Posledný bohémsky gavalier
Keď sotva 60-ročný Emo Bohúň skonával na nemocničnom matraci, čo mu po celé týždne, ba mesiace nahrádzal jeho kaviarenský box, nič čudné, pozoruhodné sa nestalo. Luster sa nerozkýval, opona cloniaca zápas umierajúceho sa neroztrhla, kamene (srdcia) nepukali.
V oných konečných minútach už nik nestál pri jeho posteli. Návštevníkov, tých najbližších – nie z rodiny, lež z radov priateľov – hlavná sestra dávno rezolútne vypravila a zatiahla voskovaný záves, za ktorým doznieval posledný výstup ostatného dejstva tragikomédie. Spoza plenty sa ozýval pritlmený hlas „rádijka“, naladeného na cigánske nôty.
Nik nestál pri jeho hlave; hlave dôstojnej, dobre modelovanej a krásne bzučiacej zhonom, mätežou, indiferentnosťou sveta.
Čo sa v onej rozochvenej chvíli v tej hlave odohrávalo? Koho videl, kadiaľ blúdil, s kým vedno dvíhal rozlúčkovú čašu vína, svietiaceho a sperleného explóziou trinitrotoluénovej výbušniny? Nik nevie.
Osamotená duša
Ako jeden z jeho priateľov môžem si zahádať. Možnože sedel v čárde chlapčenstva nad mútnym Marošom, merajúc očami širokánsku pustu bez tieňa, s obrovskými komármi vahadlových studní, vyciciavajúcimi krv prastarej zeme; sedel a myslel na pestrý, voňavý, tienistý rodný Liptov, za ktorým pišťala jeho osamotená duša.
Možno sa junácky vystieral v kresle na terase dajakého dosluhujúceho panského kaštieľa, s hostiteľom, utešenými dámami a švihákmi. Na stolíku vábia „fľaše so zlatým mokom, šunka s bielym chlebom, červené jablká i strapce žltozeleného hrozna“. A cigánsky primáš na pokyn pánovho malíčka pritkne sláčik k strunám, rozševeliac povetrie piesňou.
Alebo do tretice. Možno si hovel v niektorom kafehause, v pokojnom ovzduší niekdajšieho kaviarenského mikrokozmu (čo mal tak rád), kde rozvoniava na stoloch káva, z ktorej sa prelieva šľahačka a steká na kugluf s hrozienkami, kde hrajú domino, kaláber a biliard, kde nemátožia hlavou veľké problémy a malé sa hravo riešia cengotavým dotykom čiaš.
Nemocničná kaviareň
Po celý čas hospitalizovania, no najmä v posledné týždne, Bohúňov nemocničný kútik naozaj v mnohom pripomínal kaviareň. Fajčiť a piť alkohol sa síce nesmelo, ale návštevníci obkolesujúci posteľ boli starí a bežní kaviarenskí ľudia: čašníci, kuchári, muzikanti, slovom personál alebo štamgasti.
Šéfkuchár z toho či onoho reštauračného podniku priniesol „pánu Emkovi“ v nahrievanom riade niektoré z jeho najobľúbenejších jedál: srňacie s brusnicami, kurací paprikáš, tvarohové trhance so škvarkami a smotanou, cukrár pišingerku, dobošku, bratislavské rožky. Hlavný čašník Carltonu ho poctil termoskou pravej viedenskej kávy i voňavou havanou ovitou prstencom dôvery. Primáš zo Štefánky mal preňho plno piesní v husliach či klarinete, vydúvajúcich cigánovu snehobielu košeľu a belasé listerové sako.
Prítomnosť a pozornosť týchto postáv dávnovekej hry, ktorej reprízy sa mu nikdy nezunovali, pôsobili na Bohúňa blahodarne, povzbudivo, hoci mu jatrili hruď.
Nik nestál pri jeho hlave; hlave dôstojnej, dobre modelovanej a krásne bzučiacej zhonom, mätežou, indiferentnosťou sveta.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Medzititulky SME, pokračovanie nabudúce
