Fenomén umelého prikrmovania vtákov má jediný účinok, vedie sýkorky k nesamostatnosti a závislosti na človeku a v prípade sypania maku i k závislosti na psychotropnej látke.
PhDr. Alfonz Halenár si sledovaním jednoduchého kŕmidla pre sýkorky pripomína detstvo. Pohľad cez časový ďalekohľad nie je vždy príjemný. Neraz v ňom Halenár zazrie starého otca, ako naťahuje vzduchovku a nadáva vrabcom do fašistov, komunistov, Židov a Cigánov. Rasizmus, xenofóbia a posmešný odpor ku všetkému inému a neznámemu si kresťansky vychované deti slovanských národov nosia po celý život. Je im vštepovaný hravou formou bez toho, aby si rodičia uvedomovali, čo páchajú. Väčšina Slovanov s tým nič nerobí, PhDr. Alfonz Halenár je Krhút. Zaklope na okennú tabuľu a civilizovane vrabcom naznačí, aby opustili priestor kŕmidla pre sýkorky. Mohol by byť ešte veľkorysejší a nechať vrabce na pokoji. To by však zo seba slovanské korene vytrhal úplne.
Eva Halenárová si v kúpeľni zatvorenými očami prezerá nakrémované telo. Prstami sa opatrne prechádza a pozorne načúva. Koniec ani začiatok hudby neuchopí, na hladkej pokožke však počuje plynúť príjemné očakávanie, ktoré je sprevádzané pocitom správneho rozhodnutia. O chvíľu otvorí oči, dvere aj budúcnosť.
PhDr. Alfonz Halenár, kľúčová osobnosť Prešovskej univerzity a Katedry krhútskeho jazyka, si líha nahý na chrbát. Spomienky na detstvo patria minulosti, muž je sústredený na blížiacu sa hru na husliach. Rovnako ako do strún sa muzika valí aj do sláka a mení ho na nedočkavý raketoplán. Okrem majestátnosti chce Halenár pôsobiť čo najsviatočnejšie, nechystá sa na infantilnú ľudovku, ale na kultivované oratórium. Sviatočne vchádzajúca Eva očakáva aspoň náznak tajomstva. Pohľad na ležiaceho muža, tváriaceho sa ako debil z nízkorozpočtového pornofilmu, míňa spoľahlivo všetky očakávania.
Eva usadá zababušená v župane na kraj postele chrbtom k Halenárovi, šokovaná pozbiera posledné sily v paralyzovanom tele, zvalí sa stále oblečená na chrbát a starostlivo sa prikryje až po bradu. PhDr. Alfonz Halenár zatiaľ ženie svoje elitné vedomie ako generál za utekajúcimi pešiakmi. Márne. Z raketoplánu je spľasnutý balón, z televíznej veže anténka krátkovlnej vysielačky. Halenár prestáva definitívne hýbať aj vedomím a nepohnute leží v obave pred ďalším zhoršením situácie. Obava je zbytočná, trápnejšie to byť nemôže. V takom tichu sa dá čakať len na smrť. Smrť je však zlá, zákerná. Neprichádza. „Čo sa hovorí v takej situácii?“ vylieza odrazu z Halenára ako nestrávený potkan z hadej tlamy. Ani jemu, ani jeho žene nie je jasné, komu je otázka určená. Ďalšie ticho sa hromadí rýchlo, zakrýva a ťaží znemožneného Halenára viac ako Evu jej oceľovo-betónový paplón. V dome obesenca krič, povraz, kričí v duchu Halenár verše Paľa Hudáka. No povraz aj smrť sú stále ďaleko a riešenie samo neprichádza. Čakať na Evinu reakciu je čoraz nebezpečnejšie, a tak sa Halenár odváži k druhému pokusu: „Vadilo by ti, keby som si ešte chvíľku čítal?“
Eva Halenárová s očami v plafóne zisťuje svoje možnosti. Zlosť ju neprechádza. Naopak. Napriek tomu by chcela všetko otočiť, obrátiť úlohy, aby pochopila, čo sa deje v hlave jej muža. Nie je možné, aby jej chcel vedome ublížiť. Na to nie je stavaný a nedovoľuje mu to ani situácia, v ktorej sa momentálne nachádza. Možno, že príčinou je práve tá situácia. Eva si zahnala muža celkom do kúta. Tým veľkorysým návrhom vymazať manželovu neveru splodením spoločného dieťaťa narobila asi viac škody ako úžitku. Spravila zo svine otroka a zo seba sväticu. Nie žeby si chcela náhle priznávať vinu, no až teraz si uvedomila, že tá ponuka vôbec nemusela byť pochopená ako gesto odpustenia. Ešte väčšmi ponížila v sebaľútosti sa utápajúceho úbožiaka a začala v ňom mobilizovať obranné reflexy. V partnerskom vzťahu je aj úloha obete nebezpečná a agresívna. Výsledkom je totálne skratové správanie. Má Eva začať svojho muža ľutovať? Na ľútosť nemá Eva Halenárová ani pomyslenie, zlosť ju stále neprechádza. Naopak.
