V jeho mohutne rozvetvenej korune žije rodinka pásikavých veveričiek, ale kedysi dávno, tak dávno, že si na to už nikto nepamätá, sedel pod tým stromom Budha. A všetci jeho žiaci dodnes tvrdia, že práve pod ním prišiel na kĺb celej metafyzike: Boh nie je v tomto svete súcien, tu je „nič“ – a ty sám sa musíš stať „ničím“, aby si sa s ním stretol – ako nahý s nahým. Túto vetu nehľadajme v pálijských textoch. Nachádza sa v kázni majstra Eckharta a môže nám poslúžiť ako teologické podopretie predpokladu, že na to, aby človek prišiel na kĺb celej metafyzike, nemusí sedem rokov vysedávať pod žiadnym stromom.
Ani čašník Lú v reštaurácii s čudným názvom Ranee’s pod ním nevysedáva. Energicky krúži medzi stolmi, zapisuje si objednávky jedál a nápojov a potom ich – vždy so šarmantným úsmevom – roznáša vyhladnutým hosťom. Čašník Lú nevyzerá na domorodca. Ani nemôže, jeho otec, tvrdý chlapík niekde z Pennsylvánie, si pred tridsiatimi rokmi odskakoval z vietnamských bojísk do tunajšej neslávnej bordelovej štvrte Patpong. A v jednom z tých odskokov sa zahľadel nadlhšie, ako povoľovali vtedajšie vojenské mravy, do mandľových očí mladej Siamky. Lú svojho otca nikdy nevidel. Možno zahynul vo vietnamskej džungli, možno si vzal život v Amerike, lebo ako je známe, počet navrátilcov, ktorí si v dôsledku nešťastnej vojny – ako by nejaká bola aj šťastná – dobrovoľne siahli na život, prerástol počet tých, ktorí zahynuli v samotnom boji. A možno ešte žije. Usmiateho čašníka Lú to nezaujíma. Od rána do večera usilovne krúži medzi stolmi, s každým hosťom prehodí zdvorilé slovko a iba občas sa obtrie o kôru starého stromu Bódhí, pod ktorým kedysi dávno, tak dávno, že si na to už nikto nepamätá, prišiel Budha na kĺb celej metafyzike. Lú posiela svoj zárobok starnúcej matke a trom mladším sestrám.
Dobre, tie tri sestry som si vymyslel. Aj matku a toho amerického faranga tiež. O čašníkovi Lú v skutočnosti neviem nič, pretože žiadna z tých zdvorilých viet, ktoré si počas každej mojej návštevy vymieňame, nikdy nebola osobná. Lú je však skutočný. Práve tak, ako vlhký horúci vzduch vyvolávajúci pocit skleníka, ten tropický tekutý vzduch, ktorý človeka obstúpi hneď po východe z letiska.
V Bangkoku žije desať miliónov ľudí. A zomrel tu najslávnejší americký mních, trapista Thomas Merton. A občas tu vybuchne bomba. Ako naposledy, keď sme s Evou sledovali priamy prenos udalosti na kanáli BBC a Eva odmietla vyjsť do ulíc. Nezabrali ani argumenty, že keď to buchlo pred hodinou, teraz bude na nejaký čas pokoj, že ak by to aj buchlo znovu, vzhľadom na veľkosť Bangkoku je pravdepodobnosť nášho zasiahnutia minimálna, že keby nás to predsa len zasiahlo, raz to prísť musí, a že ak to raz prísť má, väčšia frajerina je zahynúť v Bangkoku – lebo aj najslávnejší trapistický mních Thomas Merton tu zahynul – ako zatrepať bačkorami niekde v bratislavskej Ružovej doline. Akoby som už dávno nezistil, že tento druh argumentov dievčatá akosi neoslovuje.
Názov mesta Bangkok domorodci nepoužívajú. Poznajú iba Krungh Thep, Mesto anjelov, a väčšina z nich vie odrecitovať aj celý názov, najdlhšie pomenovanie hlavného mesta na svete, ako je zaznamenané v Guinnessovej knihe rekordov a ako ho v roku 1782 vymyslel kráľ Rama I: Veľké mesto anjelov, v ktorom sú uložené božské klenoty, veľká nepokorená zem, slovutná a vynikajúca ríša, kráľovské a rozkošeplné mesto deviatich skvostných drahokamov, najvyššie kráľovské sídlo a palác, božské útočisko a žijúce mesto reinkarnovaných duší. Domorodci v styku s cudzincami toto označenie nepoužívajú, lebo správne tušia, že po vyslovení celého mena ich metropoly by dotyčný zabudol, na čo sa pôvodne pýtal.
V turisticky najpríťažlivejšej časti Bangkoku čakajú návštevníka stovky nočných podnikov. Žiarivé neóny Patpongu môžu vyvolať zavádzajúce interpretácie o pasci na peňaženky turistov, no prevažná časť polmiliónovej enklávy prostitútok a prostitútov pracuje pre domorodcov. Odhaduje sa, že príjmy z tohto lukratívneho priemyslu sa v deväťdesiatych rokoch vyšplhali na dvadsať miliárd amerických dolárov, čo sú dve tretiny thajského štátneho rozpočtu. Prostitúcia a polygamia je v kultúrach všetkých štátov Indočíny hlboko zakorenená. Thajskí králi boli odpradávna obklopení konkubínami a hoci súčasný panovník žije monogamne, mnoho mužov zo všetkých vrstiev si naďalej vydržuje milenky. Hovorí sa im mia noi, vedľajšie manželky, a ako káže tradícia, oficiálna manželka, mia luang, má byť uctievaná ako Budhova socha, zatiaľ čo vedľajšia manželka je amulet, ktorý sa dá všade nosiť so sebou. Smutnejšou kapitolou je detská prostitúcia. V čajovniach Čínskej štvrte sa aj dnes ponúkajú dvanásťročné dievčatá za dvesto dolárov. Tieto drogami omámené deti predali pasákom ich vlastní rodičia a dievčatá držia v zajatí ako otrokyne, dokiaľ nesplatia resty zadlžených rodičov.
