Trápil som sa, vlastne laškoval som so saténovými vláknami divadelnej feérie Slnovraty, ktorá mala byť čosi podobné ako Manon Lescaut či Loretka.
Písal som bez prestania dňom i nocou ako posadnutý; rýmoval, zliepal som výstupy, kosílil a rozuzľoval situácie. Za pol druha dňa bola hra hotová, mihala sa mi v nerozlúštiteľných písmenách po franforcoch pozháňaného papiera.
Oči boľavé, krvavé, nevidel som: ba videl, vnútorným zrakom, akýmsi slepým črevom – všetko fľakaté. Popísané papiere som hodil do koša.
Tentoraz sa na mňa Bidlov Nezval zhovievavo usmieval.
Kacírske chúťky
K veršovanej hre Slnovraty som sa vrátil neskoršie. Na podklade z koša vydolovaných papierov som ju prepracoval, uhladil, možno zlepšil a zavrel do zásuvky. Po oslobodení hra vyšla tlačou a zostala knižným dokladom o kacírskych chúťkach jedného z nadrealistov.
Preklad Rimbaudovho diela a štúdia Božský rošťák J. A. Rimbaud zažiarili na mojej internátnej oblohe súčasne, podobné lampiónovej slávnosti s rozosiatym ohňostrojom. Predstavovali dve luny. Nevedno, ktorá vysiela a ktorá pohlcuje. Či Rimbaud obludnie Šaldovým prienikom, alebo Nezvalov preklad poľudšťuje v jaskyni tiene.
Pravdaže, ide o dva od seba nezávislé činy. F. X. Šalda neinterpretoval Rimbauda na základe Nezvalových prekladov a Nezval chápal Božského rošťáka zvrchovane a príslovečne svojsky, čím nechcem povedať, že diametrálne odlišne. Dve osobnosti – dva kremene sa dotkli balvanu geniality: v tom bola tá slávnosť, to polárne žiarenie.
Nezval a Šalda proti sebe
Ináč Nezval so Šaldom nežili v stojatej idyle. Pri všetkom rešpekte niekoľkokrát proti sebe namierili ostrie. Kde-tu však svoje perá, zviazané vo fasces sine securis, svorne namierili proti pretvárke, proti maškarám malomeštiackej prudérie.
Mňa ako nadrealistu zaujal ich boj o jedného z otcov surrealizmu – o Lautréamonta, ktorého vydanie v češtine napadol roj sršňov, pohoršený odvahou umeleckej i morálnej slobody prekliateho básnika. Maldororove spevy Isidora Ducassa comte de Lautréamonta preložil Karel Teige s Jindřichom Hořejším. Oprávnenosť tohto činu bránil popri Šaldovi práve Nezval.
Mrzelo ma, že som sa dočítal o bojoch, ale aj že som nemal možnosť, okrem niekoľkých úryvkov, poznať celé, rozsahom ináč neveľké Lautréamontovo dielo ani v preklade, ani v origináli.
Rimbaudove verše
Ujmu som si vynahrádzal aspoň pri Rimbaudovi.
Začal som od šlabikára, ktorý šestnásťročný chlapec zostavil pre dospelých a kmeťov zatuchnutej poetickej školy.
Začal som od Samohlások, veršov prubířských, od akých odskakuje oceľ necitlivého prekladateľa, preto úspešne sa ich môže zmocniť iba zmyslový fenomén, plnotučný umelec.
Pokračoval som Ilumináciami na mieste, kde si básnik prenajíma obílený hrob s vystrčenými cementovými hranami – veľmi hlboko pod zemou, kde si v trpkých chvíľach vymýšľa safírové a kovové koule, kde je pánom mlčania.
¶
Oči boľavé, krvavé, nevidel som: ba videl, vnútorným zrakom, akýmsi slepým črevom – všetko fľakaté. Popísané papiere som hodil do koša.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Medzititulky SME, pokračovanie nabudúce
