Zuzana Szatmáry
„Keď ti poviem, že som čosi zdedila a akým čudesným spôsobom, ani mi nebudeš veriť,“ Markéta sa na mňa zamyslene zahľadela. „Sama neviem, čo s tým, aký postoj mám zaujať, ba skoro mám aj výčitky svedomia. Nemysli si ale, že zato, že som niečo vykonala, skôr že som niečo nespravila.“
„Ja sa ti snažím porozumieť,“ povedala som, „ale prepáč, to môžem len ťažko, ak mi nevysvetlíš, o čo vlastne ide.“
Markéta mlčala, ale videla som, že jej mlčanie nebude dlhé, prehĺtala, ako keď sa rečník chystá na odkašľanie pred prejavom. Pritiahla si stoličku bližšie k stolíku so šedivou mramorovou doskou, prikývla hlavou mne aj čomusi v sebe a povedala:
„Áno, asi ti to musím porozprávať, inak ani nebudem vedieť posúdiť alebo vlastne aspoň trochu porozumieť, či ospravedlniť svoje konanie, vlastne nejedná sa o moje dávnejšie konanie, ale o moje terajšie pocity.“
V kaviarni bolo šero, po vysokých oknách stekali prúžky špinavej vody. Čašník sa utiahol do kúta, kde preratúval účty. O dva stoly ďalej dôstojný skladateľ predvojnových šansónov čítal noviny.
„Pamätáš sa, v akej situácii som bola pred deviatimi rokmi?“ začala Markéta. „Rozvod na spadnutie, vlastne sme ani spolu nežili, pre otcove politické delikty a jeho odvolanie z funkcie ma vyrazili zo školy. Žila som nejako vykoľajene, tým, ako som sa zmenila aj ja, aj moje zázemie, skončila aj moja herecká kariére v televízii. Skončili aj moje vedľajšie zdroje príjmov a vlastne nešlo len o príjmy ale aj o pocit, že si vylúčená z toho, o čom si namýšľame, že je kultúrna verejnosť, ten stred diania, kde sa každý pozná, kde o tebe vedia.“
Zmenila som celkom prostredie, vzali ma pracovať do projekcie výskumného ústavu ako kresličku. Úplnú začiatočníčku, ale nevadilo im to, netrvalo dlho a mohla som robiť ako konštruktérka, pričom mi pomáhala znalosť jazykov.
Potom som sa rozviedla, ostala som s dcérkou a po dohode s bývalým si ju jeho rodina brávala na víkend, aby si dievčatko od nich neodvyklo. Tie víkendy, kristepane, však vieš, čo ti budem hovoriť, tie boli najhoršie. V lete nie, ale zima bola vždy zlá a ja som sa už tak bála samoty, že som bola šťastná, keď bol hocikto ochotný zostať u mňa na noc. Lenže akýsi dobrý duch krásnej literatúry, ktorým som sa sentimentálne vychovala, ma chránil, lebo ak som si aj niekoho našla, vždy to bol dobrý chlapec alebo slušný muž.“
„Peniaze mi absolútne nestačili, lebo okrem iného som ostala vo veľkom byte,“ pokračovala Markéta „poznáš to, raz si požičiaš a potom dlhy nemajú konca-kraja, vždy pred vyúčtovaním kalkuluješ, lenže vrátiš pomaly všetko, čo máš a si tam, kde si bola. Ale čakala som na postup do vyššej platovej triedy technik deväť, takže bez nádeje som nežila.
A tak som sa potešila, keď mi raz večer zazvonil telefón a produkčný z televízie, bývalý spolužiak, mi ponúkol štek v televíznej inscenácii. Pre mňa aj štek bol dobrý, mala som vyššiu hereckú triedu a teda honorár bol veľmi prijateľný. Potrebovali do klasického seriálu z konca devätnásteho storočia ľahké dievča v bordeli. Vždy ma šokovali predstavy režiséra tohto seriálu o ľahkých a zvodných ženách, asi nijakú nevidel, lebo potom by nežiadal odo mňa, aby som túto rolu hrala. Čierne oči a čierne vlasy pod zadok sú, nech sa na mňa nikto nehnevá, málo, tam treba čosi iné, čosi viac. Mentalita kurvy sa podľa mňa líši od mentality radodajných hlupaní. No ale dobre. Pravdaže som prijala. Ozaj, všimla si si, že mi už vlasy zase rastú?“
„Počkaj,“ povedala som, „hovoríš o...“
„Áno, jasne že áno, ale počkaj, kým si spravíš celkový obraz, pointa je... vlastne uvidíš.“
„Tak som teda prijala,“ pokračovala Markéta, „a hovorila som si, čo sa mám čo hanbiť, koho, nieto malých rolí, bla, bla, bla, peniaze sa zídu, potrebujem čižmy a vôbec, sú aj horšie veci a čo... už ma aj tak nikto nepozná. Však vieš.
