SME
Utorok, 24. november, 2020 | Meniny má EmíliaKrížovkyKrížovky

Dušan Vicen: Svetlo

Martin Lettrich zakýval na prechádzajúci taxík a vo chvíli, keď si bol istý, že ho vodič spozoroval, začal to ľutovať, začal úpenlivo rozmýšľal nad tým, ako mu naznačiť, že bude možno lepšie, keď bude pokračovať v jazde bez neho, nervózne sa obzeral rôzny

(Zdroj: Ilustrácia - Ivan Zubaľ.)

mi smermi, akoby hľadal záchranu, akoby sa rozhodoval, ktorým smerom sa dá na útek. Chvíľu sa dokonca snažil vyvolať dojem, že si niečo zabudol, že sa ešte bude musieť po niečo vrátiť, potom však zbadal za čelným sklom auta smutné oči muža, ktorý už ktovieako dlho naprázdno brázdi ulice, aby niekomu ponúkol svoje služby a uvidel v nich niečo, čomu celkom dobre nerozumel. Taxík zastavil s neuveriteľne nepríjemným škripotom bŕzd, v ktorom by tak či tak zanikli akékoľvek protesty, preto sa posadil na zadné sedadlo a povedal názov najvzdialenejšej ulice, aká mu napadla. Nemal najmenšiu chuť sa s taxikárom dohadovať a za každú cenu sa chcel vyhnúť jeho sklamaniu a opovrhnutiu, s ktorým by nepochybne prijal akúkoľvek bližšiu objednávku.

Šoférova tvár ho teraz napäto pozoruje v neobvykle veľkom spätnom zrkadle, každú chvíľu sa otáča, akoby si chcela overiť, či to, čo vidí v zrkadle, je skutočne pravda, rukou kdesi pod palubnou doskou nahmatá cigaretu, ktorú ale Martin Lettrich mlčky odmietne, pretože nemá žiadny záujem na tom, aby sa s mužom akokoľvek zblížil, a zo všetkých síl sa snaží neposkytnúť mu ani najmenšiu zámienku na to, aby sa s ním aj naďalej pokúšal nadviazať rozhovor. Zaborí sa preto hlbšie do kabáta a snaží sa len tak neprítomne hľadieť pred seba. Lenže, aj keď sa tomu všemožne snaží vyhnúť, predsa len sa jeho pohľad neustále stretáva s pohľadom muža, ktorý ho pri každej možnej príležitosti znovu a znovu pozoruje a neustále atakuje nezmysleným bľabotaním. Pripadalo mu to, ako keď sa niekto snaží smrteľne chorému človeku zabrániť v tom, aby zaspal, zároveň mu to pripomenulo niečo, čo si všimol už dávnejšie, totiž to, že sa v meste čoraz častejšie začali objavovať ľudia, ktorí sa rozprávajú sami so sebou. Nie v duchu! Nie pomyselne! Nahlas! Niektorí pritom len tak pozerajú pred seba, oslovujú sa svojimi menami, presviedčajú sami seba o niečom, čo museli, alebo mali urobiť, argumentujú si, vystupujú zo seba a zase sa do seba vracajú, naliehajú na seba, sami sebe sa poddávajú a hneď si zase tvrdošijne odporujú. Niektorí sa však rozprávajú s kýmsi vedľa seba, podchvíľou sa obracajú na prázdne sedadlo v autobuse alebo v električke a niečo vysvetľujú, dohadujú sa, čo podniknú večer a niektorí dokonca vyznávajú prázdnym sedadlám lásku. Tí sa potom väčšinou na nejakej zastávke zdvihnú a vo dverách naznačujú rukami komusi neviditeľnému, ktorého oslovujú láskyplnými alebo aspoň priateľskými menami, že mu dávajú prednosť, niekedy sa dokonca zdá, akoby sa ho rukami dotýkali, akoby sa ich ruka zavesená do prázdneho vzduchu ovíjala okolo štíhlych bokov alebo aspoň priateľsky dopadala na neviditeľné priateľské ramená. Zvláštnu kategóriu potom tvoria ľudia, ktorí prstami prechádzajú po sklách okien, na ktorých sa odráža ich prihlúplo zasnený výraz, zatiaľ čo kdesi za ním sa nezadržateľne menia podoby mesta, ktorému od istého času odmietajú rozumieť.

