SME
Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Ján Birčák: Derniéra

Stojíme pred malou súkromnou galériou umiestnenou v bočnej uličke v centre mesta. Šesť hodín večer, koniec leta v Nových Zámkoch.

Ja, Bihi, bratia Harišovci a s nami kopa pozvaných a nepozvaných hostí, zvedavých na posledný deň galérie. Chodievali sme sem často, ale nikdy nič nekúpili. Napriek tomu sme dnes tu a Bihi zachytáva udalosti na požičanú kameru.

Majitelia galérie poňali túto akciu ako okázalý pohreb so smútočným prejavom predneseným smútiacimi pozostalými, s hromadou pozvaných a sponzorov.

Pofajčievame a hodnotíme okolostojacich. Zišla sa tu znôška rôznych týpkov: intelektuálov, uletených uctievačov nezávislej a alternatívnej hudby, postmodernistov, pracovníkov miestnej kultúry a normálnych konsolidovaných občanov, čo sem zablúdili viac-menej omylom alebo nepochopiteľnou zhodou okolností.

Známy pohrebák dodal autentickú rakvu a rekvizity – vysoké svietniky, sviečky, čierne súkno a pohrebné vence s fialovými stuhami. Rakva v strede miestnosti je naplnená množstvom fliaš šumivého vína, ktoré poskytol majiteľ masážneho salóna.

Smutno-vtipné príhovory vysvetľovali dôvody ukončenia činnosti tejto ojedinelej ustanovizne. Poslušne sme vyčkali, kým dohovorí posledný rečník. Poplakali sme si, pospomínali a konečne je tu chvíľa otvárania fliaš, vystreľovania zátok, čas ligotavých očí a rozjarených úsmevov na lesknúcich sa tvárach, zmätené dialógy s neznámymi osobami...

Smútok, ak tu vôbec dajaký bol, je zrazu preč, mám pocit, že už tu nikoho žiadna súkromná galéria nezaujíma, kašlú na ňu, je im úprimne ukradnutá. Nemám im čo zazlievať. Som taký istý.

Dokonalý kar. Pocit takzvaného aktívneho spoločenského života. Pohybujeme sa po miestnosti s blahosklonným výrazom, kamera ticho bzučí, červené svetielko žiari, páska sa točí a zachytáva túto chvíľu pre budúce generácie. Šumivé víno ľahko steká dolu hrdlom pozostalých, chutí a povzbudzuje k extrovertným modelom správania. Tvoria sa hlúčiky, skupinky, gestikulujú divoko, hlasitosť stúpa, zábrany miznú. Kamera tíchne, všetko podstatné je nasnímané.

Zbadám ju stáť v rohu, celú v čiernom, skoro smutnú, pôsobivú. Predieram sa k nej, rozprávame sa, je to ľahké a samozrejmé, vôbec nad tým neuvažujem. Automaticky vravím správne slová, volím vhodné gestá, mimiku tváre... Reaguje presne, ako si želám, vychádza v ústrety, je koniec koncov sama a cení si moju pozornosť. Pripojí sa Bihi a Harišovci, všetci spolu plodne debatujeme, skoro by som povedal bavíme sa, ale k úplnej spokojnosti mi chýba možnosť byť s ňou sám. Nachádzame pozoruhodné množstvo spoločných tém, ktoré by mohli voľnejšie oscilovať v menej hektickom prostredí. Katka podotkla, že tu je to už o ničom a možno by bolo vhodnejšie presunúť sa niekam inam, napríklad k nej do bytu. Do kufríka od kamery nenápadne naukladáme zo tri fľaše a bez rozlúčky sa vytrácame. Katka býva v ošarpanom paneláku pri železničnej stanici, v prostrednom vchode na treťom poschodí, v jednoizbovom byte. Posadali sme si do izby, otvorili prvú fľašu a pripili si. Starší Hariš objavil na skrini zabudnuté jablko, posadil sa do kúta, odkiaľsi vytiahol kovový tĺčik a pomaly, veľmi cieľavedome ním drvil jablko na nechutnú kašu.

– Toto je super performance, o rok to predvediem na festivale, medzi tými p... upútam zaslúženú pozornosť. „Smrť jablka“ alternatíva jak sviňa, – povedal uveličene a ďalej drvil nebohé jablko.

