SME
Utorok, 19. január, 2021 | Meniny má MárioKrížovkyKrížovky

Ivan Roháčik: Ako nenapísať poviedku

Je slnečné ráno, možno trochu priskoro na takéto veci, ale... Chystám sa napísať poviedku. Koketoval som s touto myšlienkou už niekoľko dní a myslím, že teraz je ten správny čas. Vyžadovalo si to, pochopiteľne, niekoľko neodmysliteľných úkonov, medzi ktoré patrí napríklad umytie zubov, osprchovanie sa a odpojenie všetkých telefónov v okolí. To aby ma nikto nevyrušoval.

Káva je na stole, podchvíľou si z nej v blaženom vytržení uchlipkávam a na obrazovke počítača sa zjavujú prvé písmená. Nejde to ťažko, ako sa to zvyčajne prezentuje. Naopak – je to ľahké ako facka.

Dedko z maminej strany, s ktorým sme si boli veľmi blízki, bol totiž dlhé roky kuričom a porozprával mi niekoľko skvelých príhod, ktoré mienim zapísať. Mal úžasnú pamäť, omnoho lepšiu ako budem mať, predpokladám, ja v jeho veku. A pamätal si aj tie najmenšie detaily všetkých príbehov, čo som si od neho kedy vypočul.

Jeden z nich bol napríklad o tom, ako sa raz – bolo to už veľmi dávno – príšerne opil a potom zaspal. Spal poriadne dlho, nič ho nebudilo a v kotle po chvíli vyhaslo, a celý blok zostal bez tepla. Bol treskúci január. Mráz a záľahy snehu. A keď sa ráno ľudia zobudili, ani nemohli vyliezť z postelí, tak im bolo zima.

Ten zaliezavý chlad je pekný symbol. Nejaký obetavý Prometeus im potom musel priniesť oheň, ako to už býva – a tam by sa to celé malo začínať. Socializmus, zima, oheň...

Mám už niekoľko strán, tvár mi horí vzrušením. Nič mi ho nemôže pokaziť, bude to najlepšia poviedka, akú som kedy napísal. Nestáva sa mi to často, ale na krátky okamih mám pocit, že som génius, čo bude musieť uznať každý, kto sa začíta do môjho textu. Určite to bude tak alebo nejako veľmi podobne, som o tom presvedčený. Ale že by predsa len...

Oblieva ma studený pot. Razom ma opúšťa všetka energia.

Keď literárni kritici zistia, že moja poviedka je o kuričovi, hneď povedia, že je podobná románom Petra Pišťanka. Nevadí, že má úplne iný príbeh a že jediná podobnosť medzi mojím hrdinom a Ráczom je iba to, že je tiež kurič. Nie – opciu na kuričov a kotolne bude mať na veky vekov Pišťanek. Doparoma! Už nikdy nikto nebude môcť napísať príbeh o tomto obyvateľovi podzemia – dokonca ani keď to bude málo podstatná postava. Okamžite totiž vznikne podozrenie, že próza je pišťankovská a nikto sa o tom nebude baviť. Nikto o tom nebude pochybovať! Bude to fakt. Nádherné sústo pre zlomyseľných recenzentov, ktorí inak väčšinou netušia, čoho sa chytiť. Orientujú sa totiž iba v klasických veciach. Čokoľvek nové je problém. Najmä keď ešte nikto iný nepovedal, čo si o autorovom výplode vlastne myslieť.

Snom každého literárneho teoretika je totiž text ľahko zaraditeľný do kontextu slovenskej literatúry i autorovej tvorby, s prehľadnou stavbou, témou a ideou, ktorý ich príliš neprekvapí – čiže: nemusia nad ním premýšľať (inak dielo vyhlásia za experiment), text, ktorý sa nevymyká ustáleným konvenciám, ktoré sa konvenciami stali medzi ich dvadsiatym piatym a tridsiatym piatym rokom života (keď ešte naozaj čítali), a ešte by mal byť originálny.

A také niečo je veru sakramentsky ťažké napísať.

Bohužiaľ, sú aj majstri, ktorí to dokážu. Svedčia o tom niektoré literárne ceny.

Otváram okno a musím to predýchať. Takto mi vyfúknuť postavu!

Náladu mi trochu popraví ďalší nápad.

Poviedka, ktorú mám spoznámkovanú, je o dvoch mladých ľuďoch, čo sa rozhodnú prejsť pešo celú Patagóniu. Rozpadáva sa im vzťah a toto je posledný zúfalý pokus, ako ho zachrániť – vydať sa na cestu. Urobia všemožné prípravy, nasadnú na lietadlo, prekonajú všetky úvodné nástrahy a potom sa to všetko začne.

Kráčajú zvláštnou pustou krajinou, len sami dvaja. Zriedka stretnú nejakých ľudí a rozprávajú sa. Snímajú cestou zvláštne čiernobiele fotografie, ktoré akoby neuveriteľne vyjadrujú práve ich vnútornú prázdnotu. Až – keď už sa to celé nedá vydržať (cesta ich nezachránila a oni sú uprostred vyprahnutej krajiny nútení byť naďalej spolu, hoci by sa najradšej rozišli) - ich nakoniec odtiaľ odvezie lietadlo, čo pred pár dňami takmer havarovalo a núdzovo pristálo v púšti.

Asi by sa to najskôr malo volať Patagónia. Je to priliehavý názov. Presný, jednoslovný. Také mám rád. Malo by sa to volať tak.

Určite malo.

Lenže...

Čo na to literárni kritici?

