Anjel povinnosti cengal na poplach. Kdežeho anjel! To Emo Bohúň cengal pohárom, volajúc čašníka, aby priniesol veltlín.
Vzal do rúk skriptá, pretrasoval listy ani tarokové karty a ovial sa nimi. Potom nadviazal na niť: „Z Kukučína mám rád Miša, toho farského sluhu z Jabloňoviec, aj keď pil neinteligentne a nevyznal sa vo víne, za čo neviním protagonistu, lež autora. Maťko Bencúr sa v tomto nepreslávil, nepoznal dobre ani svokrove bračské sorty. Písal však, potvora, bohovsky, takže všeličo mu možno v živote odpustiť. Rovnako sa mi páči Podkonický bál zo série malomestských a sedmoslivkárskych rozprávok, no nadovšetko Báčik z Chochoľova. Poznal som ja takých báčikov neúrekom. Čože Aduš Domanický! Ten predal iba neexistujúcu pšenicu a uspokojil sa so zálohou desať zlatých. Istý Abakuk Gyurkay, zeman z Tvrdošína, predával po niekoľko rokov – kým ho nezabili – pašované poľské kone. Dialo sa to cez noc, kvôli diskrétnosti. Gyurkay ukázal vždy kupcom kone z odstupu, za nočného prítmia, vyinkasoval peniaze a zmizol kadeľahšie. Tie údajné paripy boli iba preoblečení sedliaci, ktorých zeman špeciálne vycvičil. Hrali svoju úlohu naozaj presvedčivo, ešte aj zadkom vyhadzovali, erdžali a smradili. Menovaného pretromfol voľajaký Csaplovics. Podotýkam, že nemal nič spoločné s kubínskym bibliotekárom. Tento Csaplovics-Csapló Imre síce nespeňažil, ale prehral vo ferbli s mukačevským židom Stiegliczom okrem hotovosti v mešci ešte aj záprah, kočiša, manželku, dietky, polia a Oravský zámok, za ktorého právoplatného majiteľa sa vydával. A to všetko je vari nič proti jednému z nemanželských synov grófa Pálfiho. Tento synátor-ľavoboček, geometer, zašantročil v žilinskej reštaurácii u Foklamanov nejakému americkému krajanovi práve dohotovený úsek košicko-bohumínskej železnice: Ružomberok – Kraľovany…“
Emo Bohúň nestrácal niť rozprávania. Nedotkol sa ho nijaký rušivý zásah, či už dolievanie pohárov, obchendovanie čašníkov alebo príchod nových hostí, študentov, z ktorých ženskú časť si stačil náležito premerať a ohodnotiť. Zavše si zapálil egyptku a omamným dymom ešte sugestívnejšie sputnal vôľu zhypnotizovaného poslucháča, ktorý viazol v jeho slovách ako hraboš v zobáku bociana.
Jeho rozprávanie sa mi zdalo nielen pútavé, ale aj poučné a užitočné. Stratil som síce už najmenej dve hodiny a okyptil si štúdium, no dozvedel som sa niektoré zaujímavosti, týkajúce sa témy, ktoré by sa dali na skúške využiť. Ohúril by som nimi skúšajúceho profesora Mráza, až by mu prechádzal po chrbte mráz.
„A veď si potykajme,“ navrhol zrazu môj hostiteľ medzi dvoma dúškami a šlukmi. „Som Emo, servus, braček!“
Štrngli sme si cez zakvačené ruky a obradne sme sa pobozkali. Keď som si po bozku utrel chrbtom ruky ústa, upozornil ma, že úprimný poľubok sa nezotiera. Za také niečo sa vraj v časoch gavalierstva odtínala ruka.
Zopakovali sme teda neplatný obrad potykania. Tak-tak, že som predchádzajúcu chybu nespravil ešte raz, pretože sila zvyku (zlozvyku) je náramná.
Zažalo sa priateľstvo, ktorému sme po čase voľne povytiahli knôt.
Štrngli sme si cez zakvačené ruky a obradne sme sa pobozkali. Keď som si po bozku utrel chrbtom ruky ústa, upozornil ma, že úprimný poľubok sa nezotiera. Za také niečo sa vraj
v časoch gavalierstva odtínala ruka.
Autor: Pokračovanie nabudúce
