SME
Streda, 1. február, 2023 | Meniny má Tatiana

Jana Juráňová: Biela technika

„Čo máš pre mňa nové, moja? Šunčička, cesnaková nátierka, treska, zákusky. Slaninu si nechám na nočné blúdenie po byte.

Mlčíš. Neodpovedáš. Nepýtaš sa. Len ponúkaš. Dávaš možnosti. Každý muž by ocenil tvoju ochotu a pripravenosť. No žiaden by nevedel s tebou zaobchádzať tak šetrne a láskavo. Lebo veď treba sa vždy postarať o to, aby si mala čo ponúknuť.

Sme kamarátky. Veľmi dobré kamarátky. Náš vzťah je jasný, čistý, priezračný, obohacujúci. Netreba sa v ňom donekonečna špárať a ustavične ho riešiť. Obom nám to takto vyhovuje. Kto sa takým niečím môže pochváliť?

Zájdem do obchodu, nakúpim, odreagujem sa pri tom. Donesiem to všetko domov. To je najťažšia fáza celého procesu. Na duši ma však blaží pomyslenie, že to robím len pre teba a pre seba. Nevykrmujem nijaké darmožráčske ovísajúce pivné brucho. Pivo nekupujem vôbec. No a potom to doma povykladám. Najprv pekne na stôl. Ešte raz sa pokochám pohľadom na pestrý sortiment. A potom začnem ukladať. Vajíčka do priehlbiniek na boku. Mlieko do vnútorného priestoru dverí. A dovnútra: majonézu, maslo, ramu, nátierky, salámy, syry, paštéty, zákusky pekne zabalené, aby nenapáchli. Do spodného priestoru čerstvú zeleninu a ovocie. Niet nad zdravé stravovanie. Po tých všetkých údeninách a krémešoch...

Keď je to pekne všetko v tvojom vnútri, zatvorím dvere a pohladkám ťa po nich. Tak som to videla v akejsi reklame. Ale v tej reklame sa chladnička správala šialene. Vyvrhovala zo svojho vnútra všetko, čo je údajne nezdravé. A ponechala si len akýsi syr, absolútne nemastný a neslaný, to už človek môže jesť aj lepidlo na papier pomiešané so zvyškami gumy, ktorou decko vygumovalo knihy na konci školského roku.

Ty nie si šialená. Si správna. A tak, keď zatvorím tvoju vrchnú časť, tvoju hruď, kde prebýva tvoja duša, tvoje srdce... keď teda zatvorím horné dvierka, otvorím pokladnicu tvojho vnútra, tvoju základňu. A tam, do mrazničky pekne poukladám kuracie krídelká. Už len pomyslenie, ako ich budem vyprážať, alebo si ich urobím opekané na mandliach a sójovej omáčke, mi navodzuje pocity absolútnej blaženosti. Vždy je dobre, keď sa človek má na čo tešiť. Po chvíľke rozkoše poukladám aj mrazenú zeleninu, a napokon zmrzlinu. Tú s opraženými orechmi. ’Tá je najlepšia,‘ oznámil mi chlapík v obchode, ktorý sa práve prehrabával medzi mrazenými výrobkami. Ja som sa práve rozhodovala medzi straccatelou a jahodovou. Ani neviem prečo, poslúchla som ho. A predstav si, mal pravdu. ’Všetky som už vyskúšal a zostal som pri tejto,‘ oznámil ešte. Milo som sa na neho usmiala a odkráčala som k pokladni. Už len to by mi chýbalo, nadväzovať v obchode nejaké zmrzlinové známosti. Zrejme si práve napĺňal svoju chladničku. Alebo chladničku pre celú rodinu. A keby aj chladničku len sám pre seba. Nikdy by som už nechcela žiť s chladničkou niekoho iného. Tobôž nie žiadneho muža. A už vôbec by som žiadneho nepustila k tebe, moja milá. Aby ťa vyžieral a obťažoval častým chodením, alebo dokonca na mňa pokrikoval: ‘Podaj mi hento, podaj mi toto!’ Nikdy! Nikdy už nedovolím, aby sa k mojej Miluške niekto správal takto surovo.“

Pohladká ju po rukadle na otváranie a potom po boku. Tam má magnetmi poprichýtané akési odkazy – sama pre seba. Krv, cholesterol, srdce, vybrať lieky. Miluška jej vždy chápavo a jemne pripomenie, aby sa starala aj o svoje zdravie. Ešte že sú na svete také šikovné tabletky, ktoré to všetko dokážu vyrovnať. Pohladká ju ešte raz.