Nakupovanie nepatrí k činnostiam, ktoré by sa dali označiť ako bohumilé, no v porovnaní s pedofíliou vyznieva ako neškodná kratochvíľa. Denné aj nočné bazáre tvoria prirodzenú súčasť bangkockých uličiek a ak už mám tú tortúru v niektorej z nich s Evou podstúpiť, uprednostňujem malé stánky s amuletmi. Jemný reliéf Budhu, portrét asketického majstra či miniatúrna soška falusu zdobia hruď každého Thajčana. Táto rituálna obyčaj sem prišla pravdepodobne z Indie a okrem jej pôvodného významu – účinnej formy duchovnej obrany – sú amulety aj cennými zberateľskými predmetmi. V Thajsku vychádza sedem špecializovaných časopisov, v ktorých nájdeme články o pôvode a histórii rôznych amuletov, osvedčené rady odborníkov, ako rozoznať originál od falzifikátu, či dobromyseľné odporučenia týkajúce sa ich magického účinku.
Po filigrantských manévroch miestnych obchodníkov človek vyhladne. Ak nechce skončiť pri hovädzom stejku alebo makarónoch v niektorej z európskych reštaurácií, ľahko vyhľadá jedáleň s thajskou kuchyňou. Skutoční gurmáni však zakotvia v tmavých, neoznačených a naskrze pokútnych lokáloch, kde na nich čaká zopár osvedčených indočínskych prekvapení. Napríklad sušený žlčník z krokodíla, nakladané hadie genitálie alebo nepreberné množstvo rôznych druhov tropického smaženého hmyzu. Takéto lahôdky sa nezapíjajú červeným vínom a ak človek nechce vyzerať ako barbar, siahne po pohári teplej hadej krvi. Účinná je iba krv z jedovatých hadov a všade platí nepísaná rovnica: čím viac jedu, tým vyšší účet. Pohárik krvi obyčajnej kobry vyjde na päť dolárov, za krv kobry kráľovskej zaplatíte desaťnásobok a v prípade vzácnej kobry-albína sa cena vyšplhá na stonásobok. Pri pohľade na kuchára rozrezávajúceho telo visiacej kobry sa človeka ľahko zmocní predstava, ako je dobre, že si nikdy nepotrpel na delikatesy.
Celkom iným zážitkom môže byť plavba po úzkych kanáloch rozľahlej štvrte Thonburi. Panoráma bangkockých mrakodrapov sa tu rýchlo zmení na pôvabné zákutia indočínskeho mesta: staré drevenice povážlivo naklonené na dlhých a prehnitých koloch, množstvo úzkych, do seba vrážajúcich lodí, spod ktorých občas vykukne lesklá hlavička potkana alebo nafúknutá zdochlina utopeného cicavca. Škrekľavý krik obchodníkov, odraz lúčov tropického slnka na rozčerenej, kalnej hladine.
Ak sa návštevník už dostatočne nabažil mestkého zhonu, piskľavých klaksónov áut a tuk-tukov, či ak by si v tej trme-vrme nevdojak spomenul na radu sv. Bernarda z Clairvaux: Nemaj nič spoločné s davom, nič spoločné s masou ostatných, môže vstúpiť do budhistického watu. Staré aj novšie theravádové chrámy stoja na každom rohu a okrem iných účelov slúžia ako oázy ticha a pokoja. Ja som si obľúbil starý wat Chana Songkhram. Jeho kvitnúca záhrada sa rozprestiera hneď za hotelovou štvrťou a býva otvorený do neskorej noci.
Sadnem si pod obrovské hodiny z čierneho mahagónu, počúvam ich monotónny šepot, ktorý každých šesťdesiat minút preruší hlboký gong. Vždy keď mi tá dunivá vibrácia nežne rozčerí útroby, pocítim čosi pekné a radšej sa nepokúsim dať tomu meno. Aby som to nezakríkol, nazahnal a neodplašil, lebo ak nebesia pristanú a dožičia mi znova navštíviť Bangkok, tú záhradnú reštauráciu s velikánskym stromom Bódhí, uprostred ktorého si rodinka pásikavých veveričiek svorne nažíva, a keď pod tým starým úctyhodným stromom znova uvidím čašníka Lú, zdvorilé slovko si s ním vymením a potom sa usadím pod hodinami v starom wate Chana Songkhram, nepozorovane do mňa vstúpi pokoj. A budem vedieť, že pekné veci tohto sveta sú na svojom mieste. A v skrytých rozpakoch nesmelo a váhavo – seba popierajúc – azda aj prosbu vyslovím, aby tento svet ďalej trval.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autorovi
Robert Bielik sa narodil 15. septembra 1963 v Leviciach, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vydal básnické zbierky: Splny na inom nebi (1991), Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999), Vlčí ruženec (2003) a knihy próz: Ukrižuj sa (1996), Gompa - Kláštorný denník (2000), Sansília (2007). Pracuje ako pedagóg na nitrianskej univerzite. Jeho najnovšia prozaická kniha Sansília (2006) je nominovaná na prestížnu cenu Anasoft Litera.