No a deň pred nakrúcaním sme v práci splnili načas vážny termín, ťahali sme po dve noci a kolegovia vodári nakúpili kočiš vodku, poľskú, vždy sa smiali, že vodári vodku. Takže sme oslavovali a ja som rovno odtiaľ utekala na nakrúcanie. Všetci ma vyprevádzali, kričali, že mi držia palce a ohromne sa im páčilo hulákať, že som hviezda. Pravdaže, nezmysel, o nič nešlo, ale potešilo ma to, aj keď už boli všetci pripití.
Dobehla som na pľac, niekoľko zaslúžilých sa na mňa zamračilo, ale nikto sa akosi nič neodvážil povedať, lebo títo umelci ako keby mali strach či čo pred človekom, ktorý povedal, prepáčte, ja idem z práce, mali sme termín. Úctu alebo ostych, alebo strach. Neviem.
Nasúkala som sa do šiat s obrovským výstrihom, boli zlaté a čierne, hneď bol problém, že nemám podprsenku, čosi na mne prešívali a sťahovali. Vlasy príšerné, nalepené mihalnice požičané zo šuplíka obstarožnej herečky z Národného divadla. Celkový efekt bol v tom, ako si zelovocárka predstavuje veľký svet.
Posadili ma na kolená zaslúžilému umelcovi. Krásne zaváňal kvalitnou pánskou kolínskou a cez vodkový opar sa mi zdal mimoriadne znesiteľný. Pod tou obrovskou sukňou sa všeličo stratilo a keď som sa mu pohodlne usadila na kolenách, zacítila som, že mu nie je všetko jedno a že aj jeho zrazu vzrušuje prítomnosť kamery, ľudí a mňa, lebo sa sústreďujem skutočne len na neho ako na chlapa.
Rozdiel medzi hercom a amatérom je ten, že primárny vzťah má herec ku kamere, partner, s ktorým komunikuje, je sekundárny, niekedy priam rušivý, takže vlastne aj súlož nie je z hľadiska morálky podstatná, lebo herečka súloží s kamerou, a takto cítia až na malé výnimky všetci herci.
Preto bol zaslúžilý umelec prekvapený a príjemne šokovaný, keď som sa ako skutočná kurva sústredila len na neho po všetkých stránkach, ktoré štúdio a prítomnosť štábu umožnili, asi si ma režisér predsa len dobre vybral.
Doteraz neviem, prečo sa mi páčilo, že je tam kopa ľudí a že sa na nás dívajú.
Keď sme sekvenciu ukončili, režisér povedal, že ju berie, lenže zaslúžilý umelec, môj partner, namietal, že sekvenciu treba opakovať, že čosi, už si nepamätám konkrétne čo, sa mu nepozdáva. Pravdaže mu vyhoveli a pokiaľ ide o mňa, mňa sa nepýtal nikto nič.
Potom som sa porozprávala s priateľom produkčným o honorári, podpísala som zmluvu a ponáhľala som sa úzkou špinavou chodbou do šatne, ktorá v tejto starej spustnutej bývalej tržnici bola spoločná pre mužov aj pre ženy. Z honoráru som si potom kúpila tie bledé talianske čižmy, čo si mala vtedy raz požičané.“
„Markéta,“ povedala som, „nemohla by si konečne povedať, o koho ide? Ľahšie by som bola v obraze.“
„Nie celkom, myslím, že radšej nie,“ povedala Markéta, „potom ďalej pochopíš, prečo nie, ale budeme mu hovoriť pán C., bude sa mi ľahšie rozprávať.
Vošla som teda do šatne, vedľa pili garderobierky kávu a na dvojplatničke si varili bôčik. Akosi ma vôbec neprekvapilo, že pán C. sedí na nízkej lavičke, aké bývajú v školských telocvičniach, fajčí kamelku a očividne čaká na mňa. Vyzliekla som si šaty, trochu som sa potrápila s háčikmi na chrbte, je to nezvyk, a natiahla som si čierny sveter a texasky. Nevadilo mi, že tam sedí, je to bežné, takto sa vyzliekať, prípadne si navzájom pomáhať.