Martin Lettrich v snahe dostať sa čo najďalej z dosahu mužovho rozprávania pozoruje posledné rozsvietené okná na hrozivo sa vypínajúcich silue­tách výškových budov a predstavuje si, ako sa v ich bezpečí k sebe skláňajú ľudia, predstavuje si útulne zariadené izby, ktorými sa rozlieha krásna hudba a vôňa vareného vína, predstavuje si, ako tam hore k sebe dvaja ľudia naťahujú ruky, ako sa nesmelo dotýkajú, ako sa uisťujú, že je to pravda, že sú naozaj tam, že sú tam spolu, že aspoň teraz, v tejto chvíli majú jeden druhého, že to, že sú tam jeden s druhým, je naozaj pravda. Celkom ho to pohltilo a podarilo sa mu tým dosiahnuť stav, v ktorom už mužove bľabotanie vôbec nevníma, zároveň ho to však privedie späť k udalostiam toho večera, ktorý prežil v spoločnosti ženy, ktorú oslovil na ulici a po krátkom dojednávaní odviedol do blízkeho hotela...

Keď sa vyviezli výťahom na šieste poschodie, žena sa znalecky rozhliadla po izbe a nohou odsunula dvere, za ktorými, presne tak ako očakávala, našla igelitovým závesom obohnaný sprchovací kút a záchod s doskou z umelej hmoty, na ktorú sa odmietla posadiť. Chvíľu sa preto prehrabávala vo svojej taške, vytiahla balíčky s papierovými vreckovkami a chystala sa položiť tašku späť na nočný stolík. Zrazu sa však zarazila, uvedomila si totiž, že muž s ktorým prišla, stojí meravo pri okne a sleduje pomaly vymierajúcu nočnú ulicu. Trochu ju to vyvedie z miery, z nejakého dôvodu cíti potrebu uistiť sa, že je všetko v poriadku.

„Mám sa vyzliecť?“ spýta sa opatrne, ale Martin Lettrich na jej otázku nezareaguje, ďalej pozerá spoza veľkého zeleného závesu kamsi dolu.

Žena chvíľu postáva, potom si pomalými, ale istými pohybmi začne dávať dolu šaty, tvári sa neisto, akoby sa rozpamätávala, čo vlastne chcela urobiť. Rozhodne sa ísť späť do kúpeľne, pričom si papierovými vreckovkami utiera dlane, ktoré sa jej z ničoho nič začali potiť, vreckovky potom starostlivo poukladá na záchodovú dosku.

