Akoby zámerne tieto staré miesta Bratislavy navštevuje (opisuje) Nezval za noci, podvečer alebo aspoň za rembrandtovského šerosvitu.
Vo dne eviduje kaviarne, reštaurácie, typické krčmičky a zájazdové hostince, z ktorých identifikujeme Lerchnera, Fajku, Červeného vola a carltonskú terasu s parčíkem a divadlem.
Okrem električky spomína fiakre, ale veľa sa v nich nenavozil. Jeho najvzdialenejší výlet bola Petržalka, presnejšie pravý breh Dunaja, kam sa preplavil propelerom. Posedí s Konstantínou v záhrade AuCafé, mlčí, je mu smutno z času, jenž letí, pretože ho neposlúchajú slová. Čas pokročil, krátky pobyt v Bratislave sa končí.
Kruh je zavretý, príbeh dovedený do konca a otvorený.
Do úplného výpočtu miestnych reálií dalo by sa ešte spomenúť kino, ošetrenie vo fakultnej nemocnici, večera v kasíne (Svätoplukových?) kasární a posedenie v bare Bristol.
Najväčšiu špecialitu Bratislavy – viechu – Nezval spomína iba úchytkom, aj to si ju pletie s ordinárnou krčmou. Hoci Moravan, nie je vínnym fajnšmekrom. Začiatkom tridsiatych rokov už poškuľuje po farebných alkoholoch, po absinte sfarbenom dozelena.
O víne sa však vyjadruje priaznivo: Víno má samo rozum, a pokud jsme se do něho nezapili se sobectvím vosy, tento rozum z nás činí optimisty. V pravý čas všecko svědčí také o víně. Vzdát se mu, když se nabízí. Tak se ještě z nikoho nestal alkoholik. Alkoholici jsou podobni mrzoutům a abstinentům. Pijí za každou cenu.
Svoje stopovanie prvého a súčasne predposledného pobytu Vítězslava Nezvala v Bratislave, premietnutého do románu, končíme vínom, lebo podľa tunajšej reguly mali sme ho aj začať vínom, teda vinárničkou v hoteli Pax.
V tristostranovom zväzku reálny – nie celkom realistický – výskyt Bratislavy zaberá pomerne malú časť, začiatok a koniec, teda sotva desatinu knihy. Zvyšok sú príbehy. Ba miestami sa vlastne Bratislava ani neprediera do textu.
Nezvalova románová Bratislava sa Bratislave skutočnej nepodobá jak vejce vejci, je skôr vytvorená umelcom ako meravo odfotografovaná. A keď som ju v básnikovom (básnickom) texte lúštil, upadal som do mýlok i zvodov rozličných jeho vrstiev ako Schliemann pri vykopávkach na Hisarliku.
Na začiatku príbehu, len čo sa básnik usadil v malom labyrinte a rozhniezdil medzi štyrmi stenami hotelovej izbietky, povedal si: „Tak tohle je Bratislava. Teď kdybych se dal odvézt spět na nádraží a odjel, znám Bratislavu bezpečně.“
Na konci príbehu, takmer pred odchodom, v rozhovore s Konstantínou antiteticky tvrdí: „Jsem v Bratislavě spokojen. Neznám ji. Nedovedl bych o ní napsat ani obstojný fejton.“
A Konstantína spresňuje: „Což fejton, to je možné, ale román? Román jistě.“
Po nejakom čase napísal z trojdenného pobytu v Bratislave román Jak vejce vejci.
Začiatkom tridsiatych rokov bol Vítězslav Nezval aj na Slovensku pomerne známy; jeho básne prenikali do povedomia mladej generácie študentov a milovníkov umenia. Okrem univerzitných profesorov a poslucháčov žilo v Bratislave hodne českých úradníkov vo vedeckých inštitúciách a členov divadelnej scény, z ktorých nejeden obdivoval tvorbu tohto svojského, inšpirujúceho a provokujúceho básnika oslnivej metafory.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