„Ani jeden chlap by sa s tebou nerozprával tak úprimne, od srdca k srdcu,“ pošepká jej. „Srdce na smotane si urobím v sobotu. Tíško si hudieš v mojej kuchyni, keď prestaneš, v byte je ticho, počuť iba tikot hodín a odkvapkávanie vodovodného kohútika, splachovanie u susedov...“

Keď v byte spolu osameli, koľko je to už? Sedem rokov? Bude to už osem. Zostala tam len ona a chladnička. Všetko ostatné si poodnášal preč. Spávala na akomsi čudnom ležadle a v noci sa strhávala zo sna. Ani sama nevedela, čo ju to vlastne zobudilo, no mala pocit, že v byte straší. V obývačke tikali hodiny. Inak bolo všade absolútne ticho. Občas niečo puklo v potrubí, občas niekto prešiel v byte nad ňou. A potom ten zvuk. Ako keby niečo spadlo, buchlo, zahrmotalo. Nevedela si to vysvetliť. Až po čase na to prišla. Chladnička, ktorá sa automaticky vypínala a zapínala a vydávala pri tom zvuky. Žila.

Keď ju po nejakom čase od odchodu svojho muža otvorila, zhrozila sa. Všetko tam páchlo. Tak dlho v tomto byte nikto nič nekonzumoval – okrem nejakých keksov, čo si kúpila cestou z práce v novinovom stánku. Chladnička bola plná zásob ešte z čias, keď verila v jeho lásku a vo svoju lásku a s láskou mu nakupovala... Mala vtedy v pláne pripraviť slávnostný obed asi k jeho narodeninám, už si to nepamätá. Schválne zabudla, lebo si to nechce pamätať. Je to zbytočné. V každom prípade, v chladničke boli dosť veľké zásoby. Miluška - vtedy ešte nemala meno - bola prepchaná, zaťažená. Dlho ju nikto neotváral. On tam už nebol a jej nechutilo. Až keď prišla na to, čo v noci vydáva tie strašidelné, príšerné zvuky, otvorila ju. A celý deň sa hrabala v jej útrobách. Vypla ju, nechala odmraziť. Kopu vecí povyhadzovala. Vyumývala ju octovou vodou. Zabehla kúpiť pohlcovač pachov. Potom nakúpila čerstvé potraviny. A skamarátili sa. Tým sa začala nová etapa v jej živote. Už je to dávno. Za ten čas sa toho zmenilo málo a veľa.

„Začíname sa podobať. A nevadí mi to. Nič ma nevyrušuje. Mám svoj denný režim: práca, nákupy, jedlo, spánok. On, ten, čo odtiaľto odišiel, ma už dávno nezaujíma. Niekedy sa stretneme. Len tak náhodou. Nevyhýbam sa mu, tým by som sama sebe len potvrdila, že je pre mňa ešte dôležitý. Nie je. Minule mi povedal, že som už ako ty. Hm. Myslel si, že sa urazím. Chcel ma ponížiť. Nič iné nevie. Usmiala som sa na neho a poďakovala som mu za kompliment. Ktovie, prečo potrebuje urážať svoju bývalú ženu. Veď by mal byť šťastný s novou, štíhlou, čo drží diéty a jemu, naopak, servíruje samé dobroty. Z čoho môže byť až taký frustrovaný, že sa do mňa začal navážať, hoci už nemáme nič spoločné? Nenašiel svoje šťastie a teraz zapára. Možno žiarli. Nebudem nad tým rozmýšľať, no teší ma to. Zrejme si všimol, ako zo mňa priam sála skutočnosť, že ja, jeho bývalá, mám niekoho naozaj rada. Aj keď je to iba vec, predmet. Ale akéže iba. Akéže iba!

A prečo by žena nemohla mať tvar chladničky? Kto nariadil, že také tvary nie sú vhodné? Je to len a len vec pohľadu. Nie. Nie je to vec pohľadu. Je to vec pocitu. Po celý čas, čo som s ním žila, som jedla zdravo, alebo som nejedla vôbec nič. Varila som pre neho a sama som si odopierala, chudla som, aby som sa mu páčila. Oblečená, nahá, v plavkách, v posteli, v uteráku, keď som vyšla zo sprchy. Cvičila som o dušu, chodila som sa potiť do posilňovne, na aerobik. Kontrolovala som si záhyby na bruchu, kým jeho som s láskou potľapkávala po pivnom bruchu. S láskou a porozumením. A figu mi to pomohlo. Figu. Áno. Dám si figu. Kandizovaná, zaliatu do cukru. A k tomu sušené marhule. Sú vynikajúce. Aspoň sa upokojím. Lebo inak by som začala kričať od zlosti. A to naozaj nestojí za to.“

Hneď po jeho odchode často kričala od zlosti, nadávala mu v jeho neprítomnosti, určite sa to ozývalo v celom byte. Susedia si možno aj preto nevšimli, že on dávno odišiel. Aj keď si zasa, naopak, možno všimli, že z bytu poodnášal všetko okrem chladničky. Lebo na novom si kúpil modernejšiu, lepšie vybavenú.