„Môžeš mi niečo vysvetliť?“ pýta sa Eva Halenárová. „Chcel som byť originálny. Nevyšlo to,“ smúti Halenár a zároveň sa teší, že na neho Eva nevyšla s polmetrovou mačetou, ale len s nevinnou otázkou. Eva konečne vytrhne oči z plafónu a šmarí ich spolu s prachom omietky do muža: „Naopak! Vyšlo ti to výborne. Som prekvapená.“ „Chcel som úvod našej spoločnej hry na husliach niečím oživiť. Dlho som o tom premýšľal.“ „Takže to máš natrénované,“ vypúšťa ďalší ironický jed Eva a pokračuje, „Mohol si aspoň naznačiť. Vlastne prepáč – to by už nebolo prekvapenie.“ PhDr. Alfonz Halenár sa trasie od zimy. „Nechápem, prečo ešte aj teraz zo seba robíš úbožiaka,“ prechádza Eva z útoku na pokraj plaču a prehadzuje na manželovo skompromitované telo paplón. Predstava, žeby títo dvaja ešte niekedy hrali spolu na husliach, je vylúčená. Po pyšnom majáku zostala v Halenárovi len obrovská diera.
„Nemohli by sme to vymazať? Vrátiť späť?“ pýta sa Halenár čítajúcej manželky asi po polhodine taktického mlčania. „Ako vrátiť?“ nechápe Eva. „Čo keby sme na všetko zabudli?“ Žena stále nechápe: „Na čo, na všetko?“ Chce od nej, aby zabudla na všetku bolesť, ktorú jej posledné mesiace spôsobil? Neurobila vari dosť pre záchranu pekného, čo napriek všetkému prežili? „Ak by si tu vstúpila ešte raz, bolo by to iné,“ oznamuje Halenár novú stratégiu. „To akože mám ísť von a zasa vojsť?“ nechápavo, no správne odpovedá Eva. „Bolo to nedorozumenie, prepáč,“ prosí Halenár. Eva tuší, že ak by teraz nad vecou premýšľala, malo by to ďalšie tragické následky. A tak raketovo vstáva a zatvára za sebou dvere.
PhDr. Alfonz Halenár vychutnáva príjemné teplo pod paplónom, no zároveň ho mučí priepasť v rozkroku. Pozbiera odvahu, odkryje paplón, posadí sa a nazrie do krátera. „Hu-húúú“! zahučí a ozvena neprichádza, až taká je jama veľká. Ak by Eva vstúpila v tejto chvíli, katastrofa by bola definitívna a možno by to bolo aj najlepšie. Napriek tomu sa čo najrýchlejšie znovu ukrýva pod paplón. Stihol to akurát, pretože dvere sa práve otvárajú. Prvé, čo Eva robí je, že nič neočakáva. Je to múdre rozhodnutie. Nechce pôsobiť, že preberá iniciatívu, no aj tak si vyzlieka župan a bez slova mizne pod vlastným paplónom. Rozpaky rozháňa milým, dúfa, že nie násilne vyzerajúcim úsmevom. „Mám problém,“ varuje Halenár skôr, ako by problém odhalila Eva. Eva sa však drží vlastnej stratégie a na varovanie nedbá. Opúšťa vlastný brloh a vkĺzne k mužovi. Mužov problém sa razom stáva aj jej problémom. Má ho v hrsti.
