Do nášho malého mesta prišiel cirkus. Udalosť oznamovali okresné noviny, miestna rozhlasová stanica, plagáty na všetkých možných aj nemožných miestach, oznam o príchode cirkusu Buffalo dostali do poštových schránoch aj obyvatelia panelových domov na sídlisku. Bol by som sa to dozvedel aj tak, pretože cirkus rozložil svoj stan, maringotky, strelnicu, bufet na kolesách s pukancami a cukrovou vatou, dva kamióny s prívesmi a zopár osobných vozov s karavanmi na voľnom priestranstve medzi našimi panelákmi.
Prítomnosť tej veselej spoločnosti od prvých okamihov jej príchodu oznamoval široko-ďaleko aj hlas z obrovského reproduktora umiestneného na streche pomaľovanej dodávky premávajúcej sem a tam po uličkách starého mesta i po sídlisku. V okruhu dvoch kilometrov od cirkusového stanu bolo zase od skorého rána počuť, čo ma, priznávam, veľmi potešilo, plnokrvné rokenroly Jerry Lee Lewisa, Chucka Berryho, Roya Orbisona i hity Beatles a Rolling Stones.
Nikdy som o cirkuse Buffalo nepočul. Nečudo, naposledy som sedel pod cirkusovým šapito, no... tak pred dobrými štyridsiatimi rokmi. Ani ma tá informácia príliš nezaujala. Malé deti nemám a naše dve vnučky v predškolskom veku to v cirkuse pred rokom zabalili hneď po úvodnom hlučnom nástupe účinkujúcich a zostatok predstavenia strávili kŕmením kozy a ovečky zemiakovými lupienkami v malom cirkusovom zverinci. Zážitok s kŕmením kozy vyšiel babku so vstupným pre celú mladú rodinu asi na päťsto korún, lupienky, pukance, cukrovú vatu, džúsy so slamkou a plyšových šaškov nerátam. A tak sa u nás doma o cirkuse takmer nehovorí, aj keď syn poslal ráno esemesku, že v nedeľu poobede to ešte raz s deťmi skúsia.
Aj by som cirkus vypustil z hlavy, celkom ľahko zmierený s tým, že do nedele večera si popočúvam staré hity, štekliace spomienky na mladosť, oddýchnem si od počítača, v nedeľu popoludní aj od tých mojich malých diablov, a ak sa nájde v telke nejaký dobrý western alebo muzikál, prežijem nedeľu ako už dávno nie.
Lenže... V nedeľu naplánovala mamina na obed sviečkovú. Po knedľu chodím doobeda do minilahôdok na konci ulice. Vzácna chvíľa, keď si poklebetím štvrťhodinku s kamošmi, povypytujem sa, kde práve berú ryby, zobnem jedno Starobrno a poteším sa z veľkých maličkostí obyčajnej letnej nedele. Chodievam krátko pred obedom, ako vravím, je to na skok a ten malý krámik ani nie je uspôsobený na nejaké dlhé vysedávanie. Tak akurát na jedno čapované so zásmažkou, veď za chrbtom ti už čaká ďalší nákupca knedle. Ale v tú nedeľu ma čosi ťahalo von skôr. Little Richard reval kdesi od cirkusu ostošesť ten starý neprekonateľný rock o starej potopenej lodi Lucille, čo už málokto pozná, a mne tak neskutočne čosi stislo žalúdok, až som sa zľakol, že je to absťák. Chvalabohu, nebol, to len malý Richi zreval naposledy Lucille... Tak som schytil tašku, že pôjdem po tú knedľu. „Fajn,“ povedala žena, „aspoň si umyjem podlahy, kým prídeš. Nemusíš sa ponáhľať.“
Tuším som to ani neregistroval. Ten zvláštny pocit kdesi vo vnútri ešte nevyprchal. Naopak, teraz akoby ma poháňal čomusi v ústrety. „Do frasa... čo to môže byť?“ pomyslel som si. Akosi automaticky som siahol v pracovni až na dno svojej skrine, vytiahol najstaršie a najošúchanejšie levistrausky, modro-bielu kockovanú, stokrát opranú košeľu s dostatočne veľkými vreckami na prsiach, aké sa už dnes nerobia, a z vrecka posledného saka na vešiaku pravé zrkadlovky mcarthurky. Neviem čo ma to napadlo, tie veci mám totiž odložené na vzácnejšie príležitosti a časy... Švacol som si zrkadlovky na nos, až som cez zodrané sklá takmer nič nevidel a po pamäti sa prešmykol na chodbu. „Čo sa deje?“ opýtal som sa sám seba. „Neviem, ty kokso, fakt neviem...“ aj som si odpovedal.
