Vyjadrovať sa nebude. Ani ona, hovorkyňa, ani on. Starosta. Nový. Sotva polročný. A nemyslela to ako vtip. Pozvala redakciu na miestne zasadnutie, asi si doteraz nevšimla, že tam chodievame.
Tá istá hovorkyňa nevedela, či stihne odpovedať na všeobecné otázky o mestskej časti do témy na dnešnej tretej strane. Dostala ich pred troma týždňami. Do uzávierky to nestihla.
Pamätám si na „svojho“ prvého hovorcu. Sedel na úrade vo veľkej miestnosti hneď vedľa svojho šéfa, a keď sa na novinárskom nebi objavila nejaká vychádzajúca hviezdička, pokladal si za povinnosť obšírne ju informovať o tom, ako to chodí.
Poznal všetkých vedúcich, sekretárky aj vrátnika. Na jednoduchšie otázky odpovedal okamžite, na ťažšie do hodiny.
Ale to už bolo dávno. Vymenil sa jeho šéf a „môjho“ prvého hovorcu odsťahovali do zadnej kancelárie spolu s ďalším úradníkom. Nový šéf sa vyjadroval sám – na jednoduchšie otázky áno, na ťažšie nie.
Nie je jednoduché byť dobrým hovorcom, do zadnej kancelárie zatvorte tých neschopných.