Keď tak bola raz sama v kuchyni len s Miluškou, pristihla sa, ako kričí. Miluškou to heglo, automaticky sa vypla. Zmĺkla, prestala fungovať. Kričala vtedy: ‘A to mi akože nemalo vadiť, čo? Že ty máš pivné brušisko a ja nežeriem, čo? Nemalo, čo?!’ A vtom si uvedomila, že Miluška sa zasekla. A tak ju odprosila: ‘Prepáč, zlatko, že kričím na teba, ty za to nemôžeš. Človek niekedy neprávom kričí na bytosť, ktorú najviac potrebuje. Poznáš všetky moje tajomstvá. Len ty vieš, s čím všetkým som sa ti zdôverila v najťažších chvíľach, keď odo mňa odišiel. Nemala som vtedy nikoho, len teba.’ Miluška to pochopila a znovu začala pokojne priasť. Pokojne a spokojne. A tak si sadla ku kuchynskému stolu, vybrala z Milušky zákusky, z príborníka malú lyžičku a začala len tak z papierového podnosu jesť. Miluška sa na ňu dobrotivo dívala. Dopriala jej, veď sú kamarátky. A aké. Nežiarlia na seba. Pomáhajú si. Opatrujú jedna druhú. A tak sa znovu raz rozhovorila.

„Ozaj, už som ti hovorila, čo povedal v svadobnej sieni po sobáši ten, čo nás oddával? Poslanec. Akýsi poslanec. Mal na sebe ozdobu, bol taký celý roztečený, pár chlpov na hlave sa pokúšal uviesť do stavu učesanosti, no asi sa mu to nikdy nepodarilo. Keďže sa však nevidel, bol so sebou spokojný. Chcel byť vtipný. Veď na svadbe má byť veselo. A tak sa ma spýtal, mňa, nevesty, oblečenej v bielom, že či viem, aký je rozdiel medzi nevestou a bielou technikou. Nahlúplo som sa usmiala, tak ako sa na mladú, krásnu a práve šťastne vydatú ženu patrí. Nikdy to nezabralo a vždy znovu a znovu som to skúšala. Usmievať sa nahlúplo a šťastne. Až teraz, keď mám už len teba, som s tým prestala. Človek sa učí celý život. Ale aj keby som sa neusmievala nahlúplo a šťastne, aj tak by mi to nepomohlo. Je to jedno. Keď som chvíľu rozpačito mlčala, lebo som zase raz nevedela odpovedať na položenú otázku, on mi to vysvetlil: ‘Nijaký. Nijaký rozdiel.’ A roztiahol ústa do nahlúpleho širokého úsmevu. Môj úsmev bol vtedy kyslý. Áno, viem, máš tam aj uhorky v kyslom náleve. Dám si. Dobrý nápad. Nevesty nie sú na elektrinu, sú na vlastný pohon. Nestihla som vtedy byť vtipná. Môj vtedy muž sa vtedy zasmial. Zarehotal. Aj svedok sa zasmial. Všetci sa zasmiali, niektorí sa zarehotali. A všetky mlčali. Všetky prítomné boli ticho. Počula som to ticho v tom rehote. Ani jedna sa nezmohla... Ani ja. Tak to chodí. A to bola moja veštba. Veštba pre mňa a moje manželstvo. Biela technika. Biela ako znak čistoty. Práčka, potom sporák, ktorý treba večne čistiť. A chladnička. A potom ešte umývačka riadu. Ale tú si vzal so sebou, aby mohol obdarovať svoju nastávajúcu a venovať jej darček, ktorý je symbolom pomoci a solidarity. Muži kupujú umývačky riadu, keď majú zlé svedomie alebo keď cítia, že ho raz budú mať. Umývačku by som už nechcela.