Za oknom sa v kŕmidle strháva ďalšia bitka o jeho obsah. Vrabcom sa oprávnene krivdí. Nemôžu za to, že sú vrabce. Sýkorkám sa nekrivdí. A možno aj krivdí. Ktovie, či si uvedomujú svoje výhodnejšie postavenie v očiach človeka. Ku kŕmidlu ich ženie rovnaký pud ako vrabce a vyčačkané kŕmidlo sotva vnímajú aj esteticky. Faktom zostáva, že aspoň na slovanských územiach sa zrno sype zásadne sýkorkám, zatiaľ čo po vrabcoch sa strieľa vzduchovkou. „Poďme sa rozprávať,“ navrhuje Eva Halenárová. Halenárovi do reči nie je. Starosti s priepasťou sa prepadajú do priepasti a sťahujú so sebou celého Halenára. Halenár už nie je len súčasťou tej priepasti, ostáva jej jedinou formou. „Keď som bol malý, dával som prednosť obsahu pred formou, presne ako tie vtáky bojujúce o zrno“ začína napokon Halenár rozhovor, ukazujúc hlavou k oknu. Eva síce neodpovedá, no reaguje pohľadom. „Keď som ťa tu čakal, sledoval som kŕmidlo na sýkorky. Spomenul som si na starého otca.“ „Pokračuj, počúvam ťa,“ posmeľuje Eva váhajúceho muža. „Príliš sa zaoberáme vlastnou individualitou či jedinečnosťou. Pritom, ak to poženiem do dôsledkov, tak človek vo svojej fyzickej podobe je len obyčajným nosičom genetickej informácie, ktorá putuje časom. Nosič je tej informácii ukradnutý.“ „Myslíš, že ňou pohŕda?“ skúma Eva a nepozorovane skúma aj situáciu pod paplónom. „Kto či pohŕda?“ zisťuje trochu v rozpakoch PhDr. Alfonz Halenár, pretože komplikovanosť pred chvíľou sformulovanej myšlienky mu nedovolila, aby si ju aj zapamätal. Napokon to skúša z iného konca: „Nechcem nechať nič na náhodu. Toto je výzva, aká sa nemusí zopakovať. Vlastne jedinečnosť chvíle jej to ani nedovolí.“ Halenár konečne cíti uvoľnenie napätia. Nechce sa však unáhliť a nútiť vyčerpané vedomie k opakovanému pokusu o nemožné. Bez akéhokoľvek zásahu vedomia sa odrazu Halenárova priepasť stráca vo vlastnom obsahu a mení formu. Informácia o náhlej zmene doputovala nie len do Halenárovho mozgu, ale aj do Evinej dlane. Dravá rieka je mimo koryta, maják sa hrdo hlási o poslanie a je pripravený plniť všetky funkcie.
PhDr. Alfonz Halenár zapaľuje obrovské lustre, jemným tlesknutím dlaní skontroluje akustickú kvalitu priestoru, galantne pomôže svojej manželke Eve pri chôdzi, plavbe aj lete a privádza ju k stojanu, na ktorom je už otvorená partitúra. Nástroje sú naladené, vyhladnuté ticho čaká na hudbu, hra na husliach môže začať. K harmónii dochádza vďaka proporcionálnemu kladeniu dôrazu na formu aj obsah. Túžba brať a dávať sú zosynchronizované a v rovnováhe. Akékoľvek preferovanie hociktorej zložky by ublížilo celku i favorizovanej časti.
„Neplaš ich stále,“ karhá milo Eva svojho muža, stavia sa na špičky a bozkáva ho na spánok. Obaja stoja nahí pred oknom a sledujú štylizované kŕmidlo pre sýkorky. Je zdrojom spomienok na detstvo, ale aj obrazom najaktuálnejšej prítomnosti plnej kontrastov malého a veľkého, pudového a racionálneho, ľudského a zvieracieho sveta. Pohľad do budúcnosti vychádza len z kontextu poslednej udalosti a so zobúcimi vtákmi zrejme nesúvisí. Napriek tomu sa zobúci vták stáva na chvíľu prienikom všetkého, je to symbol aj znak, ryba aj rak. Boj o zrno pokračuje, je nekonečný.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Stano Bubán: Intimacy X (2005, kombinácia techník na papieri, 145 x 100 cm).
O autorovi
Ján Mičuch sa narodil 22. novembra 1964 v Košiciach, kde aj žije. Venuje sa písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov, vydal básnickú zbierku Ticho, tichšie, horúco a audiokazetu s výberom rozhlasových fejtónov Denník cestovateľa v Supershope. Publikuje aj na internete www.micuch.sk. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Zbytok svojho literárneho, ale aj civilného života chce venovať už len naprávaniu informačných krívd na krhútskom národe.
