a pripaprikovaná polievka. Po takej šarkanovi narastie zoťatá hlava, čertovi sa zdvihne ovisnutý chvost a študent začne chápať lekciu.“
Keď som – teraz už celkom formálne – namietal, že si nemám s kým štrngnúť, pokynul čašníkovi a dal si ku mne preniesť svoju kompletnú rannú tácňu.
Štrngli sme si a vypili.
Mňa zmraštilo, no Bohúň si iba pretrel pery.
Odhrnul som nabok skriptá, knihy a poznámkový blok, nadpísaný Kukučínovým menom. No nie dosť rýchlo, aby Bohúňov ostrý zrak nezröntgenoval podstatu môjho učiva.
Konečne som sa dal do polievky – prirodzene, prihriatej a pripaprikovanej – nespoliehajúc sa celkom na prípadné vrtochy prítomného dobrodinca, lež v nádeji, že každým okamihom objaví sa v kaviarni nejaký známy. A Bohúň rozprával: „No fajn, Kukučín, môj obľúbený Maťko! Dobrí známi, Bencúrovci, krajania spoza vŕška, a keby sa hlbšie nazrelo do rodokmeňa, možno aj rodina. Sedliačikovia zemaníci, trochári, ale počestní. Országhovci či Nádašiovci rodovo stáli nad nimi, ale týchto zasa prevyšovali ešte honosnejšie rodiny: Čaplovičovci, Kňazovičovci, Trnkóciovci, Sontághovci, Csillaghyovci, Meškovci, Radlinskovci a ďalší. Napokon aj Bohúňovci.
Jedna vetva bohúňovskej rodiny, tá najpodarenejšia, z ktorej vyšli maliari Peter a Kornel. My Liptáci, ako dobrí susedia Oravcov, chodievali sme často Dubovskou dolinou, brestovskými serpentínami cez Jasenovú do Kubína. V Kukučínovom rodisku v Jasenovej sa ešte dnes hrdí kaštieľ Pivkovcov, ale zatieňuje ho krčma, kde sme píjali alaš s rumom a počúvali starý gramofón, čo chrčal ani vyradená kurtizána.
Niekde medzi Vyšným a Dolným Kubínom sa tiahla topoľová aleja, ale topole dávno vyrúbali a nebohý kefársky majster Brix vyhotovil z nich kefy, štetky a penzle, ktoré predával po jarmokoch.
U Radlinských sa pýšili prvou petrolejkou; zízali sme na ňu spoza záclony ani na zázrak. Neďaleko v drobnom domci bývala slečna Tolnayčka, vedľa zase Izsófovie Pirike a Bösike, pri mostíku Anička Lenčová a ešte ďalej Fábryovci, čo usporadúvali študentské zábavy; potom advokát Medzihradský a pri Čaplovičovej knižnici Chrenkovci, kde sme sa učili fajčiť.
Cigaretle sme si šuľkali z dohánu Rétháty, a keď bolo viac peňazí, tak z purzičanu a kiru…“
Rozprával, pozorujúc, ako mizne fazuľová polievka v kráteri úst vyhladnutého študenta, a verva, s akou hladoš jedol, akoby mu burcovala chuť rozprávať.
Polievku som dojedol, tanier vytrel chlebom, zo štyroch vodových pohárov dva boli už prázdne. Bohúňov monológ ma sprvu ohuroval, no postupne, ako sa mi plnil žalúdok, začal som ho pozornejšie počúvať a obdivovať, čo všetko vie a ako pútavo veci podáva. Dalo by sa ho počúvať donekonečna.
Znova som sa dotkol skrípt. Správal som sa neúctivo, nevďačne voči človeku, čo mi nakŕmil telo a hostil dušu.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