Fľaše sa nečakane rýchlo vyprázdnili, ale smäd ostal neuhasený. Ja a starší Hariš sme sa vydali na trestnú výpravu za chľastom. Za rohom, na železničnej stanici, fungoval nonstop bufet a v ňom všetko to, po čom naše smädné hrdlá túžili. Kúpili sme dve fľaše lacného bieleho vína a dali sa na cestu späť. Statočne sme sa dotackali na tretie poschodie, uvítaní malátnymi prejavmi nadšenia, prameniaceho z nedostatočnej viery v náš skorý návrat. Nikto z tejto malej spoločnosti už nepotreboval konskú dávku vína, aby potichu priznal kapituláciu. Sedel som vedľa Katky, chrbtom opretý o stenu a svoj lenivý jazyk som mal hlboko v jej ústach. Nebránila sa. Moji spoločníci pochopili zbytočnosť ďalšieho zotrvávania v byte. O chvíľu sme boli sami. Nemohol som uveriť svojmu šťastiu, poznajúc mladého Hariša ako povestného mrdokaza. Dali sme sa do toho s veľkou dávkou energie, nadšení objavovaním vzájomných tajomstiev. Keď sme boli v najlepšom, zazvonil telefón. Ignorovali sme ho, ale po piatich minútach vytrvalého vyzváňania sa Katka vzdala a zodvihla slúchadlo. Zatiaľ som trpezlivo vyčkával, rozvalený na chrbte, fajčiaci cigaretu. Stála ku mne otočená chrbtom a tlmene komunikovala s neznámym volajúcim. Slovám som nerozumel, ale zdala sa mi pekne nervózna. O chvíľu zložila a otočila sa ku mne.

– Máme problém. Musíš hneď vypadnúť. Obliekaj sa. Vysvetlím ti to neskôr, teraz nemám čas.

Rýchlo som sa obliekol. Katka sa zmätene ospravedlňovala a navrhla mi, aby som prišiel inokedy, napríklad zajtra dopoludnia. Rozlúčil som sa a vypadol.

Ráno o desiatej som zvonil pri Katkiných dverách. Otvorila mi celá vysmiata a ťahala ma dnu. Vpadol som do malej kuchynky a ostal mierne prekva­pený. Za stolom sedel asi sedemnásťročný chalan.

– To je môj brat, – povedala Katka a tlačila ma do vedľajšej izby. Nebude nás otravovať, neboj sa.

Nebol som si tým úplne istý, ale spoľahol som sa na ňu. Zatvorila dvere a sadla si na pohovku.

– Čo s načatým večerom? – spýtal som sa.

– Budeme pokračovať tam, kde sme včera prestali, nie?

Cítil som sa pomerne čudne, mysliac na Katkinho brata, ako sedí v kuchyni a pozorne načúva zvukom ozývajúcim sa z izby. Bolo mi všelijako.

– Nemysli naňho, nepríde sem.

Ležali sme na úzkom diváne a venovali sa len sebe. Katkinho brata som pustil z hlavy. Pomaly a takmer spontánne som sa blížil k záveru, keď som kútikom oka postrehol akýsi pohyb. Nepatrne som pootočil hlavou. Dvere do izby boli mierne odchýlené a zo vzniknutej škáročky na mňa hľadelo jedno všetečné a skúmavé oko. To ma podrž! Brat špehuje sestru pri jej príležitostných sexuálnych aktivi­tách, spájajúc tak príjemné s užitočným. Čo-to odkuká a neskôr využije v praxi a ešte sa aj pobaví pohľadom na upachteného chlapíka v sestrinej posteli, čo sa smiešne pechorí a dychčí ako starý astmatik. Niečo sa vo mne zaseklo, ale snažil som sa nedať najavo zdesenie. Katka si pravdepodobne nič nevšimla.

O pätnásť minút už sedíme v kuchyni a pijeme čaj. Ja, Katka a jej podarený braček. Špehúň! Teraz sa tvári ako stelesnená nevinnosť a roztržito listuje v učebnici dejepisu. Zo zamyslenia ma vytrhol štrkot kľúčov a otváranie dverí. Vchádza vysoký, asi tridsaťpäťročný muž, oblečený v elegantnom sivom obleku. Katka sa len pokojne usmeje a kývne mu. Musela ho čakať.

– Zoznámte sa. Toto je môj manžel Nandy.

Len ťažko sa mi podarilo skryť prekvapenie a sklamanie z takéhoto nečakaného odhalenia. Mohol prísť o niečo skôr a milý braček by od neho vybral vstupné. Nandy pôsobí absolútne uvoľneným dojmom. Zdá sa, že nemá žiadne podozrenie. Podáme si ruky, niečo nesúvislé zašomrem a roztržito chlípem horúci čaj. Nandy zatiaľ obstaráva potrebnú konverzáciu.

