.
Z mojich nadrealistických kolegov raný Fabry ma očaril exotikou, Reisel zaujal inovaťou poetickosti, Bunčák iritoval výronom démoniky. Ani jedného som nenapodobňoval. Mojím trvalým ideálom zostával Nezval, jeho ženy v množnom čísle a mestá s prstami dažďa.
Slovenská nadrealistická skupina sa vyznačovala menšou fundovanosťou než česká, no množstvom tvorivých básnikov bola početnejšia.
Lenže Vítězslav Nezval sa košatel a strmel do intenzity i extenzity. Na druhej strane súrne by sme boli potrebovali výtvarníka surrealistu, povedzme Šímovho typu, jemného lyrického ladenia. Veď Fabry sa špecializoval iba na koláže.
Bez kontinuity s Čechmi
Ako som spomenul, na spoluprácu s českými umelcami sme nesmeli ani pomyslieť a koncepciu zborníkov bolo treba riešiť bez ich účasti, ba bez ich vedomia. Pretrhnutie kontinuity s českou intelektuálnou sférou podmieňovalo každý publikačný čin; keď sa tak stalo, mohli sa privrieť oči aj pred francúzskym „zvrhlým“ vplyvom aj pred poškuľovaním po vzdialenejšej exotike.
Vítězslav Nezval, aj keď nezaradený do zborníka poézie a umenia Sen a skutočnosť a nasledujúcich činov, žil s nami trvalo, bytostne. Fyzicky nás delilo stopäťdesiat kilometrov, pretože v tie roky sa väčšinou zdržiaval u rodičov v Brne, kde trochu písal, viac kreslil, maľoval a hlavne utešoval sa hudbou.
Nad vlnami Dunaja, vo vysokoškolskom internáte, prevracal som listy plešivejúcich platanov a desiatok kníh naozaj „rozhľadenej“ knižnice.
Dopĺňal som si medzery v Nezvalovi, či už to boli manifesty, básnické zbierky, textové experimenty, výtvarné štúdie, alebo romány a veršované hry.
Parafrázovanie parafráz
Znova som sa zahrúžil do villonovských balád, do jeho nedostižných parafráz, ktorých otcovstvo som prisúdil Nezvalovi dávno predtým, ako zaň bolo možno dať ruku do ohňa.
Neodolal som, začal som parafrázovať parafrázy; sprvu pokusne, neskôr systematicky, až sa rozrástli na celý cyklus. Vo finančnej tiesni som zopár z nich uverejnil v Eláne.
Horšie, že pod vlastným menom. V tomto som, bohužiaľ, Nezvala nenapodobnil, hoci sa mi pozdával jeho šibalský kúsok: ako zavesil balík s „hořkými“ baladami na kľučku dverí nakladateľa Borového (aspoň v karikatúre!) a podstrčil do literatúry figúrku Roberta Davida. Málo chvály od cudzích a množstvo výčitiek od vlastných padlo na moju hlavu.
Nezval namiesto snúbenice
V internáte si kolegovia vysokoškoláci vkladali do rámikov snúbenice alebo filmové divy. Nad mojím stolom hľadela zo steny Nezvalova karikatúra od Františka Bidlu. Ukoristil som ju z Kritického měsíčníka a pripísal na ňu iba mne zrozumiteľnú vetu: C'est toi, Isidore!
Nahováral som si, že mi reguluje fantáziu, pritom však, keď som naňho vzhliadol, skôr sa mi zdalo, že jeho priestranné čelo sa brázdi iróniou.
Akoby mi vravel: „Čo je veľa, to je veľa, priateľu!“
Nad mojím stolom hľadela zo steny Nezvalova karikatúra od Františka Bidlu. Ukoristil som ju z Kritického měsíčníka a pripísal na ňu iba mne zrozumiteľnú vetu: C'est toi, Isidore!
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Medzititulky SME, pokračovanie nabudúce
