Sto rokov pred mojím príchodom na scénu sa v starej dobrej monarchii objavil parný rušeň. Počas pútí a trhov sa ozývali verbovači:
„Sem pospěšte, řemeslníci,
na tu slavnou železnici!
Peníze si vyděláte,
do šporkasy si je dáte!“
Jarmoční nadháňači zvolávali ľudí na veľký „ajznbón“ z Olomouca do Prahy. Desaťtisíce chlapov sa ženú na stavbu. Tiahnu tuláci aj dedinskí bedári, štrekárski tovariši, banícki míneri, kamenári, fachmani od dreva aj od železa.
Sú to prví naši baráberi, ktorí po pár rokoch začnú konkurovať talianskym majstrom tunelárskeho remesla. Svätá Barbora prijíma pod patronát celé nové húfy. Nie náhodou sú tisíchlavé, lebo roky 1842 a 1843 patrili v našich končinách medzi hospodársky najhoršie. Predznamenávajú nielen revolúciu, ale aj strašidlo, ktoré bude dlho-predlho obchádzať Európu.
Roku 1844 sa na trati odohrá prvá veľká vzbura. Baráberi kráčajú na Prahu. Vyplašený hajtman im posiela v ústrety vyjednávača Pavla Aloisa Klára. Mal pri rokovaní potvrdiť svoju povesť zmierovača a ľudomila (jej opodstatnenosť stelesňuje ústav pre nevidiacich, ktorý dodnes nesie jeho meno). Prehovoril z bričky k davom. Márne. Neuspel – pochod na hlavné mesto kráľovstva pokračuje.
Urýchlene pred nimi zatvárajú Poříčskú bránu, klady padajú a barikádujú priechod. Na hradby sa hrnú zvedaví Pražania, počuť už vojenské povely:
„Nabíjať naostro! Nasadiť bodáky!“
Dav sa dokázal vovaliť cez zapratanú bránu, armáda je bezmocná a hajtman radšej zutekal. Nastupujú však jazdci poľného maršala Windischgraetza, Suustenaua a generálmajora Schwarzenberga – čoskoro je po všetkom... Večer nájdu medzi mŕtvymi aj mladučkého učňa a jednoročné dievčatko.
Do roka a do mesiaca už Poříčskej brány niet, musela ustúpiť pokroku, prichádza týmito miestami prvý vlak. Pri ceremóniách a oslavných rečiach nepadne pochopiteľne ani slovko o krvi, ktorá tu vytiekla.
Večný osud zúrivých baráberov?
Masakru pripomenul Bedřich Smetana Smútočným pochodom f mol. Pridal sa aj Jan Neruda:
„... ajznbonská uniforma,
ta je dobře známa,
kalhoty na cimpr-campr,
košilička žádná.
A načpak ty boty trhat,
trhejme radši skály -
- vždyť to pány studí v botech,
nás to bosy pálí.“
V uhorskej časti ríše veľkolepé železničné plány akosi viazli. Zmena nastala až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Kým prvý parný vlak prišiel do Prešporka až roku 1848, v priebehu nasledujúcich štyroch dekád sa na dnešnom slovenskom území vybudovalo takmer 900 kilometrov tratí. V tempe veľmi nepoľavovala ani prvá Československá republika, veď počas dvadsiatich rokov jestvovania stihla na Slovensku položiť 332 kilometrov koľajníc.
V tých časoch boli talianski baráberi len spomienkou, ich meno iba vzdialene pripomínalo patrónku mínerov a tunelárov, o to vernejšie však typy, ktoré opovrhované remeslo vykonávali. Veď barabba je v taliančine bitkár, násilník, a napríklad barbalocco niktoš a ťulpas. Takýchto pracantov bolo aj u nás dosť a najmä počas veľkej hospodárskej krízy ich verbovali na najpodradnejšie práce.
V čase môjho počatia storočná štafeta finišovala stavbou trate Banská Bystrica – Diviaky. Ňou sa završoval československý parlamentný zákon z roku 1920, lenže paradoxne pri jej otváraní asistovalo už nacistické Nemecko. Tajným protokolom so slovenskou vládou si Hitler zabezpečil trasu na poľské hranice.
Pritom ešte roku 1933 hlásala úradná publikácia, že pre značné náklady sa v dohľadnej dobe k stavbe neprikročí. Naše vojenské kruhy (v čase, keď Nemci už jasnozrivo budovali autostrády) však začali naliehať na urýchlenie príprav. Možno k tomu prispel aj nemecký ohlas na dokončenie trate Červená Skala – Margecany. Roku 1936 sa frankfurtský Zeitung v titulku opýtal: „Bahnverbindung Prag – Moskau?“
Armáda dosiahla, že sa rýchlo išlo na vec. Ďalší čestný omyl – ako v prípade pohraničných pevností...
O pár týždňov už aj v turčianskych horách znejú obmenené slová baráberskej hymny:
„Povedali baráberi,
že sa nová štreka staví.
Od Bystrici po Teplice
krachujú firmy velice.“
Podivuhodná zmes nárečí odzrkadľuje pomer domácich a prišelcov, boli etapy, keď tu pracovalo naraz až dvanásťtisíc ľudí.
Svedectvo jedného z nich:
„Vo vrcholovom tuneli sa len málo razilo po spáde, lebo vtedy sú prsia nízko a všetka voda ostáva v štôlni, treba ju potom pumpovať a to je potom drahý špás. Keď sa však razí v stúpaní, tak všetka voda sama odteká do žľabu – viete si predstaviť, koľko tam ostane miesta pre človeka, keď nad žľabom chodí gebuska, dookola je vetracie potrubie aj rúry so stlačeným vzduchom pre vŕtačky a šramačky – áno, aj vetranie musí byť, hoci sme odstreľovali želatínovým dynamitom, po tom zostáva menej svinstva na dýchanie, ale aj tak je to riadny údel pre pajšle cez zábor. Vy neviete, čo je zábor? Celá tá ceremónia, vyvŕtanie dier, nabitie, odstrel a odvoz rúbaniny. Aj keď to vyzerá ako nič, predsa len po každom odstrele treba čakať aspoň dvadsať minút, kým sa luft vyčistí, práve toľko minút, koľko je dier, prvých päť sa odpáli na začiatok , to sú tie vo vyšších radoch, potom ostatné naokolo a nakoniec nožné vrty, čo sú dvadsať centimetrov nad dnom. Spodok nakoniec – ako drevorubači – vtedy sa všetka tá ťarcha vyvalí. A aby ste vedeli, čo je to za robotu: každý vrt ide do dvoch metrov a do každého z nich sa napchá deväť, ba zavše aj dvanásť patrón. Závisí to od toho, či je diera v hornom vinkli, či dolnom, v prostriedku či skraja. Nech je ako chce, sedemnásť kilo dynamitu vychádzalo na jeden zábor – hneď bol človek o siahu ďalej.“
V pätách mínerov vystužujú nové priestory tesári, aby kamenári v zábezpeke mohli obkladať profil, ich najväčším postrachom sú inžinieri, ruskí emigranti: mlčia, len sem-tam ukážu prstom na neprimerane uložený kameň, okamžite sa to musí opravovať.
Makačka je však nielen v podzemí, vonku sa budujú násypy, trativody a mosty. Jediným podporným mechanizmom v tých časoch sú „žaby“, ktoré nadskakujú po dovezenej zemine a utĺkajú ju. Na podobnom princípe – prerušovanom chode dieslového motora – založené baranidlá ešte nie sú k dispozícii. Ak si chceme predstaviť vtedajšie zatĺkanie pilót, musíme si spomenúť na záber z Fričovho „Hej rup!“, kde baranidlo dvíha a spúšťa osem chlapov. Pri pilotáži je najdôležitejšia súhra tejto partie, krátke hejrupovanie na zložité ťahanie lana nestačí, a tak hneď povedľa, na vyvýšenom mieste alebo na pníku po celú šichtu stojí spevák. Dostával 2,60 na hodinu, aby rytmizoval prácu popevkami typu:
„Povedali františkáni,
že je piča na dve strany.
Povedali jezuiti,
že je piča na pol riti.“
Slovník budovateľov je len letmým odrazom baráberského života – ako za stredovekým vojskom prichádzajú za nimi húfy markytánok a cuplingerov. Počet hostinských licencií v Banskej Bystrici sa v priebehu pár mesiacov strojnásobil. Keďže prvá republika verejné domy zakázala, maskujú sa neviestky za čašnice. Ťažko zarobené peniaze v podzemí sa nad zemou okamžite po výplate rozkotúľajú...