– Viete, obchod mi zaberá takmer všetok voľný čas, som často na ces­tách, je to na plný úväzok, ale akonáhle si ukradnem chvíľu, venujem ju tuná mojej láske Katke, a potom hudbe. Hudba, to je moje ! A hlavne symfónie. Japonské symfónie, aby som bol presný. To vám je paráda. Yashito Hodoshi, počuli ste už niekedy to meno? Nie? To je absolútny génius, priekopník a novátor, tvorca zaujímavých a šokujú­cich kompozícií. Je autorom rozsiahlej skladby „Toshiba v ríši oponentov“, nič vám to nehovorí? Základom skladby je jedna téma, ktorá prechádza mnohými premenami, metamorfózami v pohybe i farbe, pričom sa skladba vyznačuje jednoliatosťou a nemá nič spoločné s tematickými variáciami. Hodoshi je mocne spätý s tradíciami a iba nový zvukový rámec odlišuje jeho hudbu od línie tradicionalistov, ku ktorým treba zaradiť dokonca aj neskoršieho Hindemitha. Skladateľ je veľmi originálny. Okrem zriedkavého uzavretia formy v rámci jedinej časti prekvapuje svojrázne inštrumentálne zloženie, originálne použitie intervalov spoločných pre väčšinu tém a motívov a napokon skvele rozložené napätie s kulminačným bodom pred záverom diela. Hudba sa vyznačuje virtuóznym temperamentom, skvelou konštrukciou a prudkým, živelným spádom, výborne zdôrazneným a miestami jednoducho prebratým bohato a rôznorodo použitými bicími nástrojmi. No ale dosť bolo teórie, ak si chcete urobiť konkrétnu predstavu o Hodoshiho tvorbe, ochotne vám poskytnem svoje nahrávky. Príďte nás niekedy navštíviť, vypočujeme si jeho najnovšie dielo „Anabáza siedmeho hlasu“.

Ešte chvíľu som posedel, ale nebolo mi do reči. Slušne som sa rozlúčil a opustil byt. Katka ma vyprevadila až ku vchodovým dverám.

– Bolo to presne načasované, nemyslíš? Keby prišiel skôr, tak neviem... Zavolám ti, keď znova odcestuje, – povedala Katka a sprisahanecky žmurkla. Ešte letmé objatie a zmizla vo výťahu. Po príchode domov som vložil do CD prehrávača svojho obľúbenca Drupiho a vytočil volume mocne doprava. Bol to stále ten istý, starý dobrý Drupi. Odľahlo mi. Dôverne známy chraplák mnou rozhodne zalomcoval, roztvoril pohostinnú náruč a ja, tichý duševný emigrant, sa ukladám do jeho moci. Zatváram oči a predstavujem si všetky tie svetlá, rýchle hemženie, rachot, záplavu supermarketového šialenstva... Cítim, ako na mňa lezie spánok. Nenápadne, stále vyššie a vyššie. Prichádza sen a v ňom dobrácka tvár usmievavého Nandyho. Sedím v starom koženom kresle. Zviazaný. Nandy šialene tancuje okolo a obratne žongluje s hárkami partitúr. Chcem mu povedať, že to celé je nedorozumenie, ale ústa mám meravé. Nandy krčí partitúry japonskej hudby a zúrivo mi ich strká do zmeravených úst. Nemôžem sa brániť, len divoko vytriešťam oči a snažím sa nezadusiť. Japonská opera mnou preniká, už som plný orientálneho škrekotu, plný ostrých samurajských mečov, pikantných omáčok. Nandy sa pomaly transformuje v uškŕňajúceho sa Japonca. To nemôže byť nik iný, iba Hodoshi. Z jeho agresív­nych aziatských čŕt mi aj v spánku naskakuje husia koža. Tvár sa roztápa, hneď mizne a hneď sa zjavuje, približuje sa až tesne k mojim vydeseným očiam, vpíja sa do nich, mieša sa s ich farbou, drví zhluky mozgových buniek, nekontrolovateľne sa rozpína... Vo chvíli, keď už skutočne ničomu nerozumiem a moje vedomie prepadá zúfalstvu, sa s prudkým výkrikom zobudím. Tvár mám v plameňoch, ktoré nedokáže uhasiť ani pot rinúci sa z čela a oslepujúci oči. Dvíham roztrasené telo a tackám sa do kúpeľne. Studená voda pôsobí na moju rozpálenú kožu ako balzam. Napriek tomu sa však stále cítim ako vo sne. Ako by moje telo ovládal ktosi iný. Pretieram si oči a neveriaco pozerám do zrkadla nad umývadlom. Hľadí na mňa ohavná šikmooká tvár.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

O autorovi

Autor poviedky Ján Birčák (16. júna 1964) sa narodil a žije v Nových Zámkoch. Je finalistom literárnej súťaže Poviedka 2001, knižne ešte nepublikoval.

Autor ilustrácie Peter Roller sa narodil roku 1948 v Bratislave. V rokoch 1969 - 75 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení figurálneho sochárstva (prof. J. Kostka, A. Trizuljak, J. Kulich).

Venuje sa komornému a monumentálnemu sochárstvu a kresbe i organizovaniu sochárskych sympózií. Je profesorom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobí od roku 1993.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  2. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  3. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  4. Home (ale aj) Office
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Zelená Bratislava
  8. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Záujem o akcie Pilulky prekonal naše očakávania
  1. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Zelená Bratislava
  4. Ruža zmeny
  5. Úpravy automobilov pre ZŤP
  6. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  7. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  8. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  9. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  10. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 27 878
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 22 724
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 147
  4. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 13 891
  5. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 845
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 707
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 744
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 124
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 946
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 610
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu