„Vtedy boli v móde Lehárove a Kálmánove operety. Predvádzala ich kočujúca divadelná spoločnosť. Boli sme tesne pred maturitou a polovica oktavánov sa zamilovala do primadony Oľgy Dombrovskej, podľa vzhľadu i povesti náruživej hrdzovlásky. V našich predstavách žila ako éterická bytosť, čo sa sýti vôňou ruží a rannou rosou. Nevedeli sme, že slečna Olinka má radšej plnenú kapustu a teľací paprikáš s nokerlami než rosu, od ktorej by zahynula hladom. Nemali sme tušenie, že po predstavení ju odprevádza na poschodie v hoteli jeden náš profesor, a keby sme aj boli tušili, boli by sme si mysleli, že jej iba robí sprievod, aby sa na tmavých schodoch nepotkla; potkla sa až potom, keď prekročila prah hotelovej izby, ešte ľahšie oblečená ako v operete Ruža zo Stambulu. Mimochodom, stretol som sa s ňou roku 1937 v Budapešti – kde som pôsobil ako česko-slovenský novinár – v zábavnom parku Vurštli. Za plentou maringotky veštila z dlane a karát, živila sa jasnovidectvom. Rukou, z ktorej mi chcela hádať, podal som jej päťsto pengő. V ten deň som ešte minul dva pengő sedemdesiat, pretože vtedy stál v Pešti liter vína deväťdesiat halierov…“
Víno Bohúňa telesne nikdy nezdolalo a duševne nepomátalo. Nepamätám sa, že by ho bol niekto videl opitého narušovať vlastnú dôstojnosť. Poznal tajomstvo dobrého moku i jeho užívania, tradované od Chaldejcov, a prezrádzal ho tomu, kto si zaslúžil jeho dôveru.
Toto sladké tajomstvo hodlal štafetovo odovzdať budúcim astronautom a obyvateľom vzdialených planét.
Okrem markantných darov zeme a spomienok – ktorými sme poprešpikovali „sviečkovú“ nášho rozprávania – sýtil sa Emo Bohúň aj nemnohými ilúziami. Nedal si ich zobrať, bránil si ich mečom pera, ohňom výrečnosti.
Ilúziami a optimizmom si omašličkoval realitu, aby mal aj vo všedný deň sviatok.
V zriedkavom, ba ojedinelom zamyslení nad súcnosťou Bohúň zvádza filozofickú dišputu s akýmsi mefistovským zjavom.
Uvedieme ju v presvedčení, že pre túto esej by sa nenašiel príhodnejší záver: „Kto si, že ma chceš olúpiť o všetky ilúzie?“
„Som pominutie bývalej formy a poznám večný zákon prírody, ktorej som výtvorom. Život je iba jagavý a iskriaci prechod medzi dvoma smutnými a ťažkými hmotami. Opovrhuj ním!“
„Počuj, nerozumieš náhodou jidiš?“
„Jidiš? Nie. Čo je to?“
„To je židovsko-nemecký žargón.“
„A načo by mi to bolo?“
„Rozumel by si mi, keď poviem: Du kannst mich in Pickel kratzen! To doslovne znamená, že ma môžeš poškrabať po hrbe, alebo ináč, že ma môžeš bozať!“
„No dovoľ, braček…“
„Nič nedovolím. Nechám ťa tu na fľaku a idem do mesta, tam si sadnem do krčmy na veľký guľáš, a keď budú mať viedenskú roštenku s cibuľou a opekanými zemiačikmi, i tú si dám. K tomu si zafajčím a vypijem liter dobrého vína. Maj sa dobre, ja už odchádzam za svojím čarokrásnym optimizmom!“
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Koniec