Mám teba, moja pekná. A vôbec mi nevadí, že sa podobáme, Čoraz viac. Je mi cťou, moja milá, najmilšia kamarátka.“

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

O autorke

Jana Juráňová sa narodila 11. februára 1957 v Senici, vyštudovala ruštinu a angličtinu. Bola dramaturgičkou v Trnavskom divadle, pracovala v Literárnovednom ústave SAV, bola zástupkyňou šéfredaktora Slovenských pohľadov, komentátorkou Slobodnej Európy, v roku 1993 so spolupracovníčkami založila feministický kultúrny, vzdelávací a publikačný projekt Aspekt, v ktorom doteraz pracuje.

Preložila mnoho diel zahraničných feministických autoriek, okrem iných Nevestu zbojníčku Margaret Atwoodovej (1998).

Je autorkou divadelných hier Téma Majakovskij (1986), Salome (1989), Misky strieborné, nádoby výborné (1997, knižne 2005). V próze debutovala poviedkami Zverinec (1994). Vydala knihy pre dospelých: Siete (1996), Utrpenie starého kocúra (2000), i pre deti: Iba baba (1999), Bubliny (2002), Babeta ide do sveta (2003), Ježibaby z Novej Baby (2006). Jej najnovší román sa volá Orodovnice (2006).

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. O najlepšie komunikujúcich značkách rozhodne aj verejnosť
  2. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť?
  3. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to
  4. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi
  5. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať?
  6. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu
  7. Ako skĺbiť remeslo a moderné technológie? Inšpirujte sa Bajkery
  8. SCANDI 2023: prehliadka súčasného severského filmu
  1. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť?
  2. O najlepšie komunikujúcich značkách rozhodne aj verejnosť
  3. Ako možno získať prídavky na dieťa v Nemecku?
  4. Kupujete balenú vodu? Vypočítajte si, koľko za ňu ročne miniete!
  5. Táto váha berie vaše chudnutie vážne: Kalórie počíta za vás!
  6. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to
  7. Svalovice sa netreba obávať
  8. Students today, innovators tomorrow, learners forever
  1. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi 11 943
  2. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu 7 251
  3. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť? 3 008
  4. Zdravie bez liekov. Lekár namiesto nich predpisuje studenú vodu 2 213
  5. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať? 2 099
  6. Stockerka štartuje predaj bytov s cenami, ktoré prekvapia 1 512
  7. Benátky a Verona: zažite pôsobivé kúsky mozaiky severu Talianska 1 407
  8. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to 1 195
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Metropolitný inštitút Bratislavy: Umenie vo verejnom priestore by nemali nahrádzať vyprázdnené atrakcie
  2. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  3. Oskar Kaman: Ako magistrát (ne)získal 1,6 milióna eur do rozpočtu
  4. Michal Feik: Zmena klímy v mestách. Výsledky prieskumu obyvateľov
  5. Martin Gajdoš: Prečo sa o trhovisko na Žilinskej oplatí bojovať?
  6. Róbert Thomas: Budíček! Vstávajte, prišli smetiari
  7. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave
  8. Post Bellum SK: Kaviarne: dobrá adresa, politika aj štamgasti
  1. Peter Remeselník: Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel ! 6 069
  2. Věra Tepličková: Výlet v Bratislave (z denníka žiaka 3. ročníka ZŠ z Piešťan) 5 173
  3. Ivan Beňovič: Ruský rubeľ sa svetovou menou nestane 4 697
  4. Rastislav Puchala: Vraj je to sfetovaný trpaslík 3 923
  5. Dušan Koniar: Dzurindov projekt valcuje čítanosť aj diskusie 3 421
  6. Rastislav Puchala: Starosta je ruský troll 3 333
  7. Ján Šeďo: Sliepky na Ukrajine sú iné ako naše ? 3 238
  8. Tereza Kazdová: Fico má rád pekné ženy, Babiš je na blondíny. Verejný diskurz volá po feministoch 3 170
  1. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 55. - Antarktída - Ako sa vydali Vivian Fuchs a Edmund Hillary naprieč Antarktídou (1955-1958)
  3. Jiří Ščobák: Je nový II. pilier dlhodobo udržateľný? Ktoré zmeny sú pozitívne a ktoré negatívne?
  4. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)
  6. Jiří Ščobák: Tipovanie je cesta do pekla. Aj keď to robíte so štátnou firmou
  7. Jiří Ščobák: Avatar 2: Začátek nového příběhu
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 53. - Antarktída - Druhá Byrdova antarktická expedícia (1933 - 1935)
SkryťZatvoriť reklamu