Nevie, ako dlho sa zdržala, isté však je, že keď sa vrátila, zistila, že muž stojí presne tak ako predtým, ibaže teraz sa jej navyše zdá, že ani nedýcha. Skúša preto hrmotať lacnými šperkami, občas akoby náhodou kopne do postele, čoraz zúfalejšie sa snaží urobiť niečo, čím by na seba strhla jeho pozornosť. Nič sa však nezmenilo. Martin Lettrich stále pozoroval ulicu cez pootvorené okno, správal sa pritom akoby nikdy predtým podobnú ulicu nevidel, akoby ulica, ktorá sa v hĺbke šiesteho poschodia pod ním otvára, nebola podobná tisícom iných ulíc, ktorými dovtedy prešiel. Žena pomaly dokončila vyzliekanie, rozvalila sa na posteli, chvíľu si len tak robila bubliny zo žuvačky, potom sa hrabala v taške, malým dreveným hrebeňom si upravila vlasy a po perách si prebehla lesklým priesvitným rúžom. Nič z toho však nemohlo zmierniť napätie, z ktorého na ňu doliehala čoraz väčšia únava, takže mala pocit, že každú chvíľu zaspí. Ak napriek tomu stále zostávala pri vedomí, tak len preto, že sa nemohla ubrániť myšlienke, že pri tomto človeku si nemôže byť istá, či by to náhodou nebolo navždy. Vtom sa však Martin Lettrich otočil, rozbehol sa k posteli a prinútil ju, aby sa posadila. Zobral zo stolíka svietiacu nočnú lampu a položil ju za posteľ. Chvíľu rozmýšľal, stále to však nebolo to, čo potreboval, a svoju nespokojnosť dával najavo spôsobom, ktorý ženu definitívne utvrdil v presvedčení, že nakoniec predsa len skončí tak, ako jej to prorokovala jej matka, že teda naozaj zíde z tohto nešťastného sveta rukou šialenca. Ten medzitým vyskúšal premiestniť za posteľ aj stolík, naň postavil svietiacu lampu a ženu posunul viac do svetla, starostlivo pritom kontroloval, aby sa tieň, ktorý vrhala, usadil na zelených závesoch zastierajúcich okno. Keď s tým bol hotový, sám sa vyzliekol, posadil sa oproti žene, chvíľu sa k nej pomaly nakláňal, akoby jej niečo šepkal. Nehovoril však nič, iba tak naprázdno hýbal perami, žene to však stačilo, bola rada, že sa aspoň niečo deje, aj keď jej obavy to rozptýliť nedokázalo. Skôr naopak. Muž každú chvíľu opatrne otáčal hlavu a kontroloval, ako sa ten obraz prostredníctvom dvoch siluet premieta na závesy. Sledoval, ako sa jej tieň napäto chveje, podobne ako závesy, do kto­rých narážal vzduch vnikajúci do izby cez pootvorené okno, zatiaľ čo ten jeho pozorne načúva raz ostrým zvukom prechádzajúcich áut a hneď zase sotva počuteľným krokom osamelých chodcov.

Martin Lettrich opatrne zodvihol zo zeme dva poháre, jeden z nich podal žene, potom sa natiahol po fľašu s vínom a nalial poháre až po okraj. Žena držala pohár pred sebou, vôbec sa nehýbala, vystrašene čakala, kým jej nejako nenaznačí, čo má robiť. Jemne teda ťukol svojím pohárom o jej a naznačil jej, aby si svoj pohár priložila k ústam. Trochu sa napila, keď však chcela pohár odložiť, pomalým, ale dostatočne jasným gestom jej v tom zabránil. Žena teda držala poslušne pohár pri ústach, piť však už nevládala a tak jej víno tieklo po krku a po hrudi, kvapkalo jej na stehná, niektoré z pramienkov sa strácali v hustom chumáči neupravených chlpov. Martin Lettrich medzitým znovu zodvihol ruku, pričom si stále dával záležať na tom, aby ju dvíhal v dostatočnom odstupe a uhle, neustále kontroloval, aby bol pohyb ruky na premietajúcom sa obraze jasný a zreteľný. Blížil sa ňou k ženinej tvári, jemne naznačoval, že sa jej dotýka, snažil sa, aby to všetko pôsobilo prirodzene, snažil sa vytvoriť atmosféru obrazu, ktorého by sa každý okoloidúci túžil stať súčasťou, snažil sa na tých zelených závesoch uvidieť to, čo si tak často predstavoval. Vyzeralo to, akoby chcel byť naraz tu i tam, akoby sa snažil dosiahnuť stav, v ktorom by bol zároveň pozorovateľom i pozorovaným.

Žena však nemala žiadne pochopenie pre jeho zámery, nervózne sa nadvihovala a zase si sadala, bezradne pohybovala rukami, natáčala hlavu, krčila obočie a bezradne mykala plecami, nešlo jej do hlavy, prečo sa jeho ruka blíži tak pomaly, prečo sa na všetko tak dlho a dôkladne pripravuje, prečo ju neustále posúva do svetla lampy a narovnáva závesy na oknách, prečo stále odbieha a každú chvíľu spoza závesov pozoruje ulicu. Neprotestovala však, bola za tie roky zvyknutá na omnoho divokejšie záležitosti, iba sa cítila nepríjemne, pretože si nebola istá čo od nej vlastne chce, nedokázala sa prebrodiť cez jeho zanovité mlčanie. Rozhodla sa všetko pretrpieť aj napriek tomu, že jej mužovo konanie nedávalo žiadny zmysel, chvíľu sa dokonca snažila vychádzať v ústrety jeho pohybom, nastavovala mu tvár a snažila sa aspoň obtrieť o ruku, ktorá sa k nej blížila po toľký raz že v nej dokonca, na jej vlastné prekvapenie, začala vyvolávať zvedavosť. Muža však jej náhla aktivita natoľko rozrušila, že sa opäť raz zastavil, znovu sa rozbehol k závesu, chvíľu pozoroval ulicu, potom utekal k lampe, zhasol ju a dlho sa nervózne prechádzal po izbe. To v nej znovu celkom automaticky vyvolalo spomienky na matku... o tomto zrejme hovorila... tohto mala na mysli... nemôže to byť inak... z celého radu šialencov, na ktorých som za tie roky narazila, je tento určite ten pravý! Z celého toho dlhého nekonečného radu je tento absolútne bez konkurencie!

Ani by nedokázala spočítať, po koľký raz sa k nej muž po chvíli znovu posadil, tentoraz sa však predsa len niečo zmenilo, tvár má skrivenú v akomsi komickom kŕči, chvíľu sa len tak trasie, pozerá sa na ňu s trochu smiešnym trpiteľským výrazom, v jednej chvíli sa jej dokonca zdá, že urobil malé nenápadné gesto, akoby sa jej za niečo ospravedlňoval. Nemohla si v tej rýchlosti uvedomiť, že muž sa v skutočnosti zaháňa, takže si ani nestihla dať ruku pred tvár a mužova päsť ju zasiahla tak silno a tak presne, že sa na chvíľu zdalo, akoby ostala visieť vo vzduchu. Bol to len okamih, napriek tomu sa jej tieň ešte stihol zachytiť na zelených závesoch povievajúcich vo vetre, potom však zavrátila hlavu a prevrhla pri páde lampu aj s nočným stolíkom, čím ten obraz definitívne strhla so sebou do nepreniknuteľnej tmy, ktorou sa okamžite obklopila.

Keď sa prebrala, muž bol už oblečený, sedel na okraji postele, jednou rukou jej prikladal na opuchnutú peru mokrú papierovú vreckovku, druhou jej podával peniaze, ktoré mu okamžite zlostne vyšklbla z ruky. Závesy boli rozhrnuté, otvorenými oknami prúdil studený nočný vzduch. Martin Lett­rich sa postavil a chvíľu smutne pozeral dolu na ulicu, chvíľu to vyzeralo, akoby hľadal spôsob, ako sa žene ospravedlniť. Skutočnosť však bola taká, že ženu vôbec nevnímal, predstavoval si sám seba tam dole na ulici, ako prechádza cez cestu držiac sa s kýmsi za ruku, ako komusi, kto kráča vedľa neho, ponúka v tom nočnom sychravom počasí svoj kabát a ako ho ten ktosi kráčajúci vedľa neho s vďačnosťou prijíma. Dokonca sa vidí, ako máva na taxík a ako do neho pomáha nastúpiť niekomu, kto sa ho nechce pustiť. Skôr ako sám nasadne, pozrie sa ešte na seba, zazrie sa hore v okne a ešte pred tým ako ho ruka, ktorú celý čas nežne zviera, definitívne vtiahne do taxíka, previnilo sa usmeje... aj keď... nežiarli na seba... dopraje si to... má pocit, že si to jednoducho zaslúži...

Žena za jeho chrbtom medzitým po niekoľký raz prepočítala bankovky a starostlivo ich jednu po druhej naukladala do tašky, pekne na rôzne miesta, tak ako sa jej to za tie roky na ulici osvedčilo. Potom vytiahla malú plechovú škatuľku, otvorila ju, takže jej vrchnák poslúžil ako zrkadlo a kúskami nastrúhanej farebnej kriedy si zatrela miesta okolo očí a napuchnutej pery. Ani si nevšimla, kedy Martin Lettrich opustil izbu. Nič z toho, čo sa pred chvíľou stalo, už nebolo jej súčasťou, dávno už prišla na to, že je lepšie si nepamätať.

