Prirodzene, že sem-tam sa našiel človek, s ktorým sa Nezval poznal osobne, ktorého rátal medzi svojich bratislavských priateľov.
„Své bratislavské přátele navštívím až jindy. Tentokrát neberu na vědomí, že zde nějaké mám,“ hovorí po príchode na stanicu. A v hotelovej izbe zdôrazňuje: „Své literární přátele nenavštívím, to by se mi stala Bratislava příliš brzo Prahou.“
Medzi jeho priateľov teda patrili v prvom rade literáti. Podľa slovenských krstných mien uvádzaných v texte (Vlado, Laco, Juraj) pri prvých dozaista ide o Clementisa a Novomeského; no v čase Nezvalovej návštevy aspoň jeden z nich, Novomeský, pôsobil mimo Bratislavy.
Priateľom mu bol Jan Mukařovský, ten však pendloval medzi Komenského univerzitou a Prahou. Spomedzi známych v SND spomenieme režiséra Viktora Šulca. Po prednáškovom zájazde doplnili rad Janko Jesenský, E. B. Lukáč, Ján Smrek, Zuzka Zguriška, jej manžel Jaroslav Dvořák – aby sme spomenuli aspoň niektorých.
Blíženeckí, najzapálenejší obdivovatelia Vítězslava Nezvala – nadrealisti – boli ešte chlapci; vychádzali iba na obzor a akosi paradoxne ani ich neskorší styk s veľkým majstrom nestačil dozrieť do užšieho kontaktu: prebiehal iba vodivým drôtom poézie.
Spomenul som, že tretia návšteva Slovenska sa nikdy neuskutočnila. No hneď musím dodať, že Vítězslav Nezval bol medzi nadrealistami v Bratislave prítomný natrvalo a bytostne, lebo ani po rozpustení surrealistickej skupiny v Čechách v marci tridsiateho ôsmeho roku nezbavili sme ho čestného občianstva, hoci tí najortodoxnejší jeho krok odsudzovali a zazlievali mu ho.
Snažili sme sa chápať okolnosti, za akých sa to stalo. Veď nadišla chvíľa bytia a nebytia, keď je nevyhnutné voliť medzi roztržkou se skupinou a roztržkou se svědomím. Poézia zostala poéziou, ale v takejto atmosfére aj Bretonove anarchistické sklony zdali sa jeho českému vyznávačovi Nezvalovi vypuklejšie.
Naša situácia bola odlišná, ale aj typ nášho „surrealizmu“ bol odlišný.
(Považan s Bakošom písali Nezvalovi dokonca list, ktorý nikdy neodoslali, keďže rútiace sa udalosti samy odpovedali na otázky apelujúce naňho v liste – napokon spokojní, že čas vec vyriešil, vyvarujúc ich kroku, ktorý by ich bol dlho omínal.)
Áno, Nezval medzi nami žil v kaviarňach, na rozličných posiedkach a túlačkách, vo svojich inšpirujúcich dielach, v našich rozhovoroch.
Raz sa zjavilo na stole dajaké číslo časopisov Volné směry, Život alebo Dílo s Nezvalovými zasvätenými článkami o výtvarnom umení, jeho štúdia o Josefovi Čapkovi, Henrim Rousseauovi, o Štyrskom a Toyen.
Inokedy zase prepašoval nejaký vášnivec z Brna Nezvalovu kresbu, koláž, dekalkomániu. V niektorom ateliéri pri premietaní kochali sme sa vo filme Erotikon, ku ktorému Nezval napísal námet a scenár.
A keď nie ináč, aspoň sme si nôtili niektoré jeho piesne z Milencov v kiosku, Loretky, Manon Lescaut. Napríklad:
Pane navštívte můj stánek
Kupte si mé knoflíky
Dnes je týden radovánek
To je něco pro fliky
Pane navštivte mne zítra
Budete se se mnou smát
Uvidíte že jsem chytrá
François to nemá rád.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
