ušetreného materiálu zástupca riaditeľa štátneho podniku Výstavba sídlisk, diaľnic a baní súdruh Vodička), aby tam zotrvalo v priateľských a súdružských rozhovoroch s obyvateľkami bývalého buržoázneho Domova pre pokleslé ženy a dievčatá - teraz slobodárne Makyty (u ktorých predsa len už aj voľným okom viditeľný úbytok pôvabov spôsobený hlodajúcim zubom času bol bohato kompenzovaný viac ako polstoročnými skúsenosťami a členstvom v SZM), pričom za spevu revolučnej piesne Ej, hor sa sveta proletári, ej, hor sa hladom mučení... do rána zmizli zásoby jedla a nápojov, ktoré si naša obec šetrila na časy, keď imperialista napadne tábor mieru a rastlinná aj živočíšna výroba družstva sa bude musieť preorientovať na výrobu tankov a protipechotných guľometov, a v slivkovom sade založíme divíziu chemických zbraní, mám k politike rezervovaný vzťah.
Ako sa však hovorí - nikdy nehovor, že je škoda plakať nad rozliatym mliekom.
Režim komunistický doplatil koncom roku osemdesiatdeväť na to, že nedokázal zabezpečiť, aby štátny podnik Tatra Kopřivnice vybavil šesťstotrinástky straníckych funkcionárov rovnako účinnou klimatizáciou, ABS a koženými sedadlami, ako mali už pred niekoľkými rokmi výrobky firiem Mercedes a BMW, aby úroveň služieb a kultúra prostredia na plážach Balatonu dosiahla úrovne Havaja a Seychelských ostrovov a aby malo potvrdenie o zriadení sporožíra - hoci aj podložené červenou straníckou knižkou - rovnakú váhu kdekoľvek na svete, napríklad ako platinová Visa karta.
Taktiež pocit, ktorý má taký generálny riaditeľ štátneho koncernového podniku, nedá sa porovnať s pocitmi človeka, ktorému koncernový podnik, hnedouhoľná panva, prípadne batéria vysokých a siemens-martinských pecí, osobne patrí.
A tak zatiaľ čo sa tí dvaja s čiapkami ako zo seriálu A je to na námestí prekrikovali, kto z nich je nežnejší, funkcionári a ľudia znalí pomerov a ľudskej duše listovali katalógmi luxusného tovaru, golfového príslušenstva a súkromných lietadlových lodí.
Ale ani my - obyčajní ľudia - nebažiaci po starostiach, ktoré so sebou prináša vlastníctvo priemyselných komplexov, vozidiel značky Maybach a osobnej ochranky, sme nezostali na holom. Každý občan dostal kupónovú knižku a sto šilingov, aby mohol navštíviť Viedeň a na vlastné oči sa presvedčiť, ako si budeme už o pol roka žiť.
Pretože polstoročie v beztriednej spoločnosti nás nijako nepripravilo na burzové investovanie, zverili sme kupónové knižky múdro ľuďom, ktorí za hranicami dychtivo čakali na príležitosť vrátiť sa po rokoch strávených v exile domov a pomôcť spoluobčanom pri ich prvých slobodných krôčikoch. Vybrali sme si teda privatizačný fond Yesterday Rockefeller, založený emigrantskou skupinou Akula & Self-interest a syn, pretože nás všetkých dojala televízna reklama, v ktorej zakladateľ fondu plakal nad svojim ťažkým detstvom v cárskom Rusku, kde prišiel o matku zavraždenú tupou sekerou akýmsi Raskoľnikovom.
So šilingmi to bolo horšie. Keď sme do banky poslali dedka - pretože sme predpokladali, že tam bude nával a on ako dôchodca má s postávaním v radoch bohaté skúsenosti ešte z čias, keď dokázal za jeden deň vystáť rad na mandarínky, na gumičky do stieračov a dokonca - na čo bol najviac hrdý - aj na hygienické vložky (ktorých priniesol dokonca päť balení a nechcel ani za nič prezradiť, ako sa mu to podarilo a iba sa červenal, akoby mu ani netiahlo na stodvadsiatku), vrátil sa tento matador čakania s prázdnymi rukami.
„Akýsi poradovník vymysleli...“ šomral si popod fúzy.
„Aký poradovník?“ opýtal sa ho otec.
„Vraj občiansky,“ odvrkol dedko, „musíš tam napísať rodné číslo a meno.“
Zdalo sa nám to podozrivé a vybrali sme sa to skontrolovať. To, čo dedko považoval za číslo rodné, bolo číslo poradové!