Vypadol som z paneláka, práve keď Roy Orbison prvýkrát vzdychol tým svojím neskutočným príjemným tenorom Pretty Woman a napätie vo mne zrazu povolilo, ako keď po celej dĺžke praskne nafukovací krokodíl alebo sa narodí dieťa. Teda to druhé poznám iba z filmov, keď to bábo zodvihnú nad hlavy a mamičky sa šťastne smejú a plačú. Stál som pred vchodom, slnko mi svietilo do tváre, Royovi vrčala v hrdle womanka a mne bolo do revu. „Kriste, hádam tu neporodím,“ pokúsil som sa o žart, o to málo, čo mi ešte z mladosti zostalo. Usmieval som sa na žeravý kotúč a vrčal s Royom. „Dobrý deň, pán profesor,“ strhli ma opäť na zem dve dievčatá, študentky z našej katedry. To mi pripomenulo, že musím ešte dnes dokončiť hodnotenie niekoľkých prác na zajtrajší seminár z praxe žurnalistiky. Je čas vykročiť.
Musím prejsť asi dvesto metrov po širokom chodníku. Napravo paneláky a na ľavej strane to veľké prázdne miesto, teraz s rozloženým cirkusom. Pôvodne tam mal stáť veľký dom kultúry alebo odborov, ibaže ho boľševici do nežnej nestačili postaviť a teraz sa o pľac rujú potomkovia majiteľov bývalých záhrad, čo tu boli pred vojnou, so štátom a mestom. „Cirkus ako cirkus,“ napadlo mi cestou do minilahôdok. Už o pár metrov som sa mal presvedčiť, ako veľmi sa mýlim.
V cirkuse bol pokoj. Prvé predstavenie bude až popoludní a hlavný, posledný program v našom meste až večer. Zverinec bol už otvorený a cez plot sa za malými kozami, ovečkami a dvoma oslíkmi naťahovali deti v rukách so zemiakovými lupienkami a pukancami, ktoré im otcovia kúpili v malom bufete. Pekná Vietnamka v bielom priliehavom tričku v ňom pripravovala stroj na cukrovú vatu. „Všetko ako má byť,“ pomyslel som si a usmial sa pri predstave, ako popoludní vymetú bufet moje malé vnučky. Inak, hurhaj okolo cirkusu bol podstatne väčší ako cirkus sám. Do malého stanu sa vmestilo asi sto duší a zverinec pripomínal skôr gazdovský dvor, klietku so zajacmi nevynímajúc.
Úder prišiel nečakane. Urobil som zopár krokov a bol som pri hlavnom vchode do cirkusu. Dva karavany, okná každého slúžili ako pokladne, medzi nimi tri oblúky s farebnými žiarovkami, z ktorých viseli malé pestrofarebné vlajočky. Cez tento tunel vchádzali do cirkusu návštevníci. Všetko rámovala konštrukcia z mohutných hranolov obtiahnutých pestrofarebnými papiermi. Možno by jej ani nebolo treba, keby nad oblúkmi so žiarovkami neniesla obrovský pútač s názvom cirkus Láďo Buffalo a sýtu farebnú maľbu predstavujúcu pohľad spredu na dva slávnostne ustrojené biele kone, na ktorých stál rozkročený s opratami v rukách sám riaditeľ, principál a majiteľ cirkusu v jednej osobe.
Impozantný obraz o rozmeroch najmenej štyri krát štyri metre mi takmer vyrazil dych. Maliar ho asi maľoval odvrchu a tak jeho väčšiu časť zaberala hlava a hruď principála, potom maliar skracoval, ako sa dalo, až mu kone vyšli v porovnaní s principálom ako dva barany. Čo pokazil na proporciách, dohnal farbami. Principál žiaril ako Zeus na Olympe, spod vysokého cylindra mu povievali čierne kučery, obrovské biele rukávy zdobili červené, zelené, žlté, fialové a ružové hviezdy. Skutočným umeleckým dielom bola zlatá vesta s podobizňami hláv levov, tigrov, koňov, slonov, medveďov a ešte jednou či dvoma, mne neznámych zvierat. S krátkymi nohami sa maliar nemaznal. Krvavočervené ich zapichol do čiernych čižiem, čo výborne kontrastovalo s bielymi hlavami koňov, teda koníkov. Všimol som si, že principál stojí na koňoch s čižmami rovno medzi konskými ušami, čo možno považovať za unikátny artistický kúsok, ak to nebola náhoda. Kone totiž cválali, čo autor nezabudol zvýrazniť odfrkujúcimi pilinami všade naokolo.
