Baross, Bláha, Krym – postupne sa striedajúce mená jednej z bratislavských kaviarní pri Dunaji. Navštevovali ju najmä vysokoškoláci dvoch susedných fakúlt, novinári a iní ľudia od pera, zamestnaní v okolitých budovách centrálnych úradov.
V čase, keď som tam pravidelnejšie sedával, mala kaviareň karmínovočervené plyšové sedadlá s vysokými operadlami, ktoré dômyselne oddeľovali jednotlivé boxy, poskytujúc párikom intimitu a bifľujúcim sa filozofom závetrie.
Onoho dňa mal som mať skúšku, preto som si privstal; totiž zviechal som sa z matraca v priateľovom ateliéri, kde som dospával po prehnanom dúšku „na posmelenie“.
Mrázova rozsiahla prednáška Slovenská realistická próza sa mi mihala pred očami ani prelud, a báčik z Chochoľova pán Aduš sa mi zamieňal s krivým krpčiarom Adamom Krtom. Okrem toho mal som vylúhovaný žalúdok a obsah mešca mi ledva stačil na sódovku a k nej (grátis) prislúchajúce tri-štyri poháre obyčajnej vody.
Jarné ráno ďobalo na obločnú tablu, no steny boxu ma neľútostne väznili. Pripadali mi ako nedávno opustené, pochmúrne bunkre na Záhorí.
Z ničoho nič – Stolček, prestri sa! – zázračne sa predo mnou objavil tanier pariacej sa polievky a poldecovec.
Kým som stačil čašníka upozorniť na mýlku, prikvitol k boxu ponižší usmievajúci sa štyridsiatnik s bystrými, doširoka roztvorenými očami, s fúzikmi a prvými postriebrenými vlasmi, aj oblečením nápadný fešák, a obradne sa uklonil: „Bohúň.“
Sprvu ešte ohúrený, nazdával som sa, že mi hreší „boha!“, a v pomykove som zahabkal. Potom mi svitlo, nuž vyartikuloval som i ja svoje priezvisko.
Sotva mu niečo hovorilo.
Pohyboval sa v inej spoločnosti spisovateľov a novinárov a po území, ktoré sme my, vyhradení, vyhranení modernisti, nazývali zápecím či perifériou literatúry. Ranný návštevník sa oprel rukami o stenu boxu, dosahujúcu mu po bradu, váľal po mne tie svoje veľké, bystré blankytné oči a cez ovisnuté fúziky sa mu preciedzali slová.
Hovoril, že na prepláchnutý žalúdok a prebdenú noc je najpríhodnejšia kapustová alebo fazuľová polievka, ktorej má byť „predoslaný“ štamperlík borovičky.
Niekdajší majiteľ kaviarne Baross si vraj na oboch týchto polievkach nesmierne zakladal. Terajší jej pán, Čech Bláha, pokúšal sa silou-mocou zaviesť držkovú.
„Veď som ho zaraz upozornil, že počúvajú, pán Bláha, ráčí vědet, vašnosti, Slovák sa im na ich kutle vykutlí. Nech sa naučia variť aspoň fazuľovú, ináč u nás nepochodia. Nebola by od veci taká kapustnica, ale na ňu nemajú dosť fištrónu, olomoucké prežitky ich budú ustavične zvádzať k mazľavým syrom a zle premytým črevám! Potrvalo, kým mi uznal, a doteraz je mi vďačný.“
Ešte som sa nepustil do polievky. Premáhal som nesmiernu chuť a predstieral hrdosť. Iba môj ukazovák frčkal do poldecáka a na jazyku ma svrbeli rozmanité otázky. Okrem toho prítomnosť samozvanca kazila môj zámer prelusknúť štyridsaťzväzkové dielo Martina Kukučína za necelé tri hodiny, ktoré ma delili od dôležitej skúšky.
Bohúň hovoril, že na prepláchnutý žalúdok a prebdenú noc je najpríhodnejšia kapustová alebo fazuľová polievka, ktorej má byť „predoslaný“ štamperlík borovičky.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