Sadla som si vedľa neho a vzala som si ponúknutú kamelku, je to podobné, ako keď Indiáni fajčia fajku mieru, keď si vezmeš od niekoho cigaretu. Tej horšej polovičke vo mne lichotilo, že zaslúžilý umelec C. s nábehom na národného má o mňa záujem. Lepšej polovičke vo mne bolo smiešne, keď začal sústredene rozprávať o mojej kráse a inteligencii, vzdelaní a optimizme, potom čosi o sexe. Všetko, čo rozprával, malo vážny, filozofujúci nádych, Kámasútra krížená so Sartrom, okorenená pornografiou a Shakespearom plus jemno zemito ušľachtilý rodný jazyk a klasicky mužné správanie, získané zo salónnych a hrdinských hier.
Lenže, vieš, zrazu mi tak strašne zachýbalo ovzdušie klábosenia a mierneho provokovania, že mi prestalo vadiť, čo hovorí, naopak, ešte som mu nahrávala, pomáhala som mu debatu stupňovať, naša starká by povedala, že nehanebne koketujem. A už som bola príliš dlho sama.
Keď ma pozval k sebe, aby sme pokračovali v rozhovore, nesmej sa, súhlasila som, dokonca som sa aj tešila. A pritom, uznaj, aj ty vieš, koľko má rokov, vlastne nevieš, no má ich dosť, ale nevadilo mi vtedy nič. Teraz ti tu vykladám, akože išlo len o pokračovanie rozhovoru, ale každá ženská vždy vie, o čo ide, aj keď sa tvári hocako.“
„Počkaj, preháňaš,“ povedala som, „vždy nie.“
„Nerob si ilúzie, anjel, ani o sebe, dobre? Všetko sú táraniny, ukáž mi ženskú, zvedenú bez toho, že by nechcela alebo nevedela, o čo ide... iba ak by bola mentálne retardovaná, čím chcem, pravdaže, zlomyseľne povedať, že mentálne retardovaných je v podstate dosť. Ale dobre, keď chceš, môžem to aj odvolať.
Nasledovala som teda roztatárene budúceho národného do jeho rezidencie. Vieš, čo sa dnes u privandrovalcov nosí ohľadne bývania. Hlúpy snob si postaví vilu s bazénom za mestom, kde potom ide skapať od samoty a nudy, menší snob nájazdom a v tlačenici s jemu podobnými dobýva vilovú štvrť horných desaťtisíc, väčší a najbohatší snob okupuje reštaurovaný barak v Starom Meste. C. bol väčší snob. Bol sám a mohol si to dovoliť. Bývalé pavlače, prestavané na snehobiele átrium, všade muškáty, rafinovaná prostota a kvalita, bronzové kľučky, teda myslím, že bronz. Výhľad až za hranice všedných dní, klimatizácia, klasický nábytok, všetko pravé, proste prachy. Žiadne šmé, v bare vynikajúce pijatiky, v zásuvkách kopy cigariet.
Usadila som sa v mäkkom koženom kresle a nechala som sa obsluhovať. Dve obrie čaše koňaku Rémy Martin vytiahli zo mňa na svetlo božie moju samotu a, prepytujem pekne dušu tvoju poctivú, aj moje nešťastie, čo som pravdaže, okorenila zaujímavými poznatkami zo svojho mladého života. Už dávno sa mi nestalo, že sa niekto zaoberal len mnou a ničím iným, absolútne sústredený len na mňa ako na ženu.
Už sa mi nezdalo smiešne, že C. má plešinu prekrytú vlasmi šikmo k čelu do akejsi cézarovskej ofinky, že si vráskavý krk zakrýva bledomodrou hodvábnou šatkou a s porozumením som počúvala jeho návrh ohľadne ďalšieho vývoja nášho vzťahu.
C. povedal, že by bolo pre verejnosť šokom, keby sme my dvaja spolu chodili a bolo by to na úžitok nám obom. On by mi nebránil, aby som mala vzťahy s inými, len by chcel, aby som mu vždy všetko porozprávala, aby mi v prípade ťažkostí mohol pomôcť a poradiť. Tvrdil, že jeho partnerky boli s ním vždy spokojné či po finančnej stránke, alebo sexuálnej, dokonca jednej prispel aj na veno.
Pomaly som si začala predstavovať, o čo mu asi ide, ale nevedela som si pre seba akosi nájsť paralelu ani v literatúre, ani v živote, tak som si ešte sama doliala koňaku, keď sa zrazu nejako bokom hodil na kolená a začal mi objímať nohy a opakovať, že ma veľmi prosí, aby som ho chápala, že všetkým vytrieme zrak, že potrebujem aj spoločenskú oporu.