Obraz sám osebe bol, teda aspoň pre mňa, riadny hák rovno do brady, ale skutočné k. o. prišlo, keď som kúsok cúvol a lepšie sa zadíval na tvár principála. Tmavé kučery, mohutné obočie, široké sánky, výrazná brada, úsmev a biele zubiská ako tie jeho kone pod nohami... „Môj Bože! Buffalo!“ napadla ma najskôr prezývka. „Láďo Komínek!“ vykríkol som. „Spolužiak z péteešky. Je to on, dva také ksichty nepoznám,“ vzdychal som v úžase. Fakt. Nevidel som Komínka tridsať rokov, ale odprisahal by som, že to je on. Neznámemu maliarovi všetko odpúšťam len za túto podobu. Myslím, že perfektne Buffala odkreslil z fotky na občiansky. Bol to jeden z najlepších kamošov na strednej, sedávali sme spolu tri roky v jednej lavici. Do štvrtého maturitného už Láďo nenastúpil. Naposledy som ho videl v deň, keď sme dostávali vysvedčenia po treťom ročníku. O pár dní zdrhol s ktorýmsi cirkusom a už sa viac nevrátil. V živote ste nestretli človeka, ktorý by tak miloval cirkus ako Láďo.
Prvýkrát utiekol s cirkusom ešte zo základnej. To ho dopratali domov už večer, po tom, ako ho železničiari objavili v kúte vagóna s koňmi. Inokedy sa mu podarilo s cirkusom pobudnúť aj zopár dní, kým ho policajti nečapli obyčajne v susednom meste, kde mal cirkus novú štáciu. Na strednej utekal s cirkusmi so železnou pravidelnosťou. Ale už sofistikovanejšie, povedal by som. Najskôr v cirkuse brigádoval, roznášal po meste plagáty, keď bol starší, pomáhal pri stavbe stanu, vo zverinci, naposledy dokonca trhal lístky pri vchode. Narobil si známosti s cirkusáckymi deckami a nakoniec s nimi aj zdrhol. Cez prázdniny to nebol problém, horšie to bolo, keď sa cirkus v meste objavil na jar alebo na jeseň počas školského roka. Láďo chodil k cirkusu rovno zo školy. Poznal ich všetky, Glóbus, Humberto, Európu a čo ja viem, ktoré ešte. Keď sa Láďo deň-dva neobjavil v škole, hneď som vedel, ktorá udrela. Na tretí deň dofrčal s plagátmi pod pazuchou, v očiach ten strašný oheň, program vystúpení poznal naspamäť, ako aj novú zostavu cirkusovej partie. Do príchodu cirkusu chýbalo dobrých štrnásť dní, ale Láďo bol už celkom vedľa. Potom v jednu noc cirkus dorazil. Vedel som to na sto percent hneď ráno, len čo si Láďo sadol do lavice. V živote som nevidel z blízka živú ťavu, ale viem presne, ako smrdí. „Preboha, Láďo, čo sa ti stalo, padol si do kanála či čo?“ spýtal som sa zhrozený. „Predstav si, dnes ráno som kŕmil aj tigre. To ti bola paráda...“ vyvrátil oči a ja som poznal, že Láďo je už niekde inde a je celkom zbytočné klásť mu nejaké ďalšie pozemské otázky. V ten deň sme práve dostávali vysvedčenia a pred nami boli prázdniny. O týždeň mal Láďo osemnásť, čo mne prakticky nič nehovorilo, ale Láďovi asi áno. „Čau starec, neboj, už po mňa polišov v septembri nepošlú. Ale ty mi pošli z Frisca pohľadnicu, keď tam budeš behať na harleyke s tými anjelmi, či čo si to furt čmáraš po pijakoch,“ vyceril na mňa dva rady bielych lopát a zmizol. Na tridsať rokov...
