Keď ho pozval šéfredaktor kultúrneho týždenníka ako skúseného novinára za redakčného staršinu, ustanovil sa Emo Bohúň do Bratislavy ani na koni. Vyšpekulované pracovné zadelenie ponímal ironicky a až do konca si prácu vykonával svedomito.
Stará Bratislava mlela vtedy už z posledného. Na obzore boli veľké asanačné akcie v priestore Židovne, Rybného námestia, Podhradia. Nechcel veriť, že by sa niekto odvážil urobiť v jeho milovanom meste radikálny chirurgický rez, hoci mal toľko príkladov zo sveta a nebolo sa radno spoliehať, že u nás sa nenájdu architekti, bratislavskí Haussmannovia, ktorí „radírujú“ mestské štvrte ako kobercový nálet a na voľných plošinách uskutočňujú svoje plány.
Uveril, až keď zazrel v práci prvé čakany a po nich mamutie buldozéry, a takto zakvílil: „Vždy mi je smutno, keď vidím búrať starý dom. Akoby odchádzal niekdajší dobrý známy, ktorý sa už nikdy viac nevráti. Celé hodiny by som vedel pozorovať, ako robotníci zatínajú čakany do hrubizných múrov, ktoré sa rúcajú v prachových oblakoch ako mŕtvoly. Pred zvedavými zrakmi odkrývajú sa útroby domu, vidíme izby s pestrou maľovkou, schody a kúty, ktoré boli pred vonkajším svetom stá rokov ukryté, a teraz tu stoja ani obnažená žena. Koľko smútku a koľko radosti, koľko nových životov a koľko smrtí videli tieto steny; koľko radostných výkrikov a zúfalého plaču počuli – keby tak vedeli rozprávať! Zdá sa, akoby na opustených troskách sedeli duchovia dávnych obyvateľov, nemieniac sa vystúpiť, pokým spod nich nezoberú poslednú tehlu.“
Uznával a pripúšťal prirodzené starnutie, opotrebúvanie, zmar bez násilných ľudských zásahov. Na rozdiel od Janka Alexyho nechával krídlu času „což jeho jest“, indiferentne berúc na vedomie danosť a nevyhnutnosť. Cudzia mu bola snaha obnovovať, opravovať a reštaurovať pamätihodnosti, historické objekty, ba aj reštaurácie či kaviarne, ktoré tvorili neodmysliteľný článok jeho súkromného dejepisu.
Jedinký raz sa na verejnosti prihováral za sochu patróna Bratislavy svätého Michala – stojacu vedľa brány toho istého mena – aby mu nastokli namiesto doterajšieho zlomeného a skriveného kýpťa nový, dôstojný meč.
Požiadavka ináč nenáročná, no jej uskutočnenia sa už nedožil, takisto ako nevidel zmiznúť z povrchu zemského Fischplatz a Zuckermandel. Zato postupne so stŕpaním sledoval pomalý a nezadržateľný súmrak viech. Bolelo a trýznilo ho to takmer živelne. Sám tvrdil, že so zánikom poslednej bratislavskej viechy pominie sa aj on.
Nepamätám sa, ako mu táto veštba vyšla, a či Bohúňova smrť „harmonizuje“ so zánikom poslednej pravej viechy. Viechy statočnej, nie tých náhradkových „pavinární“, espres a denných barov, ktoré nám starším, absolventom viecharského Oxfordu, pripadajú ako nastrojení Indiáni z rezervácií.
Nebolo však ani treba čakať na vlastný fyzický zánik týchto podbránových výčapov. Veď hodne predtým ako v agónii lapali posledný dych, začali strácať svoju opodstatnenosť: prestali čapovať spoľahlivé vína. Vína, ktoré – ako Emo Bohúň hovoril – „dodávajú telu divotvornú silu, zbystrujú mozog i ducha“.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