Samozrejme – poviedku si nikdy neprečítajú (bude pravdepodobne až na konci knihy – niečo ako bodka – kam ich domýšľavé oko nedohliadne), ale už vidím tie vety v recenzii: „U autora je možné až príliš ľahko vystopovať literárne vzory. Hneď na prvý pohľad je jasné, že píše v štýle raných Mitano­vých próz.“ A to sa napokon stane leitmotívom celého článku a – bác, nálepka je na čele! Pritom bude celkom jedno, o čom vlastne poviedka je.

V slovenskej literatúre je to ťažké – keď vo vašom texte spadne lietadlo – je to zaručene rankovovské, ak sa tam náhodou vyskytnú fotografie, tak zas krištúfkovské. Otcovia-lúzeri patria Máriusovi K. a hypermarkety Michalovi H. Autori si navzájom nelezú do kapusty, aby náhodou u bdelých literárnych inkvizítorov (ktorí nikdy nespia) nevzniklo podozrenie, že nie sú originálni. Všetko je už rozparcelované. Čo teraz?

Asi sa vrátim k pôvodnému nápadu s kuričom. Malo by sa to radšej celé odohrávať niekedy začiatkom dvadsiateho storočia – budú to spomienky jeho brata, ktorý prežil automobilovú haváriu, a teraz všetko rozpráva svojmu synovi. Nie – spomienky na detstvo má vyhradené Dušek, tadiaľto cesta nevedie. A vôbec – treba celkom zmeniť povolanie hlavného hrdinu!

Bude to... bude to...

Záhradník! Tí, myslím, nikomu nepatria, to je úžasné! Pravdupovediac, nie je to ktoviečo, ale pre začiatok celkom postačí. Sú, pravdaže, aj iné nezaujímavé povolania, no toto je z nich ešte najzaujímavejšie. Bývať by mal v malom meste (pozor na depresívnych malomestských intelektuálov! Viď Balla!). Bude na smrteľnej posteli niekomu rozprávať príbeh, ako raz zabudol pokosiť trávnik (zatiaľ je to celkom dobré, vykúka odtiaľ síce taký malý, malilinký Vilikovský, ale o. k.) a vo vysokej tráve sa stratilo malé dieťa. Súviselo to s jeho tajnou láskou z detstva...

Nie!

Pre ženské autorky už ani poondiaty príbeh lásky človek nemôže napísať! Iba ak by sa odohrával vo štvrtom rozmere.

Mám to!

Ten muž má rád piesok. Áno, tak je to! A vášnivo rád fotografuje. Inscenuje si rozličné príbehy na pieskovisku a potom všetkým ukazuje čiernobiele fotografie z púšte, na ktorej nikdy nebol. Pieskovisko sa nachádza v záhrade a to zatúlané dieťa z neho ušlo nevedno kam. Nie – fotografie to byť nemôžu, zo známych dôvodov... Nech má teda osmičkovú kameru – a tou bude filmovať, o. k.?

Jeho stará matka je mutant s tromi hlavami a pochádza z Alfa Centauri...

Otec je vesmírny hroch a druhú časť tela má v piatej dimenzii...

Utekám dolu po schodoch s počítačom pod pazuchou. Za mnou letia všetky tie káble a drôty, pretože sa mi ich nechcelo po jednom odpájať. Vydávajú klepotavé zvuky, ako narážajú na betónové stupienky. Letím po schodisku a cítim, že to musím urobiť. Musím to spraviť!

Vybieham z brány nášho domu a trielim cez chodník.

Vezmem to skratkou naprieč vys­chnutým trávnikom.

„Tu ti bude dobre!“ hovorím ľúbezným hlasom a z celej sily šmarím počítač do otvoreného kontajnera medzi páchnuce zvyšky jedál a odrezky z kuchyne.

Roj múch zavíri, vznesie sa a ja zaklapnem veko. Utieram si spokojne ruky do nohavíc. Môj dych sa spomaľuje, srdce mi prestáva vibrovať v prudkom tempe. Dokonca si začnem pískať. A to pekne nahlas.

Strčím ruky do vrecák a vykročím prechádzkovým krokom po chodníku. Je krásny slnečný deň.

Neďaleko dvaja malí chalani mlátia tretieho...

Okolo beží pes s kosťou v papuli...

Mamičky s kočíkmi na lavičke preberajú prednosti pracieho prášku a hádajú sa pri tom...

Pri ceste leží zrazená mačka...

Z rádia znie správa, že americká sonda pristála na Marse...

Zmaľovaná žena hystericky telefonuje z telefónnej búdky...

Vtáky spievajú...

Slnko riadne pripeká...

Narkoman sa hrabe v kontajneri a nachádza celkom nový počítač...

Veď svet je plný príbehov, načo o nich­ ešte aj písať?

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na

http://knihy.sme.sk/poviedka


Jana Farmanová: Nielen media faces 14 (2006, akryl na plátne, 30 x 30 cm).

O autorovi

Ivan Roháčik sa narodil 21. augusta 1974 v Bratislave. Študoval na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a momentálne pracuje ako enológ.

Píše poéziu aj prózu, sporadicky publikuje v literárnych časopisoch.

V literárnom súbehu Román 2006 Slovak Telekom síce postúpil len do semifinále, ale nevzdáva sa. Pracuje ďalej na svojej knihe.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  4. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  6. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  7. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  8. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  9. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  10. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  1. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  4. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  5. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  6. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  7. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  8. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 23 648
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 13 548
  3. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 10 158
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 913
  5. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 549
  6. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 734
  7. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 479
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 6 456
  9. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 391
  10. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 330
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu