Hovorím o ťuk-ťuk-ťukťukťuk. Tak vyhrávajú dlažobné kocky od rána - razantne pod kolesami áut, spevne (moderato cantabile) pod nohami chodcov. Za týmto zvukom sa nenápadne zakrádajú pracovníci najatí na každodennú fixáciu dlažby pod našimi nohami.
Zvláštne je, že hoci ju vymieňali na pokyn mesta postupne a v etapách, to, že sa stále kyvoce a kocky sa uvoľňujú, nezabránilo pokračovaniu dláždenia tou istou technológiou aj v ďalších uliciach. A tak sa ťuk-ťuk-ťukťukťuk šírilo ďalej.
V čase, keď boli práce v druhej etape, kúpila som si nové gate. O pár dní som zistila, že sú mi úzke. Klamem, omínali ma už v skúšobni. Dúfala som, že popustia. Gate alebo ja. Zo zovretia ma vyslobodilo, že som ich darovala. Možno by mesto malo dlažbu, ktorá sa stále kazí, tiež niekomu darovať. Možno by prestala omínať, keby každú dlažobnú kocku v jadre dostal jeden Bratislavčan. Alebo rodina. Zodpovedná za jej každodennú fixáciu. Zem v jadre mesta by pod nohami znehybnela. A Korzo by držalo!