V Dolnom Harmanci stojí pamätník obetí tejto stavby, ale už nikdy sa nedozvieme, koľkí tu zišli zo sveta inak ako po pracovnom úraze. Opäť pohľadom pamätníka:
„Rovno na pľaci zabili čakanom bremzera, ktorého nedbalosťou sa vykoľajila gebuska a plné vozíky sa zrútili dolu svahom na chlapov. Kaličili sa pri bitkách, na tieto dve oči som videl, ako z dreveného baraku pre päťdesiat nocľažníkov zostala po hodinovej ruvačke len hŕba dosák a haraburdia. Podľa starej povery sa ženská popri tuneli nesmie ani len mihnúť, o to žiaducejšie sú potom na fajront. Vždy sa to začalo pre ne, lebo baráber je ako námorník: čo štácia, to nová žena.“
Napriek všetkým ťažkostiam a komplikáciám sa mesiac pred Mníchovom darí preraziť takmer päťkilometrový vrcholový tunel. Posledná príležitosť na okázalú oslavu, dostavia sa, samozrejme, politici, generalita, zástupcovia úradov a firiem.
„S prerážkou sa blížili aj sľúbené prémie, inžinieri sa len usmievali pod fúz, lebo mali všetko dávno prerátané, ale chlapi zrazu drú ako posadnutí, nedajbože, aby niekto zmeškal nástup, zdržal sa pri háboch v sušiarni, hneď sa strhne bitka... Boli aj také dni, že sa postúpilo o celých osem metrov. Partie z protiľahlých dolín sa blížili k sebe.“
Slávnostné prejavy pred východným portálom tunela nemali konca-kraja, najväčší aplauz však vyvolala správa o odchýlke pri prerazení: čremošniansky a harmanecký vrták narazili na seba, uhli od osy len o 28 milimetrov v smere a pol centimetra na výšku. Stopa po náraze je dodnes viditeľná, vrtáky sú v depozite pražského Technického múzea.
Sú to v skutočnosti posledné stopy po prvej Československej republike. Započatie prevádzky roku 1940 slávili už namiesto českých „hostia“ nemeckí. Nasledovali nekonečné transporty proviantu, munície, zbraní, ale aj „živej sily“ a koncentráčnikov. Trať sa začínala osvedčovať dosť inak, než parlament roku 1920 mienil...
Rovnako ako zmysel trate miznú aj baráberi. Ich rady redli a ani počas rekonštrukcie zničených tratí po druhej svetovej vojne sa neobnovili v pôvodnej sile. Raziace štíty navždy odzvonili baráberskému fortieľu, ale navzdory všetkému sa poslední veteráni objavili ešte na začiatku sedemdesiatych rokov pri stavbe pražského metra či cestných tunelov v slovenských horách.
Cez ich ruky prešli skaly a zemina, ktoré by stačili na Cheopsovu pyramídu: vyše dva a pol milióna kubických metrov.40 kilometrov trate má štvrtinu pod zemou v dvaadvadsiatich tuneloch. Členitosť terénu si vyžiadala 166 mostov a priepustov všetkých možných konštrukcií, na jeden kilometer pripadá 2,1 objektov cestných a 4,2 železničných.
Tieto parametre nominovali spojku Banská Bystrica – Diviaky do súťažnej ankety o stavbe storočia na Slovensku. Na nomináciu sa rýchlo zabudlo – zvíťazil veľmi sporný Nový most v Bratislave.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka.
Ilustrácia - Marek Ormandík.
O autorovi
Pavel Hrúz sa narodil 16. 4. 1941 v Banskej Bystrici. Za svoju debutovú zbierku poviedok Dokumenty o výhľadoch (1966) získal Cenu Ivana Kraska. O dva roky neskôr mu vyšla ďalšia zbierka Okultizmus (1968). V roku 1971 sa dostal na zoznam autorov, ktorým bola zakázaná publikačná činnosť. V deväťdesiatych rokoch postupne vychádzajú ďalšie jeho diela: Chliev a hry (1990), Pereat (1991), Párenie samotárov (1993), Oči kuričove (1996), Chlieb a kry (1996) a Lunetárium (2001). Za prózu Hore pupkom, pupkom sveta (1998) sa stal laureátom Ceny Dominika Tatarku. Svojmu rodisku venoval humoristický miestopis a dejepis Bystrica v... tom (2000) a Memoáre medeného mesta (2006).