Obraz sa mi v žiari slnka začal pred očami zničenými večným zízaním do počítača rozmazávať a tak som strčil mcarthurky do vrecka kovbojskej košele a vykročil k bufetu s Vietnamkou. Ochotne mi ukázala príves za starým Mercedesom, kde Láďo býval. Zvítanie bolo parádne. Láďo ma hneď spoznal a tak ma stisol, že div mi nanovo nepolámal tri rebrá dochrámané na poslednej lyžovačke na Martinkách. Strávili sme spolu asi hodinku, pospomínali na decká, profesorov, prebrali všetko možné. Láďo má štyri deti, jedno z nich, asi sedemročný Lukáš, mimochodom, akoby bufetárke z oka vypadol, nám priniesol cigary i fľašku Wolkera. O chvíľu za ním prišla s kávou krásna počerná baba. „Seňora,“ žmurkol na mňa Buffalo, „tú som si priviezol z Madridu,“ povedal tajnostkársky a núkal ma cigarou. Poďakoval som pri pomyslení, ako by na ten komín zareagovali moje priedušky zanesené dvadsaťročným prachom tabuľovej kriedy. To, že učím na univerzite, Láďa ohromne pobavilo a tuším aj potešilo. „Ja som to vedel, Ryba,“ prešiel na prezývku, „ja som to vždy vedel, že niečo dokážeš, ty si bol vždy hlava, fakt...“ plieskal sa do hrubých stehien. Zavolal čosi po španielsky do prednej časti prívesu a seňora mi o chvíľu priniesla dve vstupenky na večerné predstavenie. Keď sa mi zozadu naklonila cez plecia, príves bol úzky, zacítil som dráždivú vôňu škorice a na lopatkách tvrdé bradavky. Zalapal som po dychu, čo si Buffalo vysvetlil ako prejav vďaky a rýchlo ma predbehol. „Neďakuj, pre starého kamoša vždy... Čestné, do lóže, tam si celkom zblízka čuchneš k môjmu cirkusu,“ rehotal sa a ja by som odprisahal, že si spomenul na ten smrad ťavy, keď sme naposledy sedeli spolu v školskej lavici. Ešte som sa dozvedel, že tie štyri decká má s troma babami. „U nás to tak chodí, cirkus, chápeš...“ povedal, keď videl môj prekvapený výraz. Buffalo prešiel s cirkusmi vyše tridsať krajín, dohovorí sa siedmimi jazykmi a strašne rád by sa pozrel do Číny. „Obrovská krajina, a toho národa,“ vyfúkol zasnene oblak modrého dymu.
Bezpodmienečne som potreboval vytiahnuť na Buffala nejaký tromf. Tak som sa mu pochválil literárnymi pokusmi. Vytreštil na mňa veľké čierne oči a div neprehltol cigaru. „V novinách!? To fakt, mal si poviedku!? Rybáááá, ty si kanón, človeče, keby som to ja tak vedel.... No čo narobíš, nemal som na to nikdy hlavu, nemal, veď vieš, ako mi šlo učenie. Phhh... veď som aj tak skončil, ako cirkusák, veru...“ povedal to tak ľútostivo a vážne, že keby som sa mu v tej chvíli nedíval rovno do tváre, tak sa tuším nad jeho smutným osudom rozrevem. Zabrzdili ma tie ohníky v jeho očiach.
Seňora vyšla s malým Lukášom z prívesu a zamierili k bufetu. Vietnamka už točila prvú cukrovú vatu. Cez otvorené dvere sa dovnútra plazil barytón Johnyho Casha v tej krásnej balade We Remember The King. Na obale albumu o ňom editor napísal: „Duní silou obsahujúcou celé veky, pripomínajúcou so zvláštnou naliehavosťou, že staré prehry zostávajú ďalej živou súčasťou všetkých našich dní.“ U niekoho aj výhry, dodal by som...
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje K. K. Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Ilustrácia - Milan Prekop.
O autorovi
Ľubomír Foltán (nar. 26. marca 1948), žije a pracuje v Nitre. Je novinárom, ostatných dvadsať rokov redaktorom TASR. Venuje sa aj písaniu poviedok, fejtónov a príbehov. Je dvojnásobným finalistom súťaže Poviedka (v rokoch 2001 a 2004), víťazom súťaže Literárneho fondu na pôvodný dramatický text v kategórii rozhlasových hier (2001) a laureátom viacerých regionálnych literárnych súťaží.
