnému nápadu s kuričom. Malo by sa to radšej celé odohrávať niekedy začiatkom dvadsiateho storočia – budú to spomienky jeho brata, ktorý prežil automobilovú haváriu, a teraz všetko rozpráva svojmu synovi. Nie – spomienky na detstvo má vyhradené Dušek, tadiaľto cesta nevedie. A vôbec – treba celkom zmeniť povolanie hlavného hrdinu!

Bude to... bude to...

Záhradník! Tí, myslím, nikomu nepatria, to je úžasné! Pravdupovediac, nie je to ktoviečo, ale pre začiatok celkom postačí. Sú, pravdaže, aj iné nezaujímavé povolania, no toto je z nich ešte najzaujímavejšie. Bývať by mal v malom meste (pozor na depresívnych malomestských intelektuálov! Viď Balla!). Bude na smrteľnej posteli niekomu rozprávať príbeh, ako raz zabudol pokosiť trávnik (zatiaľ je to celkom dobré, vykúka odtiaľ síce taký malý, malilinký Vilikovský, ale o. k.) a vo vysokej tráve sa stratilo malé dieťa. Súviselo to s jeho tajnou láskou z detstva...

Nie!

Pre ženské autorky už ani poondiaty príbeh lásky človek nemôže napísať! Iba ak by sa odohrával vo štvrtom rozmere.

Mám to!

Ten muž má rád piesok. Áno, tak je to! A vášnivo rád fotografuje. Inscenuje si rozličné príbehy na pieskovisku a potom všetkým ukazuje čiernobiele fotografie z púšte, na ktorej nikdy nebol. Pieskovisko sa nachádza v záhrade a to zatúlané dieťa z neho ušlo nevedno kam. Nie – fotografie to byť nemôžu, zo známych dôvodov... Nech má teda osmičkovú kameru – a tou bude filmovať, o. k.?

Jeho stará matka je mutant s tromi hlavami a pochádza z Alfa Centauri...

Otec je vesmírny hroch a druhú časť tela má v piatej dimenzii...

Utekám dolu po schodoch s počítačom pod pazuchou. Za mnou letia všetky tie káble a drôty, pretože sa mi ich nechcelo po jednom odpájať. Vydávajú klepotavé zvuky, ako narážajú na betónové stupienky. Letím po schodisku a cítim, že to musím urobiť. Musím to spraviť!

Vybieham z brány nášho domu a trielim cez chodník.

Vezmem to skratkou naprieč vys­chnutým trávnikom.

„Tu ti bude dobre!“ hovorím ľúbezným hlasom a z celej sily šmarím počítač do otvoreného kontajnera medzi páchnuce zvyšky jedál a odrezky z kuchyne.

Roj múch zavíri, vznesie sa a ja zaklapnem veko. Utieram si spokojne ruky do nohavíc. Môj dych sa spomaľuje, srdce mi prestáva vibrovať v prudkom tempe. Dokonca si začnem pískať. A to pekne nahlas.

Strčím ruky do vrecák a vykročím prechádzkovým krokom po chodníku. Je krásny slnečný deň.

Neďaleko dvaja malí chalani mlátia tretieho...

Okolo beží pes s kosťou v papuli...

Mamičky s kočíkmi na lavičke preberajú prednosti pracieho prášku a hádajú sa pri tom...

Pri ceste leží zrazená mačka...

Z rádia znie správa, že americká sonda pristála na Marse...

Zmaľovaná žena hystericky telefonuje z telefónnej búdky...

Vtáky spievajú...

Slnko riadne pripeká...

Narkoman sa hrabe v kontajneri a nachádza celkom nový počítač...

Veď svet je plný príbehov, načo o nich­ ešte aj písať?

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na

http://knihy.sme.sk/poviedka


Jana Farmanová: Nielen media faces 14 (2006, akryl na plátne, 30 x 30 cm).

O autorovi

Ivan Roháčik sa narodil 21. augusta 1974 v Bratislave. Študoval na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a momentálne pracuje ako enológ.

Píše poéziu aj prózu, sporadicky publikuje v literárnych časopisoch.

V literárnom súbehu Román 2006 Slovak Telekom síce postúpil len do semifinále, ale nevzdáva sa. Pracuje ďalej na svojej knihe.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás
  2. V Danteho pekle sa našlo miesto pre každého
  3. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to
  4. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie
  5. Deti potrebujú rodinu na optimálny vývoj
  6. Konečne moderná životná poisťovňa bez nepríjemných prekvapení
  7. Mikuláš prinesie plné vrece prekvapení aj v novej rodinnej telke
  8. Ako sa dostať k darčeku výhodnejšie? Skúste túto možnosť.
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás
  2. V Danteho pekle sa našlo miesto pre každého
  3. V dôsledku nadmerného užívania alkoholu umiera čoraz viac ľudí
  4. Ikonický projekt Metropolis vyhral CIJ Awards
  5. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to
  6. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie
  7. dm a jej zákazníci podporili inštaláciu fotovoltických panelov
  8. Zimná ríša divov Maďarska
  1. Po pohlavnom styku by sa ženy mali čo najskôr vymočiť. Muži nie 10 757
  2. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 8 302
  3. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie 5 442
  4. Niektorí ľudia nemajú pracovné návyky. Ako dlho trvá zmeniť to? 2 848
  5. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to 2 516
  6. Hotely, strava, pláže, služby. Aká je dovolenka v Punta Cana? 2 411
  7. Zarábame milióny, no jachtu na Malorke nemám 2 299
  8. TESCO pokračuje v raste.Otvorilo predajňu v Kysuckom Novom Meste 1 747
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Metropolitný inštitút Bratislavy: Umenie vo verejnom priestore by nemali nahrádzať vyprázdnené atrakcie
  2. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  3. Oskar Kaman: Ako magistrát (ne)získal 1,6 milióna eur do rozpočtu
  4. Michal Feik: Zmena klímy v mestách. Výsledky prieskumu obyvateľov
  5. Martin Gajdoš: Prečo sa o trhovisko na Žilinskej oplatí bojovať?
  6. Róbert Thomas: Budíček! Vstávajte, prišli smetiari
  7. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave
  8. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Novomestská parkovacia: Firma bez kontroly, ktorá nepodnikala, iba míňala
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 245 136
  2. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia 6 876
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 5 941
  4. Jana Melišová: V závoji hmly 4 744
  5. Michael Achberger: 7 tajných tipov na chudnutie: malé zmeny, veľké výsledky 3 993
  6. Mária Križanová: Matematika a matikári. 3 628
  7. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 2 349
  8. Post Bellum SK: Bez nohavíc, s krvavými stehnami i nosom musel šliapať po ulici k mame 2 230
  1. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  2. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  3. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  4. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  5. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  7. Jiří Ščobák: Chcete výborný seriál s nestandardním příběhem? Chcete krásnou herečku a herce, kteří umí hrát? Teplo lidské duše? Strašidelný zámek a psychiatrii?
  8. Jiří Ščobák: Porazíme infláciu? Ako vznikla, kto za ňu môže a ako ju riešiť?
SkryťZatvoriť reklamu