Rozhodli sme sa, že tak dlho čakať nebudeme a postaráme sa o seba radšej sami.
Otec teda prekopal záhradu za domom, kde vraj dedko niekedy koncom januára 1948 zakopal truhlicu s dokumentmi dokazujúcimi náš šľachtický pôvod a potom na to pod vplyvom pokračujúcej sklerózy a rozkulačovania zabudol.
A tak sme reštituovali.
Nie veľa - prapredok palatín Mariássy toho stihol dosť prehrať v kartách, preliať hrdlom a rozdať poddanským dievčatám za služby pohlavného charakteru (o čom to svedčí, posúďte sami - právo prvej noci bolo vtedy ešte v preambule ústavy), no a potom ani Turci, Tatári, Avari a iní kočovníci neboli k nášmu majetku práve najohľaduplnejší. Čo nestihli dokončiť oni, dokončilo združstevňovanie. Mali sme však nádej, že nás tých pár kilometrov štvorcových zanedbanej ornej pôdy, rodinný kaštieľ, ropné pole a prírodná rezervácia kamzíka tatranského voľajako uživia.
Ale to sme narazili!
Za poľnosti nám vyrubili daň z pôdy, daň z luxusu a milionársku daň v takej výške, že sme si pôvodne mysleli, že s nami nezáväzne debatujú o hrubom domácom produkte za minulý rok. Naša rodina však bola schopná dať dokopy tak nanajvýš dvadsaťtisíc päťsto korún, a aj to iba v prípade, že zomrie babička, ktorá si celý svoj takmer storočie trvajúci život platila životnú poistku a ktorej poisťovňa naisto prisľúbila, že jej ako jednej zo svojich prvých poistenkýň tých dvadsaťtisíc v prípade úmrtia následkom úrazu pri vrcholovom športe vyplatí, ak teda nebude v tom čase pod vplyvom omamných a nedovolených látok. A tak sme babičke schovali francovku alpu, ktorú užívala rovnakým dielom zvonku aj zvnútra a premýšľali, čo ďalej.
Tŕň z päty nám vytrhol až súdruh Vodička, ktorému sa v nových časoch začalo dariť natoľko, že si na svoj súkromný panelák pribudoval cimburie, obohnal ho trojitou hradbou s padacím mostom a vodnou priekopou a teraz k nemu zháňal pozemky, aby sa mu konečne splnil dávny sen z detstva a on mohol založiť vzorovú súkromnú nevoľnícku guberniu (bez mŕtvych duší) a aby ho každý konečne oslovoval - Vaše Pravoschoditeľstvo. Za bezúplatný prevod pozemkov za nás zaplatil všetky dane a ešte nám každému venoval svoj vlastný nástenný kalendár, ktorým sa bude život v jeho novej gubernii riadiť a ktorý mu na objednávku vypracoval tím astronómov z Greenwitcha. Bol to veľmi zvláštny kalendár. Delil sa na gubernátorskú a nevoľnícku časť, pričom gubernátorská časť pozostávala väčšinou z nedieľ, Vianoc a okamihov koncom leta tesne pred záverečnou v plážových baroch, zatiaľ čo v nevoľníckej časti bola nedeľa iba raz do mesiaca a trvala asi tri a pol hodiny.
„No neklesajme na duchu,“ prehlásil otec veselo, keď za súdruhom Vodičkom zapadol poklop našej luxusnej rodinnej zemľanky 1 + WC/2, v ktorej nás žilo približne pätnásť, „ešte máme rodinné sídlo,“ a myslel tým kaštieľ zapísaný voľakde dokonca do kultúrneho dedičstva. No ani v tomto prípade sme akosi nemali šťastie. Náš kaštieľ sa pravdepodobne vplyvom nedostatočnej starostlivosti o trámy, ktoré ho od roku 1955 po spadnutí strechy a následnej premene na silážnu vežu podopierali, niekedy koncom leta 1968 zrútil. Očití svedkovia tvrdili, že to mohlo byť aj v dôsledku streľby z ťažkých pechotných zbraní, ktorú náhodne okoloidúci sovietski vojaci zahájili na bielu postavu poskakujúcu po hrebeni bývalej strechy, netušiac, že ide iba o úplne neškodného ducha agitátora Jemelku, čo tu zahynul začiatkom päťdesiatych rokov, keď sa snažil v kaštieli nájsť úkryt pred krupobitím vidiel a cepov, ktorým ho zasypali vďační roľníci túžiaci po vstupe do družstva.
