opolníku.
Obľúbených jedál sa nesmel dotknúť (Emo Bohúň – pozn. red.), alebo mu nechutili, alkoholické nápoje (sám víno nepokladal za alkohol) mal prísne zakázané, „fajné cigarky“ si obradne prikrojil, ale nezapálil, a po niekoľkých predstieraných ťahoch nechal v popolníku.
Cigánsky primáš husle zo záhrenia síce vytiahol, no nestihol na ne ani pritknúť slák – nemilosrdne ho z miestnosti vykázali.
Posledné želanie
Ešteže si umierajúci predtým vymienil: „Aladárko, Alinko, ale na pohrebe mi na rozlúčku zahráš? Veď vieš ktorú.“
Hudobník vedel i nevedel.
Okruh Emových obľúbených piesní nebol práve najmenší. No neodvážil sa opýtať, najmä keď „pán redaktorko“ ihneď po vyslovení žiadosti zatvoril oči a zaspal.
Posledné želania umierajúceho snažia sa pozostalí zvyčajne splniť. Nie vždy sa všetko chce, môže a dá.
Ešte pri dobrom (viditeľnom) zdraví – obkolesený svorkou verných priateľov – Emo Bohúň párkrát usúdil, že svoj posledný odpočinok by si najradšej predstavoval uprostred mesta, na cintoríne pri Kozej bráne alebo na Ondrejskom cintoríne.
Červíkové grunty
Dôvodil to takto: „Jeden je luteránsky, druhý katolícky; ale oba krásne, zastromené, ovtáčené, ohradené, útulné. Keď sa túlam len tak láry-fáry s vypnutou elektrinou v kotrbe po meste, spomínané cintoríny nikdy neobídem.
Právo ležať by som mal v hociktorom. Otec luterán, matka katolíčka, ja veľmi vlažný veriaci, vlastne nijaký. Je tu však háčik, oba tieto hrby-tovy sú už na zániku. Pri Kozej bráne prestali pochovávať, v Ondrejskom prestávajú.
Posledne, čo viem, zo známych uložili na Ondrejskom predavačku kvetov spod viech, slabomyseľnú hrbatú Marienku, ináč moju snúbenicu, ktorá si ma kedysi dávno vyárendovala. Keď sa tak veci v Bratislave majú, nechcem byť nikomu na oštaru a červíkové grunty si vyberať nebudem. Žiadosť jednu však mám. Nad hrobom mi musí zahrať cigán.“
Pekný pohreb
Pochovávali ho v Slávičom údolí. Cintorín takisto nie na zahodenie, a pokiaľ ide o názov – ak ide o spev, a nie o mlieko – slávik vždy tromfne kozu.
Očakávaný pohreb populárneho človeka, za účasti množstva ľudí najrozličnejšieho povolania, konfesie a plemena. Toľko zúčastneného sveta, že nakopené hrudy nestačili na rozlúčku a hrobári ich museli znova odhŕňať z jamy.
Kdekto si vzdychol: „Pekný pohreb, ibaže voľačo mi práve u Bohúňa chýba!“
Keď trúchliaca spoločnosť zmizla za okovanou bránou, vystúpili spomedzi líp niekoľkí zasvätenci a obstali práve navŕšený hrob.
Spoza obradnej siene sa vynorila pravá cigánska kapela (vlastne iba jej jadro) s husľami a klarinetom, nesmelo sa blížila k „boxu“ posledného Bohúňovho odpočinku a zastala pri hrobe, na ktorom podplatení hrobári dokončievali vencovú úpravu.
Na Aladárov pokyn spustili Švihrovskú.
Noty značiť neviem a slová tejto piesne už dávno pred Bohúňom odumreli.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Medzititulky SME, pokračovanie nabudúce