Nevedela som, čo sa odo mňa očakáva, tak som opatrne vstala, vzala som pohár a presadla som si na gauč. Neviem, prečo na gauč, keď jediné, čo mi bolo jasné, bolo, že ako chlap, aj keď ho ľutujem, mi je neznesiteľný. Buď že bol gauč najďalej od miesta, kde kľačal, alebo že bol blízko dvier.
Vstal, obišiel stolík, vykladaný keramickými dlaždicami, chvíľku predo mnou stál a zrazu čosi vykríkol a hodil sa na mňa tak, že mi pohár s koňakom vyletel na perzský koberec. Mal hustú vzorku a mňa hneď napadlo, že aspoň na ňom nebude vidno fľaky. C. sa pritisol na mňa, bol taký celkom ľahučký, čosi mi zaplakal do krku. Pri tom zaplakaní ho striaslo a naraz opäť stál predo mnou a so slzami v očiach ukazoval na svoje béžové nohavice.
Neviem, ako ti to povedať, bol celkom mokrý, skoro až po kolená, stál tam a drmolil: Vidíš, drahá moja, toto je dôkaz, že ma vzrušuješ, musíš si uvedomiť, čo z toho vyplýva, teraz odídem do kúpeľne a vrátim sa a budeme pokračovať a všetci budú z toho hotoví.
Nič som nehovorila, dívala som sa na jeho béžové nohavice a snažila som sa spomenúť si, kde je východ. Vôbec nič som si nemyslela. Zohol sa, pobozkal mi ruku a povedal, aby som si urobila pohodlie a odišiel do kúpeľne s vyhrievanými držiakmi na uteráky a antickými motívmi na obkladačkách.
Vyskočila som, schytila som vetrovku, ručne maľovaná šatka z Diela mi spadla, ale nechala som ju tak. Behom po schodoch som sa v duchu modlila, aby sa drevená brána dala zvnútra otvárať. Vybehla som na ulicu, je vydláždená tými kreténskymi mačacími hlavami, a či to spôsobil koňak, či čo, neviem, spadla som a rozbila som si koleno.
Ďalej už vieš, dobehla som k tebe a prepáč, nepovedala som ti pravdu. Mala som pocity ako členka spolku na ochranu zvierat alebo neschopná členka Červeného kríža a pritom nesmierny pocit hanby, že som toho človeka oklamala. Pravdaže, so všetkým sa vyrovnáš, aj s tým, že niekomu ublížiš. Alebo je vždy všetko, ako má byť...? Kebyže nie, tak je to inak? Raz mi po komsi poslal veľmi srdečný pozdrav. A to je všetko.“
„Markéta, neblázni, to predsa nie je všetko,“ povedala som, „to, že sme tu a ty...“
„No áno, sme tu. Dobre. Zomrel, čítala si v novinách, nie?“
„Tie kamelky, whisky...“
„No áno, predstav si, že áno, odkázal mi peniaze a ja som vlastne ostala dlžníkom. Šatka z Diela, tá, čo mi tam vtedy ostala, nikdy nemôže mať takú hodnotu... ja viem, táram. Proste som dostala niečo totálne zadarmo a nikdy to už nenapravím. A aká som teda nátura, kurevská alebo nekurevská?“
Obidve sme mlčali. Markéta si oblizla pery a zavolala vrchného. Dala mu veľké prepitné s takým pohľadom, že jednoducho poďakoval a rýchlo zmizol dozadu do kuchyne, kde hrkotali taniere.
Prestalo pršať a obloha nepríjemne zjasnela. Prešli sme okolo hotelovej recepcie. Zadul východný vietor a začal vymetať vodu z mlák. Vbehli sme do budovy. Tučný vrátnik výhražne ukázal na hodiny nad svojou hlavou.
„Nepreháňate, dámy? Už vás hľadali.“
Pozreli sme na seba a rozbehli sme sa hore schodmi. Na výťah čakať by bolo pridlho.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na internetovej stránke
http://knihy.sme.sk/poviedka
Igor Ondruš: Ľúbim ťa (2000, olej na sololite, 55 x 75 cm).
O autorke
Zuzana Szatmáry - poetka, autorka, prekladateľka, novinárka, esejistka.
V roku 2005 vydala zbierku básní Rozumné srdce (Dial up a Poem).