O ropné pole sme tiež prišli. A najhoršie na tom bolo to, že sme ani presne nevedeli ako. Otec iba raz ráno prišiel domov a popod nos si mrmlal niečo o tom, že tie akcie na doručiteľa sú vraj pekné svinstvo.
Ale tá rezervácia kamzíkov... Radosť pozrieť! Kedysi. Dnes, po tom, čo v nej neďaleko „dočasne“ umiestnená sovietska posádka skladovala dvadsať rokov (v sudoch pamätajúcich slávny pád Berlína) naftu, použité náplne do chemických zbraní, vyhorené jadrové palivo a baktérie sneti slezinnej, pripomínala celá oblasť dobre známe fotografie Marineru 9 z oblasti v okolí marťanského Mŕtveho mora. Kombinácia rôzneho zamorenia však napodiv nezapríčinila vyhynutie kamzičej populácie. To nie. Kamzík ako húževnaté zviera sa tu udržal. Len už tak veľmi nepripomínal kamzíka. A tak nám bola celá oblasť odňatá v mene vedeckého výskumu, aby sa mali kde pripravovať vedci z celého sveta, ak by bolo niekedy potrebné dorozumieť sa s mimozemskou civilizáciou. Ako náhradu sme za to dostali od štátu niekoľko štátnych dlhopisov a keď sme proti tomu protestovali, ministerský úradník nám pohrozil, že môžeme byť radi, že sme nedopadli ako americkí Indiáni a že nás nevysťahovali z jednej rezervácie do inej.
Tak sa naša rodina ocitla iba krôčik od bankrotu.
Avšak ten, čo pocítil vôňu bohatstva, nezmieri sa už nikdy viac s chudobou. A keďže prácou sa ešte nikdy nikde nikto k bohatstvu neprehrabal, rozhodol otec podľa vzoru Kennedyovcov, že založíme rodinný politický klan. Dedko a babka boli napriek skúsenostiam z prvej republiky na politickú kariéru pristarí (a alzheimer v kombinácii s parkinsonom by mohli spôsobiť, že by sa pod nimi mohla politická stolička permanentne triasť, alebo žeby dokonca zabudli, že sú v politike pre nás). Sestra Božena už dávnejšie pohrdla teplom rodinného kozuba a praxovala ako elévka v bývalej slobodárni Makyty, teraz podniku, nazvanom podľa hrdinov známej detskej knihy Šuk a Huk. Matka mala svojich starostí dosť - a tiež živila z platu upratovačky v bani Úsvit celú rodinu - a tak som zostal jediným vhodným kandidátom ja.
Treba povedať, že som pre politiku ako stvorený. Už od detstva mi činilo problém rozlíšiť deň od noci, bielu od čiernej a koaličného partnera od sado-masochistického zoofila. Otec ma s obľubou posielal do krčmy po pivo aj napriek tomu, že sme tam boli päť rokov dlžní asi tridsaťdvatisíc, pretože len čo ma vyhodili oknom, vrátil som sa dverami. Rovnako mi nikdy nerobilo problém niekomu niečo sľúbiť.Dodnes na mňa so slzou v oku spomína naša ulica, ktorej som v mene celej rodiny pred dvadsiatimi rokmi sľúbil, že sa vysťahujeme. Aj vzhľad mám príjemný - meriam asi meter deväťdesiat, som zavalitej, mierne prihrbenej postavy, a s holou hlavou, kruhmi pod očami a rukami v rukávoch môjho najobľúbenejšieho odevu - čiernej sutany až po zem, som si vyslúžil lichotivú prezývku Fester.
Pretože pre štandardné politické strany by bolo priveľkým luxusom mať ma na kandidátke - budem kandidovať ako nezávislý.
Len dúfam, že moja kampaň založená na ústnom podaní (na billboardy a televíznu reklamu nemáme peniaze), bude sláviť úspech.
Keď teda pôjdete večer okolo cintorína a niekto vám spoza múra ticho zašepká do ucha: „Voľte Festra - má sociálne cítenie!“ - nezľaknite sa a podajte to prosím ďalej.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autorovi
Ladislav Kravčík sa narodil 3. decembra 1967 v Prešove, kde žije. Je finalistom literárnej súťaže Poviedka 2003, knižne dosiaľ nepublikoval.
