Štefan Žáry: Bratislavský chodec

a budúcemu autorovi Pražského chodca, práve ohúrenému bratislavským getom, bežné hodiny na stredovekom chráme nepostačia. Tu vytŕča rožky Apollinaire, a to okázalo, ani sa ich nepokúša maskovať záčesom.

K chrámu v údolí – ako budovu nazýva – sa Nezval vracia ešte v závere knihy a privlastňuje mu svietiaci orloj. V skutočnosti ide o zvyčajné vežové hodiny s nafosforovaným číselníkom. Lenže následníkovi pražského chodca – stopovateľa čarodejného Loeweho – a budúcemu autorovi Pražského chodca, práve ohúrenému bratislavským getom, bežné hodiny na stredovekom chráme nepostačia. Tu vytŕča rožky Apollinaire, a to okázalo, ani sa ich nepokúša maskovať záčesom.

Trochu prekvapuje, že Nezvala nijako mimoriadne nezaujal Bratislavský hrad. Uzrel ho iba z diaľky, v panoramatickom zábere. Nemal času ani chuti unúvať sa do jeho blízkosti. Akoby mu bol niekto prezradil, že pohľad zblízka pokazí dojem, že prevrátený stôl je zrazu mrcina s otrčenými hnátmi, omotaná vnútornosťami kamenia (Obraz z Baudelaira). Na Hrad sa díva iba sponad strechy obyt­ných domov a z druhej strany, od petržalských brehov.

(Většina věcí je krásná, jenom když vykukuje, povedal raz na moju zvedavú otázku a názorne zastrčil vreckovku, ktorou sa utrel, do ozdobného vrecka na saku.)

Chtiac-nechtiac Nezval sa predsa len ocitol veľmi blízko Hradu – na samom hradnom úpätí – a to pri skúmaní synagóg, z ktorej jedna, najstaršia, sa dvíhala, vlastne krčila pri jeho nohách. Na rozdiel od synagógy modernej, lež nezaujímavej, uprostred mesta, a ďalšej, orientálne štýlovej, pravidelne ozvučovanej hlasom piesní i mrmlaním modlitieb – bola to synagóga jiná, chatrnější a fantastičtejší. Na obrady slúžievala iba za mimoriadnych okolností a viedli k nej schody pomenované po stredovekom prešporskom veľkorabínovi Chatamovi Soferovi.

Týmito schodmi a Zámockou ulicou sa básnik dostal do geta, na povestnú Židovňu. Dlhšie sa tam pristavil.

Bratislavská židovská štvrť mala za čias Nezvalovej návštevy írečitý kolorit, ktorý pretrvával až do vojny, ba možno povedať po samu asanáciu doži­tých i vzpierajúcich sa ešte budov. Ťahala sa približne od Senného rínku k hradnému úpätiu, kde sa strmo lomila, klesala a ústila do Rybného námestia.

Vzkriesme si geto výstižným opisom v románe Jak vejce vejci: Strašné krámky s falešným zlatem hebrejských nápisů vystrkují smutné, temné, prašivé čumáky. Jako by tu bylo hořelo a jako by čmoud pokryl všecko, co tu je. Bída, strašná bída – a přece je v ní něco magického. Zde bije život, o kterém se takřka nic neví. Tato bída je chodcům jakoby nesrozumitelná, jako nazlátlé koránové písmo. Tváře obyvatel geta jsou složité, vášnivé, strašidelné. Žije tu duch, jenž se nedal ničím umořit, duch tragický pod příšernou špinavou maskou.

Potom spomína ľudí, ktorí v gete žijú, vlastne živoria, deti, starcov, vyjavené a tupé tváre, a dodáva, že ich životný zmysel je skrytý ako zmysel hebrejského písma. Zamýšľa sa nad biedou, zneužívaním náboženského citu, ale aj nad inšpiračným zdrojom objektu, ktorý sa dotýka vnímavej umelcovej obrazovosti, vytvárajúcej imaginačné preludy i legendy.

(Len o dva-tri roky starší Nezval, Nezval Ulice Gît-le-Coeur, bol by od všeobecného, plastického povrchu zamieril šošovku aj na detailnejší výzor getových starinárskych skliepkov; bol by sa kochal vo fantastických pred­metoch, náhodných drobnostiach, ktoré potia krásu a ronia poéziu. Práve v takýchto zapavúčených skladoch sa našiel šijací stroj v susedstve dáždnika a operačného stola.)