Iba pri odchode, keď sa chystá zavrieť okno, všimne si akéhosi divného, akoby priesvitného muža, ktorý sa motá prázdnou ulicou a tvári sa, akoby niekoho od seba odháňal, akoby niekomu neviditeľnému vysvetľoval, že s ním nemôže ostať, pričom v zápale vysvetľovania zakýva na prichádzajúci taxík. Taxík prudko zastaví, šofér vystúpi a okamžite sa rozbehne kamsi pod okno, žena sa musí vykloniť, aby lepšie videla. Až vtedy si všimne trasúce sa telo ležiace pod oknom v temnej kaluži, pri ktorom taxikár chvíľu bezmocne postáva, potom cez neho prehodí svoj kabát a opatrne sa ho snaží naložiť do auta...

Martin Lettrich zaborený hlboko do kabáta konečne prestáva vnímať ubiehajúce okná obytných budov a dokonca ho už neruší ani taxikárov hlas. Cíti ako spoza neho vychádza oslepujúce biele svetlo, takže stačí, aby trochu pootočil hlavu a uvidí sa, ako nehybne sedí vedľa seba, drží sa za ruku, je spokojný, vyrovnaný a šťastný... nakloní sa k sebe... nehlučne hýbe perami... nežiarli na seba... dopraje si to... má pocit, že si to jednoducho zaslúži...


Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka


Ilustrácia - Ivan Zubaľ.

O autorovi

Dušan Vicen (1966) je autorom rozhlasových a divadelných hier. Za hru ... pohlaď psa... (apoteóza prázdna) získal prestížnu Cenu Alfréda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru, s textom Siluet b mol obsadil v rovnakej súťaži tretie miesto. Ako režisér, spoluautor a príležitostný herec spolupracoval s viacerými divadelnými súbormi, v súčasnosti predovšetkým s divadlom Disk Trnava a SKRaT. Dušan Vicen knižne debutoval vo vydavateľstve Solitudo v Námestove zbierkou poviedok Homo joga (Oravské itinerárium), s ktorou sa stal laureátom Ceny Ivana Kraska.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Maturuješ? Vyber si oblasť uplatnenia a študuj čo ťa baví!
  2. Imunitnú bombu do tela dostanete vďaka Vitaglucanu
  3. Vyšperkujte Vianoce - tipy na vianočné darčeky
  4. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  5. Manažér, Redaktor, Psychológ či Vedec? MY sme READY – a TY?
  6. Štúdium ekológie, dizajnu či tech-inovácií je životný štýl
  7. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť
  8. Právo: Kto sú najväčší právnici a kde všade zostanú súdy
  9. O bezpečnejších nákupoch pred Vianocami so šéfom Tesca
  10. Toto si zapamätajte! Takto určite nakúpite bezpečne
  1. Ako vybrať AKU reťazovú pílu
  2. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť
  3. Budúcnosť M&A v Európe
  4. Zdravá pečeň zlepšuje metabolizmus aj celkové zdravie
  5. Právo: Kto sú najväčší právnici a kde všade zostanú súdy
  6. Toto si zapamätajte! Takto určite nakúpite bezpečne
  7. O bezpečnejších nákupoch pred Vianocami so šéfom Tesca
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Maturuješ? Vyber si oblasť uplatnenia a študuj čo ťa baví!
  10. Štúdium ekológie, dizajnu či tech-inovácií je životný štýl
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 31 897
  2. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 11 571
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 978
  4. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 9 012
  5. Príbehy vyhorených, tandem okolo Bödöra a nová trať v Bratislave 8 822
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 521
  7. Spájame Slovensko - 4 nové expresné autobusové linky 8 476
  8. Oslávte nový rok v teple: Cestujte na Zanzibar úplne bezpečne 8 437
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 8 364
  10. Učiteľka roka 2018: Koľko času by malo dieťa tráviť za počítačom 8 236